Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
„My nakupujeme len tam!“ počúval som pravidelne od dvoch mojich priateľov. „Keď potrebujem na seba niečo poriadne, a za slušný peniaz, vyberiem sa aj ja nakupovať do Parndorfu!“ presvedčivo argumentovala v prospech nakupovania na onom mieste jedna známa. Dlho som odolával podobným rečiam (a moja polovička takisto). Pred týždňom ma však zlomila segra: „Ideme v sobotu na nákupy do Parndorfu, nepôjdete s nami?“
Je to miesto, kam vraj v minulosti aj králi chodili pešo. Tiež v súčasnosti sa tam chodí pešo... Každý toto miesto hodnotí doslova podľa svojej momentálnej potreby. Niekto ho má rád. Niekto sa pri vyslovení jeho mena zatvári cudne, akoby ani neexistovalo. Avšak bez ohľadu na názor, miesto, ktoré spomíname, je k životu potrebné ako soľ. Niekto múdry síce povedal, prepytujem, že „keď nejde o život, ide o hovno“. WC/Záchod/Toaleta je však miesto, ktoré ak nie je nablízku v prípade potreby, môže pre niekoho spôsobiť doslova životný závod...
Čím sa nášmu Majovi čoraz viac rozväzuje jazyk (a už ho na rozdiel od minulých rokov veru že aj dokáže riadne vyplaziť), tým viac nám ukazuje svoju pravú tvár (po dolnodubovsky povedané) fiškusa. To znamená figliara, beťára. Čerta starého, že by ako autista žil čisto len vo svojom svete. Žije a naťahuje aj svoje okolie. Niekedy nechtiac (ako autista sa stále iba učí spoločensky akceptovateľnému správaniu), ale niekedy aj chtiac. A aj sa pritom dobre baví. Humoristické bunky mu sudičky do kolísky veru nezabudli pridať.
Tento pocit som získal v posledných dňoch. Ide o laxnosť pri hľadaní si študentskej brigády. Samozrejme, nechcem a nemôžem zovšeobecňovať, nie všetci sú takí. Ale z konania troch študentov jednej z bratislavských univerzít mám takýto dojem. Boli to študenti, ktorých mi doporučila jedna pani profesorka. Keďže na spomenutej univerzite ad hoc prednášam, dovolil som si ju osloviť s prosbou vytipovať mi študentov, ktorí by si chceli zarobiť pri práci v rozbiehajúcej sa public relations agentúre. Pani profesorka mi dala tri tipy…
Boli ste už seknutí? Ja nie. Do dnešného rána nie. Maximálne som problémy s krížami registroval u mojich rodičov. Obidvoch som pritom musel vždy o dušu natriasať, aby sa kríže upokojili a moji rodičom dovolili sa aspoň ako-tak narovnať. „Jóoj, nemôžem sa narovnať!“ vzdychali a ochkali rodičia často aj po mojej laickej snahe pomôcť.
„Je to v pohode, žeriem Ťa,“ poslala mi v stredu doobeda tento týždeň polovička krátku textovú správu na moju sms, v ktorej som sa jej ospravedlňoval za prípadné rušenie. Volal som jej, ale po dvoch slovách ma zrušila, bola totiž v nemocnici s malou. Preto tá ospravedlňujúca komunikácia cez sms-ky. My si veci vždy chceme vydiskutovať radšej začerstva. Tentokrát však zaúradoval mobilný škriatok. Moju sms dostal iný chlap.
Na blogu som už písal vela článkóv o rodnej dzedzine, v keréj som sa narodzil. Volá sa Dolné Dubové. Nájdete jú pár kilometróv od Trnavy smerem na atómku v Bohunicách. Typická je tak jako ostatné dzedziny okolo Trnavy tým, že v néj šecci vyprávajú dost tvrdo. Tak, jak vyprával Bernolák. Keby nebolo Štúra, naša západoslovenčina by bola spisovným jazykom. Žálbohu tomu tak neny. A tak každý, do vyraste a ide do normálnej roboty, sa mosí potom učit normálnú slovenčinu. Lebo tvrdo sa ve vyšších kruhoch hovorit nemóže.
Už pár dní som sa chystal do kina na Spielbergov Mníchov. Dnes prišiel deň, kedy som svoj plán uskutočnil. Sám, bez manželky. Aj keď sme spolu v kine neboli už pekných pár rôčkov. „Mne Ti duša po tom filme nejak nepiští. Ale choď si ho pozrieť, v pohode,“ odobrila mi plán polovička. V novinách som si letmo prečítal, že film hrajú v bratislavskom Istropolis Cinema Center poobede o desať minút päť hodín...
Sny sa neplnia na požiadanie, žiaľbohu (alebo na šťastie?) nežijeme v rozprávke. Svoje sny človek žije vtedy, keď tvrdo pracuje, je trpezlivý, má za štipku šťastia a je aj v správny čas na správnom mieste...
Cítil som sa v tom obchode ako Julia Roberts v slávnej scéne filmu Pretty Woman, keď ju odmietli obslúžiť v luxusnom obchode so šatami. Predavačky ju v spomenutej scéne pohľadom rýchlo „ošacovali“, šupli do nižšej príjmovej kategórie a upozornili, že nie je v správnom obchode...Aj ja som si chcel kúpiť oblečenie, oblek...
Nehovorím, že mám na získanie zľavy v reštaurácii zaručene účinný recept. To nie. Moje odporučenie taktiež nefunguje univerzálne. Ale za vyskúšanie stojí. Ako znie? Zoberte si do reštaurácie svoju polovičku. Ja tak robím pravidelne – a za posledné tri mesiace sme dvakrát (viackrát sme tam pomaly ani neboli) dostali zľavu v jednej nemenovanej sieti pizzérií...:-)...
Väzba matky na dieťa býva prirodzene veľmi pevná. Nielen v detstve, ale aj neskôr, keď jej dieťa dospeje. Materinské puto roky zvyčajne nepretrhnú. Matka sa o dieťa bojí, matka je vždy pripravená pomôcť. Matka môže aj vytušiť problémy, v ktorých sa jej dieťa nachádza. Bez toho, aby o nich (problémoch) dostala nejaké echo...
Stretol som ho náhodou tento týždeň v stredu večer na jednej z ulíc bratislavského korza. Sedel sám pri stole, sám s pohárom piva. Tvár hľadela na okolo prechádzajúce osoby nežného pohlavia. Bol to však pohľad smutných očí. Fera poznám v podstate už od roku 1990, a aj keď sme sa za posledné roky často nevideli, predsa len ho mám slušne prečítaného...
Pes je už od malička mojou nočnou morou. Psov sa jednoducho bojím, najmä stredne veľkých a potom tých ukrutne veľkých:-)...
V minulosti som dlho koketoval s myšlienkou dostať sa pod dohľadom odborníka do hypnózy, a tak vyriešiť svoje niektoré vleklé zdravotné (ale nielen zdravotné) problémy. Vedel som jedno – hypnóza áno, určite však pod taktovkou lekára. Pri všetkej úcte k ľudovým liečiteľom, s nimi by som sa hypnózy bál...
Tento príbeh sa stal asi pred 5 rokmi. V ten deň poobede som sa dohodol so sestrou Zuzkou, že u nich v byte v Petržalke prespím. Na druhý deň hneď ráno ma totiž v Bratislave čakali nejaké povinnosti, nechcel som sa na otočku vracať do Trnavy. Segra mi v škole, kde učí, dala kľúče. Preto, aby som nezobudil jej manžela Palina (môjho švagra) so synom Paľkom, ktorí síce boli doma, ale mali spať (ich syn bol chorý). „Máme niečo so zámkom vo dverách, ťažko sa odomyká. Ale Paľkovi som hovorila, že prídeš, takže pohoda!“ kričala ešte za mnou sestra, ako som pred „jej“ školou nasadal do auta.
V novembri tomu budú už dva roky. Vychádzal som z Bratislavy na diaľnicu smerom na Trnavu. V aute s kolegyňou, mierili sme na firemnú schôdzku vedenia v Senci. Pred nami šiel v druhom aute majiteľ firmy s ďalšou kolegyňou. Bola už skoro tma. Po pripojení sa na diaľnicu som začal obiehať predo mnou idúci nákladný automobil. Aj potom som zostal v rýchlejšom ľavom jazdnom pruhu, diaľnicu bola dosť plná.
Každý z nás má svoj väčší či menší komplex týkajúci sa postavy, a ten komplex sa mu občas pripomína. Jeden je silný, druhý chudý. Jeden má veľký nos, druhý krivý, tretí malý. Jeden má veľké uši, van Gogh dokonca o jedno prišiel:-). Jeden má veľké nohy, druhý krivé. Jeden má väčšiu hlavu...Je ťažké povedať, čo je to vôbec normálne. Každý z nás je iný, a tým je krásny...
Prvýkrát som bol v opere niekedy počas vysokoškolského štúdia s jednou slečnou. Zobrala ma na Madam Butterfly. Nevedel som, čo mám od Madam Butterfly čakať. A keďže som celé predstavenie predriemal, ani mi (Madam Butterfly) veľa nedala...V súčasnosti je však zo mňa už iný znalec opery. Veď posúďte sami:-)...
Rád nakupujem. Som zákazník, ktorý korunku síce dvakrát v ruke obráti, ale ak niečo potrebuje (viem, že potreba je subjektívny pojem, u mňa je však až na knihy a noviny určite umiernená), tak si tovar či službu kúpi. Všetko má však svoje hranice. S niektorými svojimi praktikami, ktoré viem že nie sú, ani nemôžu byť (na to by ma daný obchodník musel poznať) úprimné, ma ľudia ponúkajúci tovary či služby skôr otravujú...
