Veci, ktoré nás obklopujú, všetky udalosti, všetky zákony, ľudské alebo tie, ktoré sú zapísané v prírode majú jedno spoločné - pokoj. Človek sa narodí a hneď hľadá náručie matky, hľadá zdroj nerušeného šťastia. Keď rastie, akceptuje a absorbuje zo svojho okolia iba to, čo mu prináša uspokojenie a v konečnom dôsledku vytvára vnútorný pocit šťastia s dosiahnutého cieľa - vnútorný pokoj.
Celé ľudské konanie je zamerané na vytvorenie istej formy harmónie a šťastia, i keď človek často používa nedokonalé prostriedky na jeho uchopenie. Tak napríklad alkoholik by určite nepil alkohol, ak by samotný nápoj bol iba zdrojom uhasenia smädu. Láka ho slastný a bezstarostný pocit, ktorý alkohol svojou reakciou v tele a v mozgu spôsobuje. To isté platí o rôznych drogových závislostiach. Súčasná doba je priam presýtená modernými spôsobmi sebauspokojovania ako shoppoholizmus, gamblerstvo, plastické operácie, orthorexia, workoholizmus, rôzne diéty, internet (najmä sociálne siete), či mobil. Konečný cieľ z istého pohľadu dobrý - ľudské šťastie, vnútorný pokoj, ale prostriedky, ktoré sa k tomu používajú sú buď zo svoje podstaty alebo v neukontrolovateľnom množstve nesprávne (nepoužijem termín zlé, pretože zlo je len nedostatkom dobra, tak ako je choroba nedostatkom zdravia, alebo staroba nedostatkom mladosti).
Čím viac máme, tým sme viac nespokojní. Doba, ktorú žijeme, so svojou uponáhlenosťou, súťaživosťou a dravosťou snáď najviac človeka tlačí k tomu, aby hľadal kompenzáciu toho, čo v podstate stráca, čomu sa vzďaľuje - pokoj. Čím viac máme, tým viac nám chýba. Sme prepracovaní a plní stresu . Žijeme v neustálom zmätku a uponáhľanosti a veľakrát si nenájdeme čas, aby sme sa zamysleli nad svojím životným štýlom.
Paradoxne toto naše utekanie je aj našim cieľom. Kde totižto končí každé ľudské snaženie, každý ľudský život? Tam, kde je trvalý pokoj, kde neexistuje žiadne neuspokojenie, žiadny nedostatok - pochopiteľné pre veriacich i neveriacich. Pre jedných s pocitom veľkej nádeje, pre druhých obrovské zúfalstvo.
V prírode, všade okolo nás je mnoho príkladov, ktoré dosvedčujú, že vrcholom celej evolúcie tvorstva je pokoj. Kameň, ktorý sa uvoľní z hory, padá tak dlho, kým nenájde miesto, kde sa zachytí a ostane v pokoji. Voda, ktorá pramení vysoko na skalách, tečie tak dlho, až kým nespočinie v pokojných vodách mora alebo jazera. Sopka začne erupčnú činnosť po nahromadení lávových prúdov, aby upokojila pnutie, ktoré pod ňou v zemi vzniká. Hviezdy a na nich naviazané planetárne sústavy končia svoje existenčné snaženie zmrštením sa a zrútením do uzavretej čiernej diery.
Všetko hľadá svoj pokoj. Dôležité je, aby ten, pre ktorý sa sami rozhodneme, nebol len dočasnou medzistanicou v uzavretom kruhu, na ktorom sa stále znova dostávame do východiskovej polohy. Kým z neho nevyskočíme, v podstate nič nedosiahneme.
R.I.P. - odpočívaj v pokoji! Bizarné, ale z môjho pohľadu najväčšie a najkrajšie prianie. Z pohľadu veriaceho synonymum vety veľkého ducha Aurélia Augustína: „Pre seba si nás stvoril, ó Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe."
