Katarína Bagoči
Všímavosť (mindfulness)
Je čas lásky, aktivity, troch ruží v pohári po troch dňoch štátnic. Obľúbené čokoládové bonbóny sa len tak stratia v mojej veselosti. Kľučkujem cez ňu rozprávaním vo vytŕžení.
Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Je čas lásky, aktivity, troch ruží v pohári po troch dňoch štátnic. Obľúbené čokoládové bonbóny sa len tak stratia v mojej veselosti. Kľučkujem cez ňu rozprávaním vo vytŕžení.
V utorok ráno sa v kuchyni rozprávame o tom, čo znamená byť šťastný. Pýtam sa to mamky. Pred ockom je hrnček s pariacim sa mliekom, predo mnou ešte neotvorený jogurt - sladká jahoda. Prepierajú sa tu charakteristiky členov rodiny. Prepierajú sa a potom ako čerstvo vyvolané fotky visia na šnúre, kývajú sa, konfrontujeme sa so svojími obrazmi, ktoré nikdy nevyjadria skutočnosť. Obrazy nás nikdy nevyjadria.
Mohla by som dni hodnotiť cez rekapitulácie, zhŕnutia, myslením im prisúdiť hodnotu, alebo by som si dala povedať a vzala by som vážne, že „myslenie máš síce silne rozvinuté, ale nechaj ho radšej filozofom".
Ležíš už, chcela by si už (dnes) nemyslieť, že bolo ako bolo, že si toľkokrát veľa plakala a nedokázala si o sebe nič vedieť, že si nechcela zaspať, naplno žiť, až kým by ti niekto nepovedal niečo o tebe. Len jednu peknú pravdu o tebe. Ľahni si, oddýchni si, ja ti o tom niečo poviem:
Zobudila som sa podvečer, také zlatisté svetlo vonku a vôňa hnoja. Myslela som, že taká scéna môže uzdravovať, na chvíľu som tomu chcela skutočne veriť. Tomu, že moje emócie uzdraví svetlo a pach.
Zažila som tu už rôzne prejavy počasia. Keď tá rieka, pri ktorej býva, viac vynikala, lebo slnko a voda patria k sebe. Keď sme skoro ráno ešte nevedeli, čo nás môže prekvapiť. Necháme sa tým naplašiť alebo sa na všetko pripravíme?
Vylepila som si na stenu taký svetloružový kvet, čo som nakreslila na hodine. V strede medzi okvetnými lístkami je veľa miesta na spanie, veľa na hojdanie a ja som si to takto vymyslela, pretože fantázii sme zábrany robiť nemuseli a mohla som si na ňom trebárs aj zalietať keď sa mi chcelo. Zároveň tu mám aj motýlika od Zuzky, fotku s Jankou, ktorá je strašne vydarená, vzadu je trabant, vpredu rómske dieťa otočené chrbtom a ešte viac vpredu je ona so mnou na chrbte, smejeme sa a sme sesternice, o ktorých kedysi ľudia zmýšľali ako o dvojčatách.
Sedím na posteli v tureckom sede a učím sa na skúšku, na chrbte cítim vlasy, chcem ich dlhé, dlhšie ako sú, pre ten pocit, cítiť ich na ramenách, na lopatkách, ako sa rozložia na hrudnom koši až po jeho koniec. Asi pre tú lásku k šírim krajinám..Nedávno sme sa rozprávali, kto ich má dlhé, najdlhšie, „po kade by sme ich chceli, ako komu za aký čas narástli. Čo to pre mňa znamená?
Jahodový tvaroh a banán mi urobili pohodlie v žalúdku aj tam niekde, kde je centrum chuti, aj tam, kde sa zaceľujú nervy, keď človeku chýba trochu draslíka alebo tak nejak.
V ten deň som si povedala, tak dlho som už s nimi nebola, že ich už musím vidieť, lebo to neprežijem. Okolnosti mi priali, autobusy chodili a ja som sa tešila, lebo som priam potrebovala objať tie deti. Je to katarzia, keď si položí hlavu do výstrihu a je to čisté,
Na zemi sa sedí dobre, jednak preto, že tu nemám stoličku ani stôl a zo zeme môžem lepšie počuť silu dažďa, vidieť na pollitrovú vodu Bioderma, nad ktorou kozmetička aj tak ohŕňala nosom. Chcela som byť vtedy agresívna, no myslela som, že by bolo asertívne povedať jej, nech sa nerobí takou múdrou, nič sa jej nepáči, ani moja pleť, len mi ponúka to svoje množstvo výrobkov a maže mi to všetko na tvár. Myslela som si vtedy svoje a teraz si hovorím, že tvoriť pekné veci je náročná práca.
Prišli sme na kúpalisko a nedokážeme sa vyzliecť, pokúšame sa prísť tomuto nainfikovanému bloku na meno, no zdá sa, že každá z nás má iné dôvody, rýchlo nás to prestalo baviť, a tak oni skĺznu do bazéna a ja ostanem na deke strážiť- foťák, telefóny, peňaženky, z ktorých si neskôr vyberáme mince na nugátovu a „bounty, strážim, a niekde skryto možno aj svoju polonahotu.
Ráno sa zobudím a mám šál na krku, úplne starý a úplne škaredý, nie-očami sledujem svoje telesné pocity a hovorím si, že tá choroba snáď ozaj prechádza, že sa mi dobre spalo, aj keď v sne ženu otrieskalo o skaly, zanechala po sebe dieťa a ja som nevedela, čo s ním...
Hovorím im, že sa tu ani veľmi nenudím. Veľa čítam a málo rozprávam. Napíšem veľa strán denníka a premýšľam o dušiach aj telách. Cítim sa ako vo filme, kde niekto pacientke hovorí bude to pre teba dobré, pobudneš tu zopár dní, oddýchneš si. Premýšľam o mieri v duši a prekážkach k nemu, žujem veľa žuvačiek a zvuky električiek nepočúvam. Tie sa stávajú. Ako život a niektoré veci v ňom, ktoré si nezapríčiňujeme samy. Proste sa stanú.
Vždy, keď mi v noci niečo napadne, z každej myšlienky si vytrhnem jedno slovo a urobím z toho jeden pojem. Aby som nezabudla. A na druhý deň ráno, na obed alebo večer, keď budem mať ruky aj telo schopnejšie ako pri zaspávaní, si to zapíšem. Ako minulú noc, keď sa čas postupne prekĺzaval z hodiny na hodinu, už sa aj skoro brieždilo a ja som si pripadala ako veverička, čo vstáva a opäť ľahá a vôbec nič jej neprinesie pokoj.
Je zima a chlad, mrazivá zima, tak jej hovorím teraz, v skoro-jari, keď ideme a ten ožran na Gottku by zakričal je*nutý párik, len tak, lebo sa mu chcelo, a ja si hovorím práveže nie.
Studený je vzduch aj moje ruky, hudba hrá How great is our God, pohľad mi naozaj náhodne padne na knižku Great tales, a čo je ešte great? Čo ešte bude great?
Prezvonenie do Čiech sa nedá uskutočniť, lebo mám malý kredit a hlas v telefóne hovorí ať děláme co děláme, nemůžeme..a ďalej sa mi už počúvať nechce.
Zdá sa, že v mojej duši niečo rastie, niečo sa rozrastá, ktoviekoľký trimester, niečo také, že keď sa v nej budeš chcieť prejsť, poobzeráš sa a nikdy nepovieš: tu nič nie je. Tu si plodná nebola.