Verejnoprávna novinárka, žena, dcéra, priateľka a občas aj nepriateľka. Zoznam autorových rubrík: poviedky, love is in the air, život blondínky/bratislavčanky, spoločnosť je..., moje myšlienky, Súkromné, Nezaradené
Alkohol je naozaj fajn. Večer ideme s kamoškami na vianočné trhy, dáme si varené vínko, hneď je nám teplejšie...a je to fajn. Alkohol je fajn. Večer ideme s babami na diskotéku, dáme si dva, tri poháriky, a hneď je veselšie...a je to fajn.
Ak je niečo, čím sme si všetci istí, tak je to, že starneme. Každý z nás bude raz dôchodca (ak samozrejme nepríde nejaká neočakávaná situácia...). Otázne je, ako to každý z nás príjme. Sme totiž rôzne typy ľudí.
Nakoľko som chorá, tak celý víkend ležím v posteli a zväčša mám zapnutú telku. Včera večer šla relácia Smotánka, kde ma stupídny komentár moderátorky privádzal do zúrivosti, ale to nebolo všetko.
Hudba začína hrať a my k sebe spontánne pristupujeme. Bez slov, bez náznakov, jednoducho sa to deje. Asi na nás všetci pozerajú, ale nám je to jedno. Už sme blízko a cítim tvoj dych. Objímeme sa a pomaly, stále bez slov začíname tancovať.
Som rodená Bratislavčanka, áno. A nemám s tým v podstate žiadny problém. Ale predsudky, ktoré kolujú po Slovensku, ma jednoducho trochu rozčuľovali. Až kým som nepochopila, čím sú opodstatnené.
ŠKANDÁL: RK Cirkev transplantovala premiérovi Fikovi mozog! Sledujú tým ovládnutie nášho VESMÍRU, alebo chcú ovládnuť IBA TÚTO KRAJINU???
Otvorila som oči a snažila sa zaostriť na najbližší čierny bod, ktorý som videla rozmazane. Bola som dezorientovaná a netušila som kde sa nachádzam. Chcela som sa posadiť, pretože som ležala na nejakej čudnej posteli, ale hneď ako som sa pohla zrazila ma tupá bolesť späť na posteľ. Snažila som sa poobzerať a analyzovať situáciu. Adrenalín v krvi mi stúpal a mala som strach. Vedľa postele sedel akýsi muž a s knihou na prsiach spal v zjavne nepohodlnej polohe.
Každý sme raz mali 13 rokov. To áno. Otázne je, čo sme v trinástich naozaj robili. Napríklad ja som v trinástich hrala na dvore schovku so susedmi, a potajomky skákala na veckách so spolužiačkami gumu, pretože sme to mali zakázané. Bolo to super obdobie, a spomínam naňho naozaj iba v dobrom. Z toho obdobia si nepamätám jedinú starosť okrem toho, že sme sa so súrodencami večne hádali.
Ráno bolo trocha chladné, ale ja som mala len sandálky a kratšiu sukňu, pretože na obed hlásili dosť vysoké teploty. Pobrala som sa do práce, no nešla som autom, lebo moje konto je tesne pred výplatou (ale aj tesne po výplate:) ) vybielené. Vlasy mi padali do očí, lebo fúkal jemný vánok a ja som sa celú cestu do roboty rozhodovala, či sa mám dnes do práce tešiť, alebo nie. Tak celkovo som jednoducho rozmýšľala, čo ma dnes čaká a kto si zasa odbaví svoju zlú náladu zrovna na mne.
Bola to partia priateľov, v ktorej boli trocha zvláštne vzťahy. Niektoré poznačené hádkami, iné náklonnosťou, no napriek všetkým pádom, držali spolu už viac ako 7 rokov. Maťo, Adam, Barbora, Lucia, Peťo, Eva, a priateľka Adama, Miriam, ktorú ostatní veľmi nepoznali.
Prečo si odišla? pýtal sa nechápavo v telefóne. Musela som...a keď nevieš prečo, je to ešte horšie ako som si myslela. odpovedala a zložila. Sedela na múriku na námestí, sklonila hlavu do dlaní a plakala.
Snažím sa tak predstaviť čo si asi tak muž myslí, keď vidí ženu, ako sa ráno maľuje v zápche za volantom, alebo ako dokáže hodiny prekecať o oblečení, prípadne inom, pre muža tak zásadne závažnom probléme. A určite prevráti oči a povie si, ženská, prípadne blondína. Ale keď si to zhrnieme tak v globále, čo si zasa žena môže pomyslieť, keď vidí ako sa chlap kedykoľvek a kdekoľvek poškrabe presne tam kde ho to svrbí, keď sa producíruje doma stále len v trenkách a keď v práci za sebou nikdy nezatvorí dvere na toalete.
Bola zúfalá. Nič jej nevychádzalo...potrebovala nejakú podporu...objatie...lebo takto to ďalej už nešlo.
Dostala som požiadavku, na politický blog:), tak vám skúsim priblížiť moje vnímanie tejto celej vlády.
Mám 18 rokov. Som celkom normálne dievča, ktoré sa preváža MHD každý deň. Keď príde starší človek, vždy ho pustím sadnúť, aj keď sa z jeho úst často nedočkám ani len zamrmlania, nieto ešte poďakovania. A stále zo všetkých strán počúvam, akí sú mladí nevychovaní a stále dokola tá istá pesnička. Ale čo som dnes zažila, tak to by dorazilo už aj koňa.
Krásny večer skončil a ja som sa musela pobrať do Paríža. Zavolala som Johnnymu, že si kúpim letenku a prídem do Francúzska z Bratislavy. Nebol veľmi nadšený, ale nič iné, ako súhlasiť, mu naozaj nezostávalo. Poprosila som Maťa, aby šiel so mnou a on súhlasil.
Ráno som sa zobudila asi o desiatej. Pomaly som sa teperila do kuchyne, kde som musela vypiť ten husný nápoj na hlasivky, ako každé ráno. Bola to zmiešanina nejakej zeleninovej šťavy, surového žĺtka a mätového čaju. Vraj to pomáha, no ja myslím, že keby som to nepila, bola by som na tom asi veľmi podobne.
Zazvonil telefón. Bol to môj agent. Mám mať vraj v piatok nejaké firemné vystúpenie v Bratislave. no fajn, aspoň prídem znova na chvíľu konečne na Slovensko...uvidím rodinu, a budem chvíľu konečne normálna... pomyslela som si. Chodievam tam síce tak často, ako to len ide, ale nikdy to nie je tak často, aby to stačilo.
vies o tom,že ja uz sa bojim ti hocico povedat,lebo miesto toho co som ti zatial vzdy chcela povedat som povedala uplny opak.aj ked som nechcela...to znamena... pre vysvetlenie, ze x krat som chcela napisat ustretove veci, ale vyslo to uplne naopak Inými slovami, cesta ako začať hovoriť o minulosti s pokusom povedať prepač. Messenger je na to celkom dobrý prostriedok. Napíšete veci, ktoré chcete povedať už dávno, ale nenájdete odvahu. No dnes to bolo nejaké iné.
Držala som mobil v ruke a mala som chut tresnúť ho o zem. Ten nápor zlosti sa nedal zastaviť. Bola som strašne rozčúlená. Mama mi vždy hovorievala, že zlosť nikam nevedie, ale ťažko sa to dá zastaviť. A tak som tu stála a rozmýšľala, prečo ľudia zomierajú.
