Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Pamätám stále na ten mierny šok, keď som ako dieťa videl môjho starého otca pri obede jesť zvyčajne najskôr mäso a až potom polievku. Mal som pocit, že jedna z mojich predstáv o spôsobe stravovania je vážne nalomená. Ten nový spôsob obedovania som bral, najmä po dedkovom vysvetlení typickou bernolákovčinou: „Chlapče, najec sa ždycky tak, jak ci chucí. Prečo by malo volakomu vadzit, že mám najskór chut na masso a né na poljévku?“
Hneď som vedel, že sa niečo stalo. Otcov hlas v telefóne znel, povedané veľmi mierne, napálene. V prvom momente som sa zľakol, že sa niekomu z rodiny niečo stalo. Chvalabohu, všetci boli v poriadku. Otcov hlas emotívne zafarbilo niečo iné. Niekto nám na našom pozemku na konci dediny vyťal orech.
Čo by ste robili, ak by vám dobrý kamarát nezdvíhal celé dni telefón, a následne by vám poslal stručnú sms správu znejúcu: „Zrútil sa mi svet!“/?/
Posledné dni sme spolu s deťmi trávili na horách, zúfalo hľadajúc aspoň aký – taký fľak snehu na sánkovanie. Snehu naozaj veľa nebolo. Ale srandy, o tú sme núdzu nemali. Majko a Barborka občas teda riadne zapotili...
Pôvodne sme o extraligovom hokeji nerozmýšľali. Ale počasie pod psa urobilo svoje. A tak sme baby nechali doma a vybrali sa do Bratislavy, na zápas Slovan – Zvolen. Pre Majka to bola premiérová návšteva zimného štadióna a hokejového stretnutia. Možno iné deti vo veku 8,5 roka už takúto premiéru majú dávno za sebou. Mareka kvôli autizmu počkala až teraz. Ešte pred dvoma – tromi rokmi by so mnou na hokeji nevydržal sedieť ani minútu...
Veľa z nás má to šťastie stretnúť (okrem rodičov či starých rodičov, ktorí sú samozrejme najbližšími učiteľmi života) na svojej životnej ceste ľudí, ktorí sa postupom času stanú tiež našimi priateľmi a ďalšími učiteľmi a radcami. Nielen z profesionálnej, ale najmä ľudskej stránky. Upozorňujú na chyby. Poradia, ako ďalej. Sú stále po ruke, keď treba...
V bratislavských nákupných centrách mám svoje obľúbené miesta. Sú to kníhkupectvá a kaviarne. Keďže som počas novoročných vybavovačiek a nákupov potreboval nabrať nové sily, v jednej z takýchto kaviarní v nemenovanom centre som sa na chvíľku rozložil aj dnes doobeda. Tú kaviareň mám celkom rád, pomaly už aj bez opýtania v nej zakaždým okamžite dostávam moju obligátnu kávu bez mlieka.
Tento príbeh sa stal v lete tohto roka môjmu rodinnému príslušníkovi, nazvime ho pre tento prípad Fero. Fero je názornou ukážkou toho, že v našom hlavnom meste môžete dostať na hubu len tak, pre nič za nič. Respektíve za to, že ste si v júli dovolili vyjsť s krígľom piva za dvere pubu. Výsledkom vašej návštevy krčmy potom nie je uhasený smäd, ale prasknutý bubienok...
Svedkom toho rozhovoru som sa stal pred pár dňami na bratislavských Vianočných trhoch. Počas mojej obligátnej cigánskej, skláňajúc sa na stojáka nad mokrým obrusom, dávajúc pozor na to, aby som sa nezababral – nešlo nepočuť dialóg, ktorý inicioval starší pán stojaci oproti mne smerom k dvojici mladých žien stojacich vedľa mňa, pochutnávajúcich si na horúcej čokoláde. Spúšťačom rozhovoru pre pána bol odchod trojice mladých mužov (tiež pôvodne stojacich pri „našom“ stole), ktorí sa tesne predtým pozdravom zvítali so spomenutými (práve prichádzavšími) dievčatami a o minútu odišli preč...
Je to už druhý pán farár, ktorého som počas dva a pol roka zatiaľ zažil na slovenských omšiach v našej šamorínskej farnosti. Prvý bol mladý, svetaznalý (ak sa nemýlim tuším aj v Taliansku študoval), športovo založený (keď som bol uňho dohadovať krst našej Barborky, v predsieni som videl pohodené jeho kolieskové korčule). Na omšiach vedel zaujať najmä prepracovanými kázňami. Už takmer rok (možno viac, možno menej, presný dátum si neviem vybaviť) ale u nás nepôsobí. Jeho miesto zaujal druhý kňaz.
S manželkou sme svoji už desať rokov. Keďže sme po svadbe v roku 1997 neboli na svadobnej ceste, tohtoročné okrúhle výročie predstavovalo vhodnú príležitosť na jej realizáciu. Len my dvaja, bez detí. Aspoň na pár dní. Tento môj nápad sa polovičke okamžite zapáčil. Pomerne rýchlo sme sa zhodli aj na destinácii. Cieľom našej svadobnej cesty sa stal New York. Vo „Veľkom jablku“ sme strávili nezabudnuteľných šesť dní.
Po premiére na futbalovom zápase spred niečo vyše mesiaca máme s Majkom za sebou ďalšiu premiéru. Boli sme v kine. Celá rodina, to znamená aj s ešte stále ani nie dva a pol ročnou Barborkou. Film som vybral ja, išli sme na animovaný film Škaredé káčatko. Decká o ňom už tri dni dopredu básnili. „Babička, ja idem na káčatko, vieš? Do kina!“ chválil sa vo štvrtok večer Majko do telefónu starej mame.
Bol/a som úplne informovaný/á o tom, že pri každom chirurgickom zákroku, pri každej miestnej anestézii, alebo pri dodatočnom podaní liekov môže dôjsť ku komplikáciám. Bol/a som informovaný/á o možných komplikáciách ako je opuch, bolesti, infekcia, alebo celková nevoľnosť. Môže sa dostaviť necitlivosť pier, jazyka, líca, brady alebo zubov. Presné trvanie týchto nepriaznivých účinkov nie je možné predvídať, a tieto môžu byť v niektorých prípadoch aj trvalé...
Krása života býva často ukrytá v maličkostiach. Niekedy ju objavíme, keď nám cirkus svet dovolí aspoň na chvíľku spomaliť tempo nášho kolotoča (ideálne určite je, keď tento kolotoč zastaví) a započúvať sa napríklad do zvukov, ktoré nás obklopujú...
Marek včera večer zaspal len s veľkými ťažkosťami. Plný vzrušujúcich zážitkov, najmä zo svojej premiérovej návštevy futbalového zápasu. Zobral som ho na ligu, Slovan – Nitra. Samotný futbalový príbeh odvíjajúci sa na futbalovom trávniku ho príliš nechytil, atmosféra a všetko okolo zápasu však áno. Som naňho hrdý, že vydržal celých 90 minút.
Priznávam, že som vo svojom živote ešte vo voľnej prírode nestretol živého (a ani mŕtveho:-) medveďa. Niežeby som sa sťažoval, skôr naopak. Keď totiž človek občas v novinách číta alebo v TV či v rozhlase počuje hrôzostrašné historky ľudí o tom, ako ich v lese napadol medveď, vlasy mu dupkom stávajú. Najmä ak ide, tak ako v mojom prípade, o osobu, ktorá väčšinu svojho života prežila v nížinách. Na druhej strane ale, sú ľudia, ktorí obrazne povedané vyrástli na horách, spolu s medveďmi. Tí potom aj súčasné problémy s (vraj) premnoženými medveďmi berú s nadhľadom. A často aj s potrebným humorom...
V piatok večer sme boli s manželkou (po viac ako dvoch rokoch) opäť v kine. V bratislavskom Auparku sme si pozreli Svěrákove Vratné lahve. Film bol super, výborne sme sa pobavili. Ale o filme dnes nechcem písať. Krátko sa chcem podeliť o našu skúsenosť po jeho skončení. Keďže sme si po kine chceli predĺžiť pekný večer, rozhodli sme sa (z kina sme vychádzali o 21,30h) si ešte na chvíľku sadnúť v jednej z kaviarní bratislavského Auparku. Konkrétnu (nemenovanú) kaviareň vybrala manželka. „Majú tam super zmrzlinu,“ znel jej argument.
...je veľmi milý a je to celkom zábava. Takisto to však považujeme za jeho veľký úspech. Pretože ešte taký rok-dva dozadu princíp telefonovania jednoducho nechápal a ak si vôbec vtedy aj priložil (s našou pomocou a po menšom presviedčaní) slúchadlo k uchu, hovor z jeho pohľadu po sekunde ukončil. A to nehovorím o tom, že keď mal tri-štyri roky, sme už pomaly strácali nádej, či niekedy začne vôbec rozprávať.
Tento príbeh sa môjmu otcovi síce stal ešte v roku 1989, v podobných variáciách sa však v jeho živote opakuje stále. A ja som (nielen preto) naňho patrične hrdý. Vôbec si pritom nemyslím, že niekto môže byť „poctivý, až je trápny“. Poctivosť je obrazom ľudskosti, nie trápnosti...
Na dovolenku do Tuniska sme išli s menšími obavami. Viacerí kamaráti ma odhovárali, aby sme do Afriky nechodili s deťmi, že sa nevyhneme žalúdočným problémom. Ešte závažnejšie znelo upozornenie, že sa v Tunisku uškvaríme na slnku, keďže tam teploty vraj neklesajú pod 40 stupňov. A takisto že hotelové komplexy sú síce OK, ale za ich múrmi je bordel, špina...
