Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Komerčne vďačné, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené
Myslela som si, že decká ocenia pohodu pri oberaní jabĺk. Kdeže mladá, zabudni! Minulú sobotu som ich presvedčila za pätnásť minút. Včera to trvalo skoro hodinu. Pol hodinu sme sa hádali a zvyšok som pregĺgala a ronila slzy. Ich názory, že iba debil bude robiť zadarmo, som vytrvalo okresávala, kým mi stredný syn neukázal stredný prst.
„Chceme, aby ste jedného dňa vstali z postele a všetkým oznámili: Dnes začínam s novým skvelým životným štýlom!“, pobavil ma Dušan Taragel. Je to fungl nový šéfredaktor fungl nového štvrťročníka „S magazín“. Pobavil ma vo svojom úvodníku alebo lepšie povedané editoriali. Úvodníky už neexistujú. Iba editorial. Ten chlapík na fotke mi je sympatický už tým, že je maximálne aktuálny – má oblečené čierne tričko s bielou maskou z filmu Vreskot a sarkastický úsmev. Tvár má akúsi popolavú, ale to bude asi tým, že fotka je čiernobiela.
Rána sú ako lotéria. Stále znovu sa pokúšam trafiť správne čísla. Vyliezam z postele namosúrená na celý svet alebo prázdna a bez myšlienok. Urobím rannú rozcvičku, čiže ponaťahujem ako mačka na pazderi a zývajúc odšuchcem do kúpeľne. Počujem zvuk bubnujúcej vody. Zarosené zrkadlo a vôňa šampónu mi robia spoločnosť pri mojej rannej kúre, ktorá sa so železnou pravidelnosťou dlhé roky bez väčších odchýlok odohráva na záchodovej doske. Jedna z mála istôt, ktoré máme. Muž si nepopiskuje, ale dávam mu šancu. Zoberiem do rúk časopis a čítam. To je dobré znamenie. Užívam si ráno.
Včera som si pozrela poslednú časť dokumentárneho cyklu na STV2 s názvom Evolúcia. Kým predtým mi trvalo dosť dlho, než som ostatných členov rodiny presvedčila, že namiesto inej televíznej a počítačovej ponuky si pozrieme dokument o vývoji ľudstva, teraz si všetci pohotovo sadli pred televízor a pred kopec načistených jabĺk, ktoré sme v pote tváre a nervov vlastnoručne oberali. Jablká sme skonzumovali rýchlo, ale stráviť odpovede na otázku, ako naozaj vznikol svet, nebolo vôbec jednoduché.
V sobotu hneď po raňajkách sme vyrazili na oberačku. Na kostolnej veži zvonilo na obed, ale nám to náladu nekazilo. Teda moju a mužovu. Náš entuziazmus nezdieľali deťúrence. Najradšej by si na krk zavesili klávesnicu aj s počítačom a pri oberaní jabĺk by ostreľovali nepriateľa alebo chatovali.
Je nezmyslom tlačiť na televízie, aby zrušili svoj program len preto, že sa to nepáči skupine ľudí. Máme slobodný trh. Na jednej strane výhoda, na druhej negatívum. Ak chceme mať konkurenciu, tak sa s tým musíme zmieriť. Slobodný trh prináša jednoduchú rovnicu: dopyt = výroba = úspešný predaj = zisk. Médiá sa preorientovali na túto rovnicu. Pôvodný zámer televízie, ktorá do domácností v päťdesiatych rokoch začala prinášať spravodajstvo, informácie a umenie, sa začiatkom tretieho tisícročia zmenil na zvyšovanie sledovanosti a následne na zisk.
Prsty sa mi rozbehli po klávesnici. Je to úžasný pocit. Celý mesiac mi bola odopieraná najobľúbenejšia činnosť. Teda jedna z naobľúbenejších. Konečne som si otvorila internetovú stránku – blog. Ách! Ako keď si fajčiar po dlhej dobe zapáli cigaretku. Nasávala som. Veľa sa na nej zmenilo. Voňala novotou. Hlavne grafika. Iba články a reakcie mali rovnakú príchuť. Ľudia sa väčšinou nemenia.
Medzi obľúbené televízne programy našich detí (priznávam bez mučenia) patrí SOS, čo je zábavná relácia na STV1. Niektoré hlášky v našej rodine takmer zľudoveli. Dali by sa použiť ako šifrované heslo. Keď poviem, že tá jašterica tam bola, tak z druhej strany sa mi ozve, že ten papagáj zavádzal. Podobnú šifrovanú správu nám poslal Milan Kňažko v debate o tom, či zakázať vysielanie VyVolených alebo nie. Vylúštila som ju predvčerom. Náhodou som videla kúsok VyVolených na Prime. Nanešťastie to videli aj naše deti.
Človek by povedal, že doba sa mení. Mládež je iná ako kedysi (je oveľa mladšia, vulgárnejšia a nevychovanejšia), dôchodcovia sú iní (sú oveľa mladší, čipernejší a ufrfľanejší), učitelia sú nervóznejší a menej prísni, zamestnávatelia vypočítaví a nenažraní. To kedysi bolo všetko inak. Mala som štrnásť. Teraz má toľko môj druhorodený syn. Včera prišiel domov zo školy, sadol si do obývačky, zapol telku a potom ma pozdravil.
Sedeli sme s dcérkou v čakárni u detskej lekárky. Prišla tam žena z našej dediny. Za ruku viedla dievčatko. Na prvý pohľad cigánčatko. Začalo mi vŕtať v hlave. U nás nie je ani jedna rómska rodina a tá žena má slobodnú dcéru. Ak by mala nemanželské dieťa, v dedine sa to rýchlo roznesie. Tak čie dieťa to môže byť?
Televízia JOJ avizovala v sobotu zmenu programu. Počas popoludňajšieho programu sa objavili v spodnej časti obrazovky titulky, ktoré oznamovali, že Robin Hood začne neskôr. O 20. hodine mali dávať niečo o "vyvolených". Deti nám to prišli zvestovať s radosťou do kuchyne, kde sme s mužom popíjali kávičku. Ja som začala hundrať, nech sa z toho nepoondia a muž hundral, nech sa z toho nepoondím ja. A hádka bola na svete.
Nedostala som sa do užšieho výberu VyVolených. Chcela som tam ísť, namôjdušu som chcela. Ale musela som si priznať, že na to nemám. Som bojko. Nikdy nebudem vyvolená. Nedokážem to. Nie som výnimočná. Som obyčajná ufrflaná takmer štyridsiatnička. Také tam nepotrebujú.
Nie je dôležité, ako som ich prežila, ale že som sa dožila 1. septembra. Dokonca na elektrických drôtoch sedia lastovičky, ktoré podľa ornitológov mali odletieť už dávno. Veľa vecí je naopak. Aj ten prvý september už nie je ako býval. Na ulici je ticho, žiadne mašle, kvety ani slzy. Žiaci spia alebo pozerajú rozprávky a rodičia dospávajú včerajšky. Alebo aspoň opicu z osláv SNP. Teda tí uvedomelejší.
Pred niekoľkými hodinami som dočítala knihu Digitálna pevnosť. Priznám sa, je to prvá kniha od Dana Browna. Akosi ma nelákajú knihy, ktoré vybuchnú ako sopky a zaplavia trh. Túto mi ponúkol kamarát so slovami: „Na, požičiam ti ju. Mne ju požičala kamarátka. A pridaj, do konca týždňa ju musím vrátiť.“
Fčera som pozerala správy. Náhodou som mala čas. Pršalo a krumple som nemohla ísť vyberať. Ani omša nebola. Nié kvóli zmenkám, pán farár tak ohlásili ešte v nedelu a ftedy ešte velmi málo ludí vedelo, že ministra priškripnú. A tak som sedela pred televízorom a kukala na správy. Najprv na jednej televízii, potom na druhéj a nakoniec aj tie tretie.
Dnes už aj bábätká, ktoré sú ešte v brušku, vedia, že materské mlieko je pre ne najlepšie. Vedia to, lebo sa o tom rozprávajú ich mamy. Tie zas vedia, aké dôležité je komunikovať s dieťaťom, kým je v brušku. Dozvedeli sa to z kníh a médií. Jednoducho sa zmenil trend v ponímaní materstva. Odrazu slávne bruchaté ženy ukazujú svoje deformované telo strčené do vypasovaných tričiek na obdiv celému svetu. Obrovský kotol na chlapovi je hrôza, ale na žene niečo úžasné. Mať dieťa (alebo si ho adoptovať) u známych ľudí je in. Letí aj dojčenie. Nevadí, že deformuje ženskú postavu. Je to úžasná symbióza matky a dieťaťa. Aká škoda, že to do mňa netlačili pred pätnástimi rokmi. Bola by som dojčila oveľa dlhšie. (Iba to vypasované tričko s vytŕčajúcim pupkom si odmietam obliecť).
Ateisti to majú zložitejšie ako veriaci. Tvrdí Ondrej Dostál, riaditeľ Konzervatívneho inštitútu. V jednom rozhovore povedal, že človek nemusí veriť v Boha, aby bol presvedčený, že sa nemá kradnúť, ubližovať, má sa správať slušne a uznávať univerzálne platné princípy. Veriaci to podľa neho majú jednoduchšie, pretože to všetko odvodzujú priamo od existencie Boha, ktorý tento mravný poriadok stanovil. Z tohto pohľadu by to mohli mať najjednoduchšie teroristi. Tí tiež veria vo svojho Boha. Ich radikálny islamizmus ich však nabáda robiť tie najhoršie veci. A keďže prevláda názor, že je ľahšie robiť zlé veci ako dobré, majú to, zjednodušene povedané, veľmi uľahčené.
Mám na krku štyri kríže piaty je môj muž varím buchty, pizzu, slíže používam rúž
Urobila som dobrý skutok. Jednu čiarku. Včera pri nakupovaní v hypermarkete som práve hádzala do obrieho nákupného košíka nekonečne veľa šiat. No nekúpte ich za tú cenu. Ako na potvoru boli všetky vo veľkosti 36 a 38, čo sú jediné veľkosti, do ktorých sa zmestím. Bola som jednoducho v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Pred výplatou v hypermarkete plnom zlacneného tovaru. Hrôza. Nikde ani živej duše. Iba ja a všetky tie handry. Neustále som ich prehadzovala a postupne vyraďovala menej lákavé kusy. Vtedy akoby z neba spadol jeden mladík. Nemal modré oči ani svetlú pleť ba ani len čisté oblečenie. „Tetuška,“ povedal, „nedáte mi päť korún na rohlík? Som veľmi hladný.“
Slovákov na dovolenke sme spoznali po niekoľkých minútach. Popíjali slovenské pivo, slovenské minerálky, jedli Tatranky, Bebe keksy, čítali slovenské časopisy a dezény ich plážových ležiadiel a nafukovačiek boli veľmi podobné tým, ktoré sme na pláži vyťahovali z našich tašiek a ruksakov. Úplne jasným dôkazom boli výkriky z mora ako: „Mamííí, teraz sa pozeraj!“. Iba pri jednom Slovákovi sme to zistili okamžite. Keď sme zbadali Jána Slotu, všetci sme jednohlasne vykríkli: „Aha, veď je to Slota!“
