Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Včera som, tak ako takmer každý večer, uspával Majka. Bol som dobrý uspávač, uspal som aj sám seba, ani pol jedenástej nemohlo byť. Zalomil som tvrdo, čo sa mi v Marekovej izbe veru nestalo prvýkrát. Musí tam mať chlapec pekne odrušené patogénne zóny...
„Mami, povedz ešte raz – trúba helerova,“ zopakoval Majko včera viackrát smerom k polovičke. Strašne ho rozosmialo, keď ho vytočená mama počastovala slovami „Ty trúba helerova!“ za to, že robil neplechu a nedal si povedať. Niežeby Helerovci vyrábali trúby. Tento zvrat pochádza od mojej nebohej starej mamy, nuž a manželka si ho osvojila.
Keď som bol malý, bývalo mi v aute strašne zle. Moji rodičia mali vtedy Škodu 120, krstní rodičia zase Ladu. Tieto autá by veru vedeli rozprávať, koľko „trápenia“ si kvôli mne užili. Najčastejšie to bolo na trase z našej dediny do Vrbového, kde dodnes žije mamina sestra. V lepšom prípade sme vždy počas tých asi 20km medzi oboma miestami minimálne 5-6 krát stáli, aby som na čerstvom vzduchu chytil druhý dych. V horšom prípade som mal po ruke sáčok...
Včera sme mali doma „Vianoce“. Počas večere muselo Majka osvietiť, čím nám Pánbožko dal opäť raz maličké znamenie, aby sme tvrdo išli ďalej za naším spoločným cieľom. Možno sa rodičom „normálnych“ detí bude zdať to, o čom budem písať, obyčajné. Pri autistoch sa však spomenuté rovná veľkému zázraku...
Začalo to úplne nevinne pár dní dozadu. Mal som menší problém s mobilným pripojením na internet. Síce fungovalo, jeho ochrannú časť som však mal nalomenú. Skočil som preto podvečer onoho dňa do jednej z predajní „môjho“ mobilného operátora spýtať sa, čo s tým mám robiť. „Zalepte to Pattexom,“ znie pragmatická odpoveď jedného z predajcov po tom, ako ukazujem nalomené zariadenie. Napadá mi, prečo som sa tam vlastne trepal, Pattex mi radila aj manželka. Dávam zariadenie do laptopu a odchádzam.
„Určite ste mali krajšie MDD ako my v Auparku, nestálo to tam veru za veľa,“ sama od seba mi povedala známa zo Šamorína na naše slová, že sme sobotu strávili s deťmi na jednom ranči nad Modrou. Na tomto ranči zorganizovala Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom pri príležitosti Medzinárodného dňa detí Jarný piknik, komunitné stretnutie rodín s autistickým členom.
Prežili sme dnes krásnu, takú našu obyčajnú nedeľu. Pekne všetci spolu, v rodinnom kruhu. Ráno rozprávky. Potom omša. Nedeľný obed. Napísať s Majkom úlohy. A keďže počasie bolo fantastické, po obede prechádzka do dva kilometre vzdialeného Čilistova. Barborka raz na kočíku, raz „po vlastných“. Majko si zobral kolobežku.
„Tati, tati!“ v ten večer ma privítala tak ako obvykle. Výkrikom okamžite po mojom zazvonení. Barborka už dobre vie, že zvonček signalizuje môj príchod. Po ktorom nevie zo mňa oči spustiť...
„Váš syn ma volá Janko Kroner, viete o tom?“ hovorí mi pri vchádzaní do špeciálnej školy (včera neskoro popoludní, obaja sme meškali:-) muž idúci za mnou. Usmieva sa, berie to s humorom (nie meškanie, ale toho Kronera). Vie, že naše (on je takisto otcom autistického dieťatka) deti sú veľmi vnímavé a všimnú si aj na prvý pohľad nepodstatné veci.
Ten príbeh ma absolútne šokoval. Mladí ľudia s dvomi deťmi, navonok šťastný pár. Nič im nechýbalo. Mali zdravie. Vlastnú strechu nad hlavou. On dobrú prácu na to, aby im zabezpečil uspokojivé živobytie. Ona bola doma pri deťoch. Aspoň on si to tak myslel...
„Pozri, ako mu krásne pomáha hore, ako ho ťahá za ruku. Nie je úžasný?“ zachytávam rozhovor muža a ženy pred šmýkačkou. Ich pohľad je upretý na môjho Mareka, ako drží za ruku asi štvorročného chlapca (ich syna) a ťahá ho hore. „Si zlatý, ďakujeme, že si mu pomohol,“ kričia naňho vzápätí, ako sa po vyjdení na šmýkačku spúšťa dolu. Majo okolo nich prebieha bez povšimnutia.
Nečakané jednoaktovky. Sám život ich prináša a odnáša. Niekedy tak rýchlo, že ich ani nezaregistrujeme. Skúseným pozorovateľom života však nezvyknú uniknúť. O čo nečakanejšie sú, o to viac upútajú. A niekedy aj pobavia.
„Ja si namójdušu dám trochu z toho kečupu, šak ináč umrem od hladu,“ hovorí pekne po trnavsky sestra. Je učiteľka, normálne používa spisovnú slovenčinu. Bernolákovčinu vytiahne len vtedy, keď je nahnevaná a v koncoch. Tak ako dnes. Trčíme v trnavskej reštaurácii Láry Fáry, už viac ako hodinu a pol. A jedla nikde...
Marek sa asi bojí sám v tme v detskej izbe. Rovnako Barborka v našej spálni, v ktorej má svoju detskú postieľku. Takmer každý večer s nimi preto jednotlivo zaspávame (často doslova, budiac sa následne až okolo polnoci) aj ja s polovičkou. Lebo inak by halabušili dovtedy, kým by „neodpadli“. Verím, že ich ten strach časom prejde. Viem o ňom svoje, aj ja som sa v detstve zvykol trošku báť. Na svoje najväčšie nočné mory som doteraz nezabudol...
Táto príhoda sa stala asi tri – štyri roky dozadu. Aj keď k ničomu nakoniec nedošlo, bol som z toho celého trochu znechutený. Daný doktor určite reprezentuje malú vzorku slovenských zdravotníkov, ale patrí k tým, čo kazia meno väčšine. Jemu by klobásky asi nestačili...Nebudem menovať ani meno človeka ani nemocnicu, pointa príbehu by mala byť zrejmá aj bez týchto informácií.
Priznávam sebakriticky, že až do dnes som si myslel, že huby a hríby sú z mykologického hľadiska jedno. U nás na dedine sa bežne vravelo „idem zbierať huby“ alebo „idem zbierať hríby“, a dotyčný pritom myslel to isté. Po dnešku už nie som si taký istý. Na vine je čínska čašníčka z jednej čínskej reštaurácie v hlavnom meste...
Mamina je už šťastne doma. Darček od Ježiška si užila naplno, vrátila sa nám dobitá energiou a vysmiata. Nuž a prežili sme to (myslím jej neprítomnosť) aj my. Aj keď to prežitie sa vlastne dalo predpokladať. Veď nie sme predsa žiadne béčka:-)…
O tejto príhode mi pár dní dozadu hovorila jedna moja dlhoročná kamarátka. Z jej súkromnej firmy sa rozhodla odísť zamestnankyňa. Vraj preto, lebo nemala žiadneho klienta, chcela odísť „s čistím štítom“ (v úvodzovkách píšem tak ako ona napísala, s chybou). Potiaľto by sa to, aj napriek „hrubke“, možno dalo akceptovať. Tá pani chcela odísť dohodou o mesiac. Na (jej) nešťastie však pridala k svojej žiadosti o rozviazanie pracovného vzťahu dohodou aj P.S.:
Dnes som bol po čase opäť u zubára. Zase som si svoje vytrpel. Najmä na začiatok. „No pekný kaz tu máte,“ oznamuje mi na privítanie po mojom usadení sa do kresla v ordinácii a otvorení úst pán doktor. A okamžite berie do rúk vŕtačku. „Pán doktor, môžeme s injekciou?“ vykladám karty na stôl. Pán doktor čakal tú otázku, lieči ma totiž už nejaký ten mesiac. Myslím, že by mi ju (injekciu) dal aj bez pýtania. Vie, že odvahou v zubnej ambulancii príliš neoplývam...
Včera som v Reportéroch na STV videl reportáž o jednej vodičke, ktorú po porušení dopravných predpisov začalo prenasledovať neznáme auto (nebolo označené, takže nevedela že ide o políciu). Po tom, ako po ďalšom porušení pravidiel cestnej premávky (už vediac či tušiac, že sú to policajti) zastavila, jej chceli zobrať vodičák. Ona to „chcela riešiť peniazmi“. Policajti to pochopili ako pokus o korupciu, pričom ona vraj mala na mysli iba zaplatenie normálnej pokuty. Nechcem hodnotiť jej konanie, ani ju obhajovať. Len sa chcem podeliť o moje dva zážitky s policajtmi spred niekoľkých rokov, ktoré mi napadli pri sledovaní zmienenej reportáže. Týmito príbehmi nič nenaznačujem. Predovšetkým na prvom sa v súčasnosti skôr už iba smejem.
