Hlava otravne bolí, tak si varím čaj z byliniek, čo by mohli zabrať, prehĺtam aspirín, cítim, ako mi pláva dolu krkom. Zrazu mi napadne, ako je dobre, že od tej bielej pilulky nie som závislá, že si ju dám naozaj vždy len vtedy, keď už sa to nedá vydržať. Závislosť... Myšlienky sa odrazili od mostíka. Zvláštne obdobie. Už sa to zdá dávno. Internátna izba, asi osem metrov štvorcových, prítmie a hudba zo smiešne malých reproduktorov. Práve sa zmestia do tohto priestoru.
Dopriala som si ten dovolenkový luxus. Konečne. Konečne radosť z toho, že si naozaj zbalím kufor, naozaj budem z okna lietka sledovať tú bielu šľahačku pod sebou, naozaj budú pamiatky, bude aj more a veľa, veľa slnečného svetla... No, celé to začalo trošku, ehm...ináč.
Sedíme v obyvačke u starých rodičov, na stole trochu starožitné poháre s bielym vínom. Červený tramín, ten mám rada. Zmrzlina s čučoriedkami, jahody, čokoláda. Neviem o veľa miestach, kde sa rozpíja taká pohoda.
Autobus nie je príliš plný, dýcha sa voľne. Aj myšlienky krúžia sviežejšie. Západ slnka, miešanie jazykov prestávam vnímať, zvykám si.
Sedím na terase, opíjam sa žltým svetlom a pľujem na tanier zrnká z melónu. Farby dnes nie sú pastelové, ale žiarivé. Je letne.
Predychávam vyvetraný vzduch. Vietor mi na holej koži vyrobil zimomriavky a ja myslím na to, ako dobre bolo doma.
Asi najmä preto, že človek ten pohľad zhora ocení až po očisťujúcej námahe.
Úcta-neúcta, opäť ma to raz poriadne vytočilo. Kúúúrnik!
Ešte niekedy minulý rok v novembri náš sused dovliekol odniekiaľ z bitúnku!!! kocúra.
"...jasná vec, Natálka, že pôjdeme aj do zoo!" "Aj do Dinoparku?" "Iste, dinosaury už nebudú v máji spať, tak sa na ne pôjdeme pozrieť, keď prídete aj s maminou..."
Mala som asi štyri, keď ma nejake podivné zdravotné patálie dostali na dva týždne do nemocnice. Do iného mesta. Z jedného dňa na druhý som sa ocitla medzi štyrmi stenami, kde to navyše podivne zapáchalo a všade naokolo pobehovali ľudia v bielych plášťoch.
Na prvy pohľad sa to ani nezdá, ale čím dlhšie človek existuje na jednom mieste, tým viac okolo seba (chtiac-nechtiac) zhŕňa.
Priznávam, bolo to dobrovoľne. Bez donucovacích prostriedkov. Stačilo trochu tvrdohlavosti, zvedavosti a možno na začiatku aj kvapka postpubertálneho vzdoru. Už vtedy som nevedomky začala presádzať samu seba. Zatiaľ sa zdá, že som to vykorenenie prežila.
Občas sa mi stáva, že odignorujem samu seba, ostanem visieť niekde v medzipriestore, kde čas beží mimo mňa a stávam sa len pozorovateľom udalostí, do ktorých som ešte pred pár sekundami mohla priamo zasiahnuť. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, je to absurdné a komické zároveň.
Asi každý pozná pocit, keď náhodou objaví nejakú vecičku, na ktorú už dávno zabudol alebo si myslel, že sa jednoducho stratila. Je to zmes radosti, prekvapenia a častokrát aj nečakaných spomienok.
