Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Už mám toho plné zuby. Najskôr dvakrát ja. Potom dcérka. Nasledoval syn. Po ňom dvakrát manželka. Keď sme si už mysleli, že stačilo, dozvedeli sme sa tento týždeň, že pod nôž musí začiatkom novembra ísť ešte raz syn.
Jurko je asi štyridsaťročný autista. Na naše pravidelné komunitné stretnutie rodín s autistickým členom na Ranči MM nad Modrou prišiel spolu so svojím opatrovateľom (ktorého meno som sa žiaľ nedozvedel). Prvýkrát som v ten deň Jurka zaregistroval pri hipoterapii...
Napriek tomu, že je hlboko po polnoci a bolo by načim ísť spať, nemôžem. Nedá mi článok, ktorý sa asi objaví zajtra (v stredu) aj v tlačovom vydaní denníka Sme. Na webe už je.
Vedel som, že je zle, už keď som o štvrtej popoludní siahol po mobilnom telefóne, na ktorého displeji svietilo meno mojej manželky...
Každý z nás po niečom túži. Hmotnom či nehmotnom. Z nehmotných je to asi túžba byť najmä zdravý. Mať dobrý vzťah. Zdravú rodinu. Žiť pokojným životom. A z tých hmotných túžob? Tieto sa človek od človeka môžu, na rozdiel od nehmotných, asi líšiť. Čo nás však všetkých spája, je fakt, že svoje túžby vieme všetci aj presne definovať. Hovoriť o nich. Alebo aspoň som si to doteraz aj myslel, že vieme...
Po čase sme sa s deťmi opäť vybrali do bratislavskej ZOO, pozrieť zvieratká, stráviť spolu pekné popoludnie. Už keď som ten plán predniesol pred rodinnou radou, vzbudil jednohlasný súhlas. „Tati, dáme si tam aj hranolky s kečupom a kofolkou?“ Majo si síce neodpustil obligátnu otázku, ale pridal k tomu aj to, že sa teší na Dinopark a na “skákačku“ (rozumej trampolínu).
„Tati, ako sa volajú tí v modrých dresoch? A ako tí v žltých? Tí v oranžovom? A tí v čiernom?“ keď mi synátor položil na štadióne MŠK Žilina tieto otázky, veľmi som sa potešil. Po viac ako roku sme sa opäť, spolu so svokrom, vybrali na futbal, chcel som vidieť (ako inak) Nitru v Žiline. A Maja už dianie na štadióne chvíľkami aj zaujímalo.
Tú noc som cítil veľkú energiu. Už pri kráčaní z mesta na vrchol hory. Dych sa miestami strácal, asi trištvrte hodinka dá zabrať. Ale duša, tá ocenila balzam, ktorý dostala. Nielen na ceste hore, ale aj potom, pri modlitbách. Často odriekaných na kolenách.
Mikropríbehy písané životom mávajú svoje čaro. Bývajú nečakané, scenárista život ich vopred nezvykne prezrádzať. Bývajú krátke. Niektoré končia v prepadlisku času, bez výraznejšej šance, že si na ne niekto niekedy spomenie. Sú však aj také, ktoré vďaka ľuďom, ktoré ich uviedli na svetlo sveta, a takisto vďaka pointe žijú (majú veľkú šancu pretrvať) v spomienkach dlhé roky. K takým milým mikropríbehom patria aj tie s deťmi...
Cesty osudu bývajú také nevyspytateľné, že nieže nevieme, čo sa stane o mesiac či o rok, nieto o desať rokov. A keby som použil biblické podobenstvo, tak potom „nevieme dňa, ani hodiny“. Napriek tomu sa v posledných dňoch často zamýšľame nad tým, kde budeme o desať rokov. Dôvod na to je celkom prozaický.
Mal som slzy v očiach. Nehanbím sa za ne. Pred niekoľkými rokmi by mi pripadlo minimálne priveľmi optimistické snívať o tom, že môj syn raz bude v plnej sále tancovať čaču. Cez víkend ju zatancoval, spolu so svojou (zdravou) tanečnou partnerkou Mirkou. Ten potlesk ľudí bol niečo fantastické. Slzy šťastia sa tlačili do očí aj môjmu otcovi, sestre, švagrovi (trojročnej dcérke nie, tá sa ma len stále pýtala, kedy môže ísť tancovať ona). A samozrejme manželke.
Napriek problémom s autizmom, sú chvíle u môjho syna, keď ma hĺbkou svojich myšlienok doslova posadí. V tých chvíľach mám pocit, že to nie je dieťa, ale dospelý. Že to nie je mozog autistu, ale nejakého filozofa. Príkladom je jeho otázka spred niekoľkých týždňov, ako reakcia na moju výzvu, že musí ísť do školy, pretože len keď sa bude učiť, bude múdry. Vtedy sa ma po chvíľke zamyslenia spýtal: „Tati, a keď budem múdry, budem aj šťastný?“
Poznáte to, človek – šofér, hoc aj mimo auta mierumilovná povaha, sa za volantom občas potrebuje vyventilovať. Inak by ho šľak trafil. Nie som výnimkou. Aj ja zvyknem za volantom ventilovať nervy. Ale niekedy si nedám pozor a ventilujem za prítomnosti detí. Čo tam po Barborke, tá ma zvykne maximálne upozorniť cez mamu, že – „mami, ocko povedal v aute také škaredé slovo, že sa to tak nehovorí?“. Ale Majo, ten by oné neslušné slovo bol schopný použiť hoc aj pred príjemcom zmieneného prívlastku.
Šesťdesiatka býva dôvodom na veľkú rodinnú oslavu. Keď okrem rodiny prídu ešte aj priatelia, je tých ľudí požehnane. Tento vek však nie je dôvodom iba na oslavy, ale aj na spomínanie. Stôl spomienok býva väčšinou bohatý, veď šesťdesiatka je už nejaké číslo. Bohatá však môže byť aj spomienka na oslavu. Podaná napríklad v skratke...
Včera sme sa v škole dozvedeli dobrú správu. V júni čaká Majka prvé sväté prijímanie. Už niekoľko mesiacov chodí v škole na náboženstvo, s cieľom pripraviť sa na túto veľkú udalosť. Ale o tom, že na prvé sväté prijímanie pôjde už teraz v júni (je druhák, mali sme za to že to bude až o rok), nám sám nič nehovoril. Informáciu nám tak musela prezradiť pani učiteľka.
Často dostávam otázky, vraj kedy sme zistili, že náš Majko má nejaký problém. A či sme sa aj pri Barborke nebáli, že sa autizmus tiež objaví. Vždy odpovedám zhruba rovnako.
Už niekoľko dní tu máme marec. Mesiac, ktorý je v našej rodinke zasvätený aj vzdávaniu úcty k svätému Jozefovi. To znamená, že každý večer pred spaním sa spolu modlíme Litánie k sv. Jozefovi, čítame si príbeh na konkrétny marcový deň z jeho života, k tomu dve – tri modlitby. Je to už taký rituál u nás. Zvyk, ktorý som si priniesol z detstva.
Aj spomenutá myšlienka z nadpisu odznela tento víkend v sobotu v našom starom dolnodubovskom chráme. Vypočuli si ju stovky ľudí, ktoré v ten deň merali cestu do chrámu, aby sa rozlúčili s páterom Jozefom Horvátikom.
Už som o tom párkrát písal. Tieto zdravotné problémy, ktorým v rodine čelíme, určite nepovažujem za neprekonateľné. Sú rodiny, v ktorých sa osud inak, tvrdšie pohral s jej členmi a ich zdravím. Na druhej strane si ale viem predstaviť, že aj my by sme sa zaobišli bez tých zdravotných problémov, ktoré nám boli nadelené zhora. A to vôbec teraz nemyslím len na autizmus, s ktorým sa všetci pasujeme už takmer 7 rokov a ktorý sme za tie roky v podstate už prijali za neviditeľného člena našej famílie.
Do leta je ešte ďaleko. Tak ďaleko, že o prípadnom mieste našej rodinnej letnej dovolenky som ešte ani nemal kedy rozmýšľať. A keďže vonku zúri hospodárska kríza, otázkou bude, či a kde sa na ňu vôbec vyberieme. V minulých dňoch však v tomto smere prišiel Majo so zaujímavým návrhom.
