Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
„...lebo ich je nebeské kráľovstvo,“ povedal Kristus. Na napĺňanie tejto biblickej zásady v slovenských kostoloch sa dnes v spravodajstve pozreli aj v jednej zo slovenských televízií. Redaktor sa zamýšľal nad tým, či by pomohlo v kostoloch niečo na spôsob detského kútika. A ja som si pri tom spomenul na naše patálie pri návštevách svätých omší s Marekom...
Bol to vtedy pre mňa silný emocionálny zážitok a zároveň obrovský šok. Vidieť toľko utrpenia a bolesti. Uvedomil som si možno viac ako inokedy, že (nech to znie akokoľvek ako ošúchané klišé) zdravie je ten najdôležitejší poklad v našom živote. Kým sme zdraví, je všetko v poriadku...
Včera večer som si šiel obrazne povedané nohy zlámať. Aby som bol doma skôr ako manželka s deťmi. Aby som stihol otvoriť okno pomyselnému Mikulášovi, ktorý mal pre deti i polovičku pripravené balíčky sladkostí. Stihli sme to nakoniec o povestný chlp...
Naše baby už máme s Majom chvalabohu doma. Prišli už v stredu poobede, len deň po operácii. Barborka bola taká šťastná, že okamžite vo svojej postieľke hodila šlofíka. Vediac, že je konečne v bezpečí doma, v pokoji zaspinkala. Operácia jej dala poriadne zabrať.
Za posledný týždeň sme v rodine prežili dve neplánované udalosti. V prvej chvíli nás s polovičkou pri obidvoch zalial pot. Veľa nechýbalo, a mohli sme si teda poriadne „zarobiť“. Z roztržitosti. Chvalabohu, v oboch prípadoch nám nakoniec mohlo odľahnúť. Mali dobrý koniec...
„Tak toto sú veci, ktoré sa nedajú zaplatiť ničím,“ povedala mi po odchode z cintorína v rodnom Dubovom s úsmevom polovička. Boli Dušičky, a my sme si prišli uctiť pamiatku našich zosnulých, zapáliť sviečky, porozjímať. Popritom sme však, tak ako vždy, stretli medzi hrobmi mnoho známych a s niektorými prehodili reč. Ono v podstate každý, koho sme stretli, bol náš známy. Veď na dedine sa ľudia poznajú...
Ten telefonát som dostal včera ráno, cestou do práce. Na druhej strane linky bol redaktor magazínu Reflex, ktorý Markíza vysiela každý deň cez pracovný týždeň vždy po hlavných správach. „Ideme robiť reportáž na tému nespavosť, a dostali sme na Vás kontakt,“ vysvetlil dôvod, prečo volá.
Raz za čas si vymením maily s bývalým kolegom z pražskej PR agentúry Ogilvy. V tom poslednom sa ma spýtal, či si ešte pamätám na agentúrnu akciu v jednom z moravských vínnych sklípkov. A vraj či si na inkriminovanú akciu spomína aj jej vtedy najmladší účastník...
„Chcem ísť plávať na Kos,“ počúvam tento týždeň každé ráno od synátora. „Už sme doma, Majko. Na Kose si už bol,“ vysvetľujem mu trpezlivo...Už sme takmer týždeň doma. Jedenásť dní aj s cestou (doslova) ubehlo do minulosti rýchlosťou blesku. Pamiatka na Kos nám zostala v digitálnom fotoaparáte (verím, že fotky niekedy aj vyvoláme:-), a predovšetkým v našich spomienkach. Po dvoch rokoch sme si dovolenku veru riadne užili...
Malý má z toho aj po viac ako 24 hodinách stále srandu, a ja stále boľavú nohu. Chvalabohu je to len silno narazené...„Pamätáš, čo sa včera stalo, keď si plával bez >rukávikovza mnou< odpovedá ešte raz. A je mu to strašne smiešne...
Keďže mám už niekoľko rokov problémy so spánkom, konkrétne s častým budením sa počas noci, rozhodol som sa navštíviť odborníkov. Ľudí zaoberajúcich sa zdravým spánkom. Tešil som sa neskutočne na túto návštevu, na to, že môjmu trápeniu bude konečne koniec. Po toľko očakávanej návšteve sa mi však otvorili oči...
Minulý týždeň bola manželka s jednou kamarátkou na módnej prehliadke. Potešil som sa, že si po čase vyhodila z kopýtka na takej mini dámskej jazde. Keďže obidve babičky máme od Šamorína na hony vzdialené, opatrovateľom som sa v akcii na plný úväzok v ten večer stal ja. A hoci to nebola po celý večer sranda, zvládli sme to. Najväčší prínos večera pre nás však bol v tom, že sme si všetci dobre uvedomili, aká nezastupiteľná je v našej domácnosti mamina. Ona je tým krkom, ktorý hýbe hlavou...
Môj ocino býval v minulosti trošku pesimista. „Počkaj, ešte budete hladní a chlieb jesť...Toto je svet, keď mladý človek nemá čas skoro ani na rodinu, a namiesto toho robí od svitu do mrku, aby mal aspoň na základné živobytie?“ toto sú iba dva príklady čiernych myšlienok, ktoré mu občas prichádzali na myseľ. A mamina bola na tom podobne...
Poznáme ju spolu s mojou polovičkou už dlhé roky. Táto naša kamarátka bola dlhé roky vydatá. Na prvý pohľad šťastne vydatá. Pod pokrievkou to však nebolo také ideálne. A poriadne to vrelo. Až pohár pretiekol...
Na prvý pohľad sa nezmenila. Aj po desiatich rokoch, ktoré ubehli od nášho posledného stretnutia na konci vysokoškolského štúdia, zostala sympatickou osôbkou s pekným úsmevom. Za ním, a takisto aj za jej hlbokým pohľadom, som však videl veľa otáznikov. K osudu, s ktorým sa musí pasovať. Nič iné jej totiž nezostáva. Len pokorne niesť ten ťažký kríž, na ktorý je sama.
Ak sa Vám zdajú byť cifry uvedené v titulku zaujímavé, vedzte, že nehovorím o cene práce na Slovensku. A ani o žiadnych iných odmeňovacích sadzbách. Za horeuvedenú sumu som pred pár dňami riadne nakúpil. Tak ináč „nakúpil“...
Čo tak zrazu píšem o Vianociach? Prečo rozmýšľam o Vianociach teraz, keď je jar konečne v plnom rozpuku? Nuž preto, lebo mi práve pred chvíľkou v jednej z bratislavských kaviarní pustili pieseň, ktorá mi bola od úvodného taktu povedomá. Pustili Silent night, holy night – Tichú noc, svätú noc. Milé. Prečo by si človek nemohol na Vianoce spomenúť aj koncom apríla?
Túžim po dobrých susedoch, ktorých bližšie (s)poznám a oni (s)poznajú mňa. Niežeby som sa na našich súčasných susedov v bytovke sťažoval, to nie. Za ten už takmer rok, čo v Šamoríne žijem, som ich však bližšie ani nestačil spoznať. Sem – tam zaznie „dobrý deň“, sem – tam „ako sa máte?“ alebo „na nákupy?“. Takúto konverzáciu však udržiavame v podstate len s dvomi susedskými domácnosťami – s tými „odvedľa“ a s tými „nad nami“. Suseda „nad nami“ toť oslovil, trošku nečakane, aj náš Majo: „A čo Ty, sused?“ A naviazal komunikáciu, lepšiu ako keby sme sa s ním my rozprávali...
Stalo sa to vo štvrtok minulý týždeň. Ocino ráno už o štvrtej hodine (takže toho moc nenaspal) zaviezol mamu z „našej“ dediny do Trnavy, aby ju odtiaľ zobrali spolu s ostatnými ženami na dvojtýždňovku do Rakúska, kde opatruje v Linzi jednu starú pani. Sestra s rodinou sa v ten deň rozbehli sa svojimi povinnosťami zo svojho bytu v Bratislave, a my z bytu v Šamoríne. Domov som prišiel dosť zničený okolo ôsmej hodiny večer.
Boli sme dnes v čárde „U Pepa“ v Lehniciach na obede. Osláviť 11.výročie nášho (mňa a mojej polovičky) prvého stretnutia. U Pepa sme trošku oslávili samozrejme celá rodinka, aj s Majom a Barborkou. Manželke som dal kvetinky, ona mne knihu Hovno hoří od Šabacha (nič za tým nehľadajte, páčil sa jej názov a nielen ten).
