Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Tento týždeň sme vymenili povinný „spánok“ predškolákov za stanovačku. Stany sú rozložené po celej triede a je v nich kopa spacákov, karimatiek ale aj miesta na rozhovory, diskusie i hostiny..... a nielen také obyčajné....
alebo lepšie povedané, čo by sa mali učiť od septembra, keď každá materská škola bude mať vlastný Školský vzdelávací program? Mali by si osvojovať kompetencie... Že čo to je?
Minulý týždeň som telefonovala s mojim známym. Okrem iného mi prezradil, že píše divadelnú hru a že sa veľmi teší... pretože on sám rozhodne o osude hlavného hrdinu. Rozhodovať môžeme o všeličom... ale nie o živote. Ten je nám daný, a vzatý možno práve vo chvíli, keď to najmenej čakáme....
Už druhý mesiac mi vraví, že sa chce porozprávať, lebo nevládze.... A dnes mal na to šancu. Kto?
a predsa sa na seba podobajú. Každé má brzdu, spojku, plynový pedál i prevodovku. V podstate si všetci prajeme, aby fungovali, ale čo ak to tak nie je...
Že ste toto slovo ešte nepočuli? Že neviete čo znamená? A predsa každý z nás ju má. Každý máme svoju Krokovačku.
Obyčajný deň v materskej škole. Ráno prichádzajú deti, každé so svojou náladou. Včera bola iná ako je dnes a ja sa snažím, - v prípade ak je na bode mrazu – rozohriať ju svojim úsmevom.
Neodmysliteľnými kamarátmi detí sa stávajú farbičky. Cez kresbu nám povedia aj to, čo nevedia povedať slovami. To čo ich bolí aj to čo ich teší....
Dnes máš osemnásť a priznám sa, že nie celkom rozumiem tvojmu svetu. Je pre mňa nepochopiteľný práve preto, že si ešte nikdy nevidela púpavu, konvalinku, či obyčajnú malú sýkorku... Narodila si sa „iná“ a predsa si pre mňa vždy bola, si a budeš darom....
Poznali? Nepoznali? Na ulici ste ju stretnúť nemohli, lebo viac ako 60 rokov nechodila... Jednoducho nemohla. Napriek tomu sa rada smiala a mala všetkého viac, ako tí okolo nej...
No dnes som tam šla aj ja. Chcela som byť aspoň chvíľu s Tým, ktorému som darovala svoj život. A nebola som sama...
Biela sobota a tebe dnes patrí do biela prestretý stôl. K tomu kytica ruží, slzy a smiech. Slová, ktoré sa strácajú v diaľke. Strácajú? Prečo?
Cesty a ľudia. Dopravné prostriedky a človek. Niekto jazdí na aute, niekto na bicykli, a iný chodí pešo. O niekom si myslíme, že stojí... a predsa sa môžeme zmýliť. Celé jeho vnútro sa hýbe... ako napríklad vnútro môjho „spolucestujúceho“ na ceste života, ktorý dostal nálepku Narkoman.
Cez víkend mi povedali... a niečo ma naučili.... A ak si to prečítate, naučia aj vás...
Už niekoľko týždňov otváram oči.... Malý drobec Vladko vchádza do triedy so slzami ako hrachy...
A predsa vystúpila. Usmievavá, 13 ročná „copaňa“. Talent rodiny. Talent školy. Talent mesta. Jednoducho talent menom Sára.
Rozčuľujeme sa, že veci nejdú tak ako by mali. Nadávame a dávame ľuďom prívlastky, ktorými nevoláme ani zvieratká.... Jednoducho každý z nás vidí... A vidí dobre že nič nefunguje tak ako by malo.... Jednoducho celý svet je jeden obyčajný guľaš...
No hurá – blížia sa voľby. A sľuby sa sľubujú... No ubezpečujem vás, že tento článok nie je o potenciálnych politických „neplničoch sľubov“, ale o obyčajných ľuďoch z mäsa a kostí....
