Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Roky s autizmom ma naučili, že túto „našu“ inakosť najlepšie nevysvetlím všeobecnými opismi Majkovho správania, ale obrazu dám pravú výpovednú hodnotu vtedy, keď vychádza z konkrétnej situácie, ktorej spolutvorcom je náš zlatý desaťročný chalanisko. Myslím napríklad na naše každodenné rozhovory v aute. Tieto rozhovory bývajú neopakovateľné. Práve vďaka autizmu...
Máme za sebou ďalšiu úspešnú premiéru na ceste vedúcej k čo najväčšej integrácii Majko do spoločnosti. Po tom, ako sme pred rokmi začali chodiť do kostola a zvykať si na sväté omše. Po tom, ako už zvládol so mnou návštevu futbalového či hokejového zápasu. Po tom, ako už bežne chodí, a to niekedy dokonca len so segrinými deťmi, ktoré naňho ak treba dohliadnu, do kina. Po tom, ako tancoval so zdravou partnerkou sambu pred cca 200 ľuďmi. Po tom, ako sme boli na Mrázikovi na Novej scéne. Po tom všetkom sme sa dnes po prvýkrát vybrali do historickej budovy SND...
Po turbulentne strávenom období od decembra 2008, kedy sme si každý druhý mesiac odskakovali do nemocníc v rôznych častiach Bratislavy na operácie a aby nuda ani potom nebola, „vymysleli“ sme si k tomu na koniec roka ešte vianočný obed na pumpe za Piešťanmi, rozhodli sme sa odísť na Silvestra do Rakúska. Len tak, na pár dní, polopárovať a pokorčuľovať (nelyžujeme). A najmä vypadnúť, mať Božský kľud a tak sa pokúsiť zabudnúť na nie práve najpokojnejších uplynulých 12 mesiacov. Plán sa podaril, najmä v tom, že sme boli ako rodinka spolu. Ale nuda nám teda ani zďaleka nehrozila. Za spomenutie stoja dva príbehy...
Pre personál čerpacej stanice a jej zákazníkov sme mohli pôsobiť ako nejakí stratení rumunskí obchodníci. Dvaja dospelí, z toho jeden počernejšej pokožky (to ako ja). Dve deti, jedno (Majko) ukričané, druhé (Barča) spievajúce k veci „nemám auto, nemám motorku...“. A v rukách dospelákov dve Billa tašky plné suchého chleba, jedna igelitka plná prázdnych zaváraninových fliaš, niekoľko darčekov od Ježiška a jedna plná športová taška...
Stalo sa to pred pár dňami večer. V rámci nášho striedania vyšlo dcérkine uspávanie (presnejšie povedané zaspávanie s ňou v postieľke) na mňa. Čakajúc ešte na Majka, aby rozprávka znela pre obidve deti, začíname naše pravidelné predspánkové debaty…
Jurko je asi štyridsaťročný autista. Na naše pravidelné komunitné stretnutie rodín s autistickým členom na Ranči MM nad Modrou prišiel spolu so svojím opatrovateľom (ktorého meno som sa žiaľ nedozvedel). Prvýkrát som v ten deň Jurka zaregistroval pri hipoterapii...
Vedel som, že je zle, už keď som o štvrtej popoludní siahol po mobilnom telefóne, na ktorého displeji svietilo meno mojej manželky...
Po čase sme sa s deťmi opäť vybrali do bratislavskej ZOO, pozrieť zvieratká, stráviť spolu pekné popoludnie. Už keď som ten plán predniesol pred rodinnou radou, vzbudil jednohlasný súhlas. „Tati, dáme si tam aj hranolky s kečupom a kofolkou?“ Majo si síce neodpustil obligátnu otázku, ale pridal k tomu aj to, že sa teší na Dinopark a na “skákačku“ (rozumej trampolínu).
Mikropríbehy písané životom mávajú svoje čaro. Bývajú nečakané, scenárista život ich vopred nezvykne prezrádzať. Bývajú krátke. Niektoré končia v prepadlisku času, bez výraznejšej šance, že si na ne niekto niekedy spomenie. Sú však aj také, ktoré vďaka ľuďom, ktoré ich uviedli na svetlo sveta, a takisto vďaka pointe žijú (majú veľkú šancu pretrvať) v spomienkach dlhé roky. K takým milým mikropríbehom patria aj tie s deťmi...
Napriek problémom s autizmom, sú chvíle u môjho syna, keď ma hĺbkou svojich myšlienok doslova posadí. V tých chvíľach mám pocit, že to nie je dieťa, ale dospelý. Že to nie je mozog autistu, ale nejakého filozofa. Príkladom je jeho otázka spred niekoľkých týždňov, ako reakcia na moju výzvu, že musí ísť do školy, pretože len keď sa bude učiť, bude múdry. Vtedy sa ma po chvíľke zamyslenia spýtal: „Tati, a keď budem múdry, budem aj šťastný?“
Poznáte to, človek – šofér, hoc aj mimo auta mierumilovná povaha, sa za volantom občas potrebuje vyventilovať. Inak by ho šľak trafil. Nie som výnimkou. Aj ja zvyknem za volantom ventilovať nervy. Ale niekedy si nedám pozor a ventilujem za prítomnosti detí. Čo tam po Barborke, tá ma zvykne maximálne upozorniť cez mamu, že – „mami, ocko povedal v aute také škaredé slovo, že sa to tak nehovorí?“. Ale Majo, ten by oné neslušné slovo bol schopný použiť hoc aj pred príjemcom zmieneného prívlastku.
Aj spomenutá myšlienka z nadpisu odznela tento víkend v sobotu v našom starom dolnodubovskom chráme. Vypočuli si ju stovky ľudí, ktoré v ten deň merali cestu do chrámu, aby sa rozlúčili s páterom Jozefom Horvátikom.
Do leta je ešte ďaleko. Tak ďaleko, že o prípadnom mieste našej rodinnej letnej dovolenky som ešte ani nemal kedy rozmýšľať. A keďže vonku zúri hospodárska kríza, otázkou bude, či a kde sa na ňu vôbec vyberieme. V minulých dňoch však v tomto smere prišiel Majo so zaujímavým návrhom.
Zobudil som sa práve vo chvíli, keď ma vyvážali z operačnej sály. Potešil som sa, že už mám po tom. Ani vo sne by mi v prvej chvíli nenapadlo, že tomu tak nemusí byť.
Aspoň tak to mohlo vyzerať pre dotyčnú. Ale či by bol ten spôsob aj účinný, neviem. V jej očiach som už pomaly čítal otázku, prečo sa nepýtam priamo ja. Pritom ja, šťastne ženatý so záväzkami, som v tom bol nevinne.
Sú chvíle, keď sa človek o sebe dozvie rôzne veci. Teda nielen pozitívne, ale aj(niekedy len na prvé počutie) negatívne. Ja som sa jedno ráno minulý týždeň dozvedel, že som bezočivý. Trošku ma to aj potešilo.
Byť rodičom je jeden z najväčších darov na zemi. Pri tých svojich vlastných deťoch sa o tom presviedčam každý deň. Respektíve – oni ma o tom presviedčajú. Pohľadmi. Úsmevmi. Gestami. Prejavovaním lásky. Tak ako včera, keď som tak ako vždy uspával trojročnú dcérku...
Stalo sa to asi pred mesiacom, na pravidelnom stretnutí autistických detí a ich rodičov. Tak ako vždy, stretli sme sa na ranči nad Modrou. Kým sa dostanem k príbehu, chcem poznamenať jednu vec, dôležitú pre jeho porozumenie. Autistom treba veci hovoriť jednoznačne, bez dvojzmyslov. A niekedy neuškodí ani maličké klamstvo. Pretože ak autista nedostane to, čo práve chce, môže ho to rozhodiť či znepokojiť. V tomto príbehu si jedno autistické dievčatko chcelo kúpiť hruškový nanuk.
Možno sa to nezdá, ale aj autisti majú zmysel pre humor. Svojský, keďže aj ich nazeranie na náš svet je svojské. A veľmi osviežujúci, s nečakanou pointou. Veľa príkladov takéhoto krásneho a nezameniteľného autistického zmyslu pre humor sme zažili aj na víkendovom, už tradičnom stretnutí rodičov autistov a ich detí na ranči nad Modrou. Najlepšia bola Miškova replika v rozhovore s mojou polovičkou...
S tým pánom sme sa spoznali cez autizmus. Nie náš, ale autizmus našich synov. Pred pár dňami sme sa stretli na káve. Bol to veľmi príjemný rozhovor, na rôzne témy od histórie cez šport až po autizmus a obyčajný život s ním spojený.
