Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Cez víkend budem slameným vdovcom, manželka ide na tri dni do kúpeľov. Zaslúži si odpočinúť si pár dní a aspoň trošku resetnúť hlavu a takisto aj celé telo. Tento darček jej (po konzultáciách so mnou) Ježiško ešte v decembri priniesol. Dva dni pred víkendom sa pripravujeme s plnou vážnosťou, preventívne som už vyhlásil štvrtý, najvyšší stupeň ohrozenia poriadku v byte.
Pondelok až piatok vozím Mareka do nultého ročníka špeciálnej školy. Každé ráno pritom prežívame stresy ako v rodine s „normálnym“ dieťaťom. Najskôr problém so „zoškriabaním“ synátora z postele. Potom postupné „vyrážanie karpín“ (môj deduško tak hovoril postupnému zobúdzaniu sa) a s ním spojené umývanie sa, obliekanie, raňajky. Väčšinou to Majovi ide pomaly ako „z chlpatej deky“. Pred odchodom dá pusu Barborke aj mamine... „Ako ma Barborka ľúbi! Maminka, dovidenia, maj sa,“ povedal dnes pri odchode manželke. Úplne neautisticky.
Tá scéna sa v našej domácnosti opakuje deň čo deň. „Marek, kým to nezješ, od stolu nevstaneš!“ znie zakaždým naša menšia výstraha na margo jeho „hrabania sa“ v tanieri počas večere namiesto toho, aby sa bez väčších slov poriadne najedol. „A vstanem, mama!“ odvrkne väčšinou ako „správny“ sedemročný chalanisko. Úplne neautisticky.
Na úvod len na vysvetlenie, v tomto texte sa nesťažujem na to, že mám hypotéku. Rozhodol som sa pre ňu bez nátlaku zhruba rok a pol dozadu spolu s manželkou, preto, lebo sme čakali druhé dieťa a zostať štyria (z toho jedno hyperaktívne autistické dieťa) v jednoizbovom byte o rozlohe 30 metrov štvorcových bolo len ťažko predstaviteľné. A keďže o miliónoch na nový byt sme iba snívali, hypotéka predstavovala pre nás jedinú možnú cestu, ako získať prostriedky na väčší byt.
Na jednej strane som dedovu ponuku bral ako možnosť v sobotu si s polovičkou trošku odpočinúť a v pokoji sa pripraviť na večerný ples (nie ten v opere, ale v škole, kde učí segra). „V nedeľu si ich prídete zobrať, aký problém?“ spýtal sa ma telefonicky môj ocino. Na druhej strane som sa však obával, či najmä Majko vydrží zmenu prostredia. Sám u deda spal doteraz maximálne raz.
Môj ocino tak zvykol hovoriť, keď sme boli so sestrou malí, už po návrate zo svätej omše na Prvý sviatok vianočný: „No, deti, a pomaly máme Vianociach!“ Vždy sme sa tak trošku mračili, prečo ten čas ženie dopredu, veď sme mali pred sebou ešte takmer dva vianočné dni! Ale to bol celý ocino. To konštatovanie nemyslel doslova, v jeho vete som chápal iný skrytý význam – „deti, prežívame krásne Vianoce, škoda že sa čas nedá zastaviť...“ Vedel si vážiť čas strávený s rodinou. Teraz, keď mám rodinu aj ja sám, ho viem už úplne pochopiť. Tie tohtoročné sviatky tiež strašne rýchlo ubehli. Boli to tie najkrajšie Vianoce...
Hrubý prepis mojej dnešnej konverzácie so synom počas cesty zo školy v Bratislave domov do Šamorína. Podobné dišputy vedieme so synátorom v aute deň čo deň. Chce to trpezlivosť, odpovedať sedemročnému synovi. Alebo „len“ plniť jeho pokyny. Pri tejto debate často mávam pocit, že v aute sa jeho autizmus stráca. Komunikuje väčšinou k veci. A ak aj náhodou nie, tešíme sa zo spoločných chvíľ. A ja tieto rozhovory milujem. Ešte viac však milujem Maja. A v takom prípade nie je čo riešiť, ani opakujúce sa otázky...
Počas 34 rokov svojho života som bol operovaný dvakrát, obidva razy ako malý chlapec. Raz mi operovali slepé črevo, druhýkrát tukový nádor. Obidve operácie si so mnou (napriek tomu že, ak to tak môžem napísať, neboli veľmi vážne) odtrpela aj moja mama. Keď ma odvážali na operačný sál, plakala. A plakala aj keď ma viezli späť, už šťastne po operácii. V tých slzách bol skrytý strach o syna. Obyčajný rodičovský strach...
Toto je asi údel väčšiny otcov (a takisto aj mám), majúcich malé deti. Že vstávajú takmer každú noc „ celý dolámaný“. Napriek tomu si nesťažujú. Skôr naopak. Dúfajú, že tento stav bude trvať naveky. Pretože byť ráno dolámaný rodič je jednou z najkrajších chvíľ na svete. Viem, o čom hovorím. Ja som takto dolámaný vstal tento víkend v sobotu ráno. A moja polovička nebola na tom o nič lepšie...
Náš Marek chodí od septembra ako autista do špeciálnej školy. Navštevuje nultý ročník, akúsi prípravku do prvého ročníka. Robí veľké pokroky, najmä v oblasti jemnej motoriky a čítania. A výrazne si pritom rozvíja slovnú zásobu. Ruka v ruke so všetkým spomenutým, zdá sa mi, akoby mu každý deň cez týždeň dávali v škole aj za hrsť vtipnej kaše...
Naša Barborka má už 15 mesiacov, a nerozpráva. Presnejšie – keď má náladu, rapoce hocičo, len jej nerozumieme. Jej jazyk pripomína zatiaľ „hatlančinu“. Až na zopár výnimiek, ako sú slová dosť, mama či daj. A my s manželkou sme už nervózni, prečo nerozpráva „tak normálne“ viac.
Priznávam bez okolkov, patrím k vášnivým tipérom. To vzrušenie z možnej výhry, ktoré človek po podaní stávky zažíva. To snívanie, do čoho potom investujem. Samozrejme, dlho oná euforická nálada z víťazstva ležiaceho (aspoň sa tak zdá) na dosah ruky netrvá. Zvyčajne len po prvý zápas. Ktorý obvykle neuhádnem – a tiket roztrhaný na franforce letí do koša.
Milí moji, je to tak, už mám viac ako rok. Prvú sviečku som sfúkla ešte koncom júna. Ten život uteká veľmi rýchlo. Prvých dvanásť mesiacov som si ani neuvedomila. Uvidím, či to pôjde takto stále expresne ďalej. Dedko z Dubového tvrdí, že hej. On už teraz v lete hovorí, že ani sa nenazdáme, a budú tu Vianoce. Vraj je za chvíľu po lete...No neviem, z môjho pohľadu to hádam až také rýchle nebude. Ale teším sa. Pretože svet je pre mňa deň za dňom krajším. Priam horím za novým poznaním.
Kopec šťastia čaká, inak si to neviem vysvetliť. Veď posúďte sami, s akým flirtovaním Pani Šťasteny sa od začiatku roka potýkam...
Náš Marek začal tento týždeň chodiť do školy. Viem, trošku netradičný dátum, ohlasovať prvé školské skúsenosti začiatkom apríla. Ale nie je to žiaden prvý apríl. Vďaka pochopeniu vedenia Špeciálnej školy na Žehrianskej ulici v Petržalke, rozhodli sme sa po porade s pani riaditeľkou, že s oťukávaním sa v novom prostredí začne Marek ešte tento školský rok. Trikrát do týždňa, po cirka tri hodinky.
Poznáte svet takmer deväťmesačnej slečny? Volám sa Barborka Bednárová a o pár dní budem mať spomenutých deväť mesiacov. Ak ste zvedaví, ako žijem, ráčte vstúpiť do môjho sveta. Poviem vám, nenudím sa. A každým dňom spoznávam krásy života. Každý deň je pre mňa naplnený nevšednými, novými zážitkami. Ako taký môj bežný deň vyzerá?
„Čau, Béďo. Čo to máš za značku? Si Maďar či čo?“ zvítal sa so mnou v jednej podzemnej garáži v Bratislave kamarát. Dlho sme sa nevideli, takže značka DS na mojom aute ho jemne prekvapila. Spájal ma totiž stále automaticky s Trnavou. Spomenutú poznámku myslel samozrejme sčasti položartom, ale len sčasti. „To si sa nevedel presťahovať do Blavy? A rozumejú Ti tam dolu?“ zažmurkal kamarátsky. Zasmial som sa nad (naivnou) otázkou a radšej som počas nášho krátkeho stretnutia zmenil tému...
Obidve naše deti v čase písania týchto slov už samozrejme spia. Marek „chrapká“ v detskej, Barborka odfukuje v našej spálni. Zalomili unavení, zničení, po namáhavom dni. Bol som ich pred minútkou skontrolovať. Pri každom som v tichosti stál a pozeral sa asi 5 minút. A vydržal by som aj celú noc. Je úžasné pozerať sa na spiace deti...
Cez týždeň nám (manželke a mne) na nákupy do domácnosti veľa času zvyčajne nezostáva. Deficity v zásobách tak väčšinou riešime ad hoc, tzv. rýchlym nákupom často v najbližšej predajni, ktorá je v danom okamihu po ruke. „Láska, došiel nám toaletný papier. Kúp jeden -dva kotúče, keď to inak nepôjde aj na pumpe,“ zavolala mi v utorok tento týždeň polovička. Kúpil som radšej viac, aby sme do soboty vydržali (s papierom). Sobota je totiž deň, kedy väčšinou vyrážame doplniť zásoby potravín, nápojov či hygienických a toaletných potrieb do nášho rodinného hniezda.
Včera už som mal toho dosť. Nielen choroby, ale aj kritických hlasov sypajúcich sa zľava – sprava na moju osobu. „Keby si ich tam neťahal, ste zdraví! Chúďatká deti!“ povedala mi do telefónu mama. „Ešte raz spomeň predo mnou senecký aquapark, a je koniec!“ pridala sa (verím že žartom:-) polovička. Nič iné mi po týchto slovách nezostávalo, len si takisto nasypať trošku popola na hlavu. Od prvého sviatku vianočného sme do postelí postupne zaľahli mojou vinou...
