Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Čaj, ktorý chutí ako seno, odburáva alkohol, ktorého v mojej krvi nikdy nie je veľa. Hranica medzi mnou a svetom je práve teraz nedôsledná. Rozmýšľam, či si vlasy umyjem dnes alebo až zajtra. V mysli sa dostanem pár dní dozadu. Hojdá ma, hrad a hojdačky, ktoré som si tam nikdy predtým nevšimla. Hojdá ma, a pri jednom nepatrnom dotyku sa ma spýta: nebol som hrubý? V tej chvíli som myšlienkami zastala, zosadla z hojdačky a celkom jasne ho objala.
Zátišie teraz tvorí: moja chvíľková samota ako čakanie, dopoludňajšie nedeľné jesenné svetlo, odtieň perleťovej slivky na nechtoch, čokoláda Toblerone na parapete okna, roztvorené Písmo, decilitre, litre čaju, ktorý má moc odplaviť zo mňa niečo zo mňa; moju chorobu, môj zápal, moje choré ja, priedušky, ktorými mám moc dýchať a ten vzduch, čo na svete zdieľame obaja.
Na detskom ihrisku padne dieťa v klobúku zo šmýkačky rovno tvárou do piesku. Krásne vyslovuje „r". Mlado vyzerajúci dedko ju učí ako správne padať, ako sa správne šmýkať. Prvé úspešné pokusy dieťaťa oslavujú tľapnutím si rúk, smiechom a túžbou skúšať tento úspech znova a znova. V tento deň a v túto chvíľu pre mňa neexistuje nič dôležitejšie.
Sedíme na zemi, s novými účesmi. Pobozkám mu sval, pozriem sa na jeho vlasy, kučery sú preč, je stále môj, sedí tu pri mne jeho duša, mám položené lýtko na jeho stehne, nevyzerá to čudne. Pokojne by tu teraz mohla vstúpiť jeho mamina, mohla by sa nám prihovoriť, či niečo nepotrebujeme vyprať, či si niečo neprosíme jesť. Sme ticho.
Keď sa vonku kosí tráva a počuť kosačku, ja vnútri počúvam pesničky z rozprávok, kráska a zviera, čajová súprava tancuje,
Sadnúť si na posteľ a odvolať/rozhodnúť sa neísť/vykašľať sa na konzultáciu s diplomovou vedúcou, veď čo, veď minule mi aj tak povedala, že som šikuľka. Pomyslieť si, že otvoriť nové balenie kávy Jacobs Krönung je zážitok, vôňa a chuť je zážitok, aj túžba je zážitok. Tak si o nich pohovorme, pohovorme si o manželských túžbach, vyzujme si ponožky, nech nám nie je horúco. Zaborím si hlavu do (jeho) hrude, vtedy, keď je hanba priveľká alebo po(d)vedomá.
Je po polnoci. Sme u mňa doma a nejdeme ešte spať. Naši už áno, tí už majú z úloh dnešného dňa asi dosť, a tak po nich ostalo ticho. Po nás ostáva to, čo raz budeme nazývať spomienkami, čo mi bude samovoľne naskakovať v mysli, keď budem robiť niečo od tejto spomienky úplné nezávislé. Ako Praha. „Náš prvý výlet", to si povedal, keď som sa ťa pýtala prečo práve ona, prečo toto, prečo tá cesta smerujúca nadol, končiaca sa v tej ich rieke, cukráreň - susedka nášho hostela, v ktorej sme si jeden deň dali raňajky a kávu latté.
Čoskoro po tom, ako som si pripravila pár vecí na cestu, ma začalo bolieť v bruchu. Tak som sa rozhodla, že z dnešného poradenského maratónu nebude maratón, len obyčajná vyučovacia hodina. Ale to až po tom, čo zjem cestoviny so strúhanou mrkvou a vôňou rôznych druhov syrov.
Po štvrtej hodine podvečer sa pohnem v posteli. Pozerám na stenu vedľa nej, na obrázok zeleno-hnedo-bielej spálne, svetlom vytieňovanú posteľ, ktorá ma teraz nezaujíma, nie je moja, pocit, ktorý vyvolalo toto tieňovanie ma nenadchýňa, nie je o mne, preto sa ním nemusím zaoberať, nemusím sa zaoberať vecami, ktoré mi nepatria, aj keby boli neviem ako krásne.
V ten deň, nesúca si potvrdenie o absolvovaní praxe, informovaná o priebehu osvojovania si detí, som o tom chvíľu premýšľala. S neuskutočneným zámerom kúpy slnečných okuliarov som sa vybrala vlakom južnou trasou Slovenska. Nechcelo sa mi sledovať krajinu. Chcela som si len celkom pôžitkársky zjesť margotku, ktorú som si nabalila na cestu a premýšľať o slovách toho človeka, ku ktorému som sa tešila na prax už len kvôli jeho prítomnosti, jeho osobnosti, ktorá sa stala mojím profesijným vzorom.
Chodí mi po rozume pesnička I cried for you, a pritom tu žiadne cry for you nie je. Tu, v blízkosti mojej radostnorozporuplnej osobnosti, v blízkosti plachej túžby milovať (až) do krajnosti. Je to ako bylina v rozpuku, ktorá pod náporom slnka vyrazí, ako stupňujúca sa vôňa malín, malinového kra, ktorý som si možno len vymyslela, keď som išla za tebou peši v sobotný podvečer. Autobusy vtedy nešli a mne sa na nich nechcelo čakať, dúfať v obrat neštandardnej situácie. Slnko nehorelo natoľko, aby som ho poslala do teplých krajín, ale bolo príjemné, bolo len amplifikáciou toho, čo som vtedy prežívala. Sú to chvíle, keď intenzita slnka nie je podstatná, keď nezáleží na predpovedi počasia ani na jej splnení, len na niečom tak prostom ako je pocit. Napríklad pocit, že tu si a že tu budeš. Nielen dnes, zajtra a o mesiac, ale aj za obzorom takých dní.
Akoby niečo nepretržite išlo, lietalo a fungovalo. Inak ako ja, ktorá sa nad všeličím pozastaví, pozamyslí, zneváži tú krehkosť chvíle myšlienkami. Je to iné ako ja. Ono si to len tak je, len tak žije a nikdy nezastaví. Ja si len tak žijem, len tak som a časzo zastanem a stojím. A chcem si na chvíľu oddýchnuť od seba, od celej seba, niekam ísť, niekam, neviem kam.
Celý deň sa odhodlávam, že napíšem aspoň pár riadkov, ale nejde mi podriadiť si ani jedno slovo. Na stole mám kindervajce ešte ako darček z Vianoc, minifľaštičku od tymiánového medu, v ktorej je teraz svätená voda, štipce do vlasov, červenú bodkovanú misku, pri mne červené pero a červený denník.
Vstávam o piatej, lebo ma prebudí hlad a sen o parených buchtách posypaných sladkým kakaom. Chvíľu ležím a ranná tma mi ponúka svoju náklonnosť. Aj zatiahnuté žalúzie, internátne ticho a ticho všetkých vzdialených spolubývajúcich naokolo ma obaľujú ako ešte-teplá-perina, v ktorej som mala byť, no kvôli hladu po živote už nie som.
O siedmej ráno mi teta pripravila omeletu. Vedľa postavila kečup, kúsok čierneho chleba a keď som prišla, pozerala sa ako jem. Hocikedy ma takto pozoruje, a ja sa vtedy tvárim, že o tom neviem. Povedala som si: nevadí, veď aj ja sa rada pozerám a potom som sa jej spýtala, o koľkej ráno zvykne vstávať do práce.
Snívalo sa mi, že som mala mať absolventský koncert, hrať túto skladbu , prstami som si naslepo skúšala prstoklady, no zrazu mi všetko vyfučalo z hlavy a v poslednej chvíli som si povedala, že nehrozí, ja nikam nejdem, lebo sa budem veľmi mýliť.
Nemám tu toho veľa, ale je tu všetko, čo práve potrebujem. Len oblečené periny, najnutnejšia kozmetika, knižka: Obecní psychoterapie, Sv. Písmo, doklady, plná taštička s bižutériou a denníky – tak veľmi podstatné.
Teraz síce ležím a na bruchu mám PC, páčia sa mi tieto slová, preto hovorím, že slnko sa ku mne cez okno vzmáha a rozptýli ma, uchmatne môj zrak a ja tlieskam, lebo dnes pôjdeme plávať, smejem sa ako decko, lebo bude aj čaj, jahodový roiibos s mliekom a medom. Netrúfam si povedať, koľkokrát dookola počúvame tú istú pesničku, tentoraz ruskú, plnú sentimentu a ľubozvučných ruských slov, zatváram oči, pozerám na svoju obmedzenosť, a on v tej chvíli povie, že ktovie aké to bude, keď poslednýkrát vydýchneme.
Myslím len na časti, nie na komplexy myšlienkových pochodov. Včera mi dobre padlo prečítať si, že láska nemyslí na zlé a dnes, že duša hľadá trvalé bydlisko, pomyslieť si, že zamyslenosť môže byť len obyčajná fyzická únava, a preto o nej netreba veľa rozjímať. Mám rada tie veci, čo mi napadajú, trhliny v kontexte, tie útržky, keď som rozmýšľala o svojom živote a ten proces, tú jednu etapu som charakterizovala : odvtedy to už išlo veľmi rýchlo.
Doma som našla dva detské šampóny for kids s vôňou hrušky a marhule, rozkvitnuté čerešne za oknom, čaj pre dojčiace matky, detský bylinkový čaj a vankúš voňajúci za dieťaťom, za dieťaťom vo veku kid, ktorý som chvíľu ovoniavala, potom som si naňho ľahla a okolo jednej ráno zaspala.
