Jozef Bednár
Nenechajte ma tu zomrieť!
„No, dali ste mi zabrať. Narátal som tam už takmer 30 uzlových strúm. Najvyšší čas dať to von, keďže každá uzlová struma mohla byť potenciálne maligná,“ počúvam pána doktora na kontrole, týždeň po operácii.
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička

„No, dali ste mi zabrať. Narátal som tam už takmer 30 uzlových strúm. Najvyšší čas dať to von, keďže každá uzlová struma mohla byť potenciálne maligná,“ počúvam pána doktora na kontrole, týždeň po operácii.

Je sobota podvečer, vraciame sa z výletu zo salaša. V aute zábava ako vždy. Majo ma tlačí k predbiehaniu každého auta, ktoré sa ocitne pred nami. Len s námahou odolávam. Barborka si spieva a medzi jednotlivými sekvenciami náhodne pospájaných, aj vymyslených piesní, kričí, že na koníkovi bolo super a že aj ovečky boli super. Zrazu svoj pohľad zamieri na oblohu...

Na Silvestra ma Majo po čase vyľakal. Akoby zase na moment stratil pud sebazáchovy. Boli sme si pozrieť pohyblivý drevený betlehem v Rajeckej Lesnej. Kým si polovička s dcérkou, otcom a synovcom obzerali príbehy rozvíjajúce sa na drevenom betleheme, ja som išiel s Majom na poschodie, aby som aj odtiaľ vyfotil celú tú krásu. Zrazu vidím, ako má Majo jednu nohu už za zábradlím. A druhú ťahá za ňou. „Majo, zbláznil si sa? Chceš si ublížiť“? kričím, načo sa on vracia späť.

Zobudil som sa práve vo chvíli, keď ma vyvážali z operačnej sály. Potešil som sa, že už mám po tom. Ani vo sne by mi v prvej chvíli nenapadlo, že tomu tak nemusí byť.

„Taťo, a ako mi povie pani učiteľka Kristínka? Majko, pamätáš si na mňa ešte?“

A keďže to ja po rokoch manželstva dobre viem, vždy sa snažím ju takto potešiť. Funguje to spoľahlivo. Včera som si to opäť potvrdil.

O štítnej žľaze a jej funkcii v tele samozrejme niečo viem. O problémoch s ňou som však až do donedávna iba počul od známych. Respektíve čítal v novinách. Takto z médií som sa pred rokmi napríklad dozvedel, že aj Martine Moravcovej museli doktori štítnu žľazu z tela vybrať. A ona teraz až do konca života musí užívať lieky, ktoré nahrádzajú činnosť spomínaného orgánu.

Po včerajšku už viem, že žiadna skrýša na vianočné darčeky v byte nie je taká bezpečná, ako sa Ježiškovi na prvý pohľad zdá.

Aspoň tak to mohlo vyzerať pre dotyčnú. Ale či by bol ten spôsob aj účinný, neviem. V jej očiach som už pomaly čítal otázku, prečo sa nepýtam priamo ja. Pritom ja, šťastne ženatý so záväzkami, som v tom bol nevinne.

Sú chvíle, keď sa človek o sebe dozvie rôzne veci. Teda nielen pozitívne, ale aj(niekedy len na prvé počutie) negatívne. Ja som sa jedno ráno minulý týždeň dozvedel, že som bezočivý. Trošku ma to aj potešilo.

Byť rodičom je jeden z najväčších darov na zemi. Pri tých svojich vlastných deťoch sa o tom presviedčam každý deň. Respektíve – oni ma o tom presviedčajú. Pohľadmi. Úsmevmi. Gestami. Prejavovaním lásky. Tak ako včera, keď som tak ako vždy uspával trojročnú dcérku...

V správach v jednej z televízií som sa dnes dopočul, že Slováci chodili počas víkendu na cintorín páliť sviečky a klásť kytice a vence. Mal som pocit, že redaktor na niečo zabudol. Že zabudol na niečo dôležité, pre čo by ľudia v prvé dva novembrové dni mali chodiť „na hroby“.

Stalo sa to asi pred mesiacom, na pravidelnom stretnutí autistických detí a ich rodičov. Tak ako vždy, stretli sme sa na ranči nad Modrou. Kým sa dostanem k príbehu, chcem poznamenať jednu vec, dôležitú pre jeho porozumenie. Autistom treba veci hovoriť jednoznačne, bez dvojzmyslov. A niekedy neuškodí ani maličké klamstvo. Pretože ak autista nedostane to, čo práve chce, môže ho to rozhodiť či znepokojiť. V tomto príbehu si jedno autistické dievčatko chcelo kúpiť hruškový nanuk.

Prináša každé zrnko múdrosti vždy aj ďalší kúsoček šťastia? Sú múdri ľudia šťastní? A musia byť tí, ktorí toho veľa nevedia, nutne „menej šťastní“? Odpoveď na tieto otázky pravdepodobne nebude jednoznačná. Koľko ľudí, toľko názorov.

Komunikácia s mojím autistickým synom býva čarovná. A často aj humorná. Svojím pohľadom na svet, trošku iným ako má bežná populácia, zvykne Marek nečakane vypointovať aj úplne jednoduchú vetu. Alebo aj jednoduché slovo. Napríklad také gate...

Moja teta asi zo štvrtého kolena sa narodila v USA slovenským rodičom a má teraz už vyše osemdesiat rokov. Nemala to v živote ľahké, po druhej svetovej vojne jej zomrel manžel, takže výchova dvoch detí bola len na jej pleciach. Nič nedostala zadarmo, keď bolo treba, robila aj v dvoch zamestnaniach. Možno aj preto je celý život republikánka, čítajúca vo svojom domčeku v Bronxe (nezaťaženom hypotékou) výhradne republikánsky orientovaný New York Post. Včera som od nej dostal mail, v ktorom sa so mnou podelila o svoje názory na súčasnú situáciu v USA. Tu je voľný preklad...

O dva týždne čaká našu Borku operácia. Štvrtá operácia v jej živote, ani nie za tri a pol roka života. Najskôr to boli tri operácie na krku, kedy doktori odstraňovali masívnu zdureninu na koži - névus. I keď to väčšinou býva benigný (nezhubný) nález, zriedkavo sa mení aj na maligný melanóm. Aj preto doktori predsa len odporučili postupne ho odstrániť.

Možno sa to nezdá, ale aj autisti majú zmysel pre humor. Svojský, keďže aj ich nazeranie na náš svet je svojské. A veľmi osviežujúci, s nečakanou pointou. Veľa príkladov takéhoto krásneho a nezameniteľného autistického zmyslu pre humor sme zažili aj na víkendovom, už tradičnom stretnutí rodičov autistov a ich detí na ranči nad Modrou. Najlepšia bola Miškova replika v rozhovore s mojou polovičkou...