Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Veru tak. Ideálne by bolo, keby ste sa zmenili nielen Vy, ale vlastne všetko okolo mňa. To by som sa potom nemusel ja preinačovať. Lenže, čo keby potom na mňa, vyznávača nemenných a trvalých hodnôt, doľahla jarná únava, šikovne prevtelená do ľahkej depresie, totálneho vyhorenia, či do inej podobnej novosvetskej pliagy. Viete Vy čo, zostaňte pekne krásne rovnakí, meniť sa idem ja.
Nám, pracovným turnusákom, poslušne plniacim uzávery posledného zjazdu ľubovoľnej, momentálne vládnucej strany, že za prácou sa musí cestovať do šíreho sveta, sa nepošťastí byť vždy v tú správnu chvíľu na tom správnom mieste. Pravidlo, že ja sa všetko dôležité dozviem ako posledný a väčšinou aj tak po funuse, bolo v tomto prípade porušené. Informácia, aby som necestoval do sveta, že veď svet príde sem k nám, bola doručená načas a neklamala. Preto vypnite mobily, došuchocte konečne cukríčkami, lebo predstavenie sa začína.
Sme my Vám teda ale podarená rodinka. Tak zase sa raz našim niečo podarilo. Človek tu jednoducho nemá absolútne žiadne práva. Len samé blbé povinnosti. Miro by povedal že debiloviny. Prekliaty život! Aj minule. Spokojne si snívam svoje škôlkarské nevinné sníčky a keď som práve v tom najlepšom, áno keď ma majú zvoliť za náčelníka kmeňa, tak nastáva zemetrasenie. Niekto mnou lomcuje o dušu a budí ma do krutej reality.
Tak som sa rozhodol, že Vám niečo načarbem. Lepšie napísané, že niečo namachlím, lebo písať sa mi dnes namojdušu veľmi nechce. U nás doma sú tuším teraz prázdniny, tak komu by sa chcelo. Vlastne to ani nie je celkom určené pre Vás. Keďže sa však moje autorské počiny nedajú vzhliadnuť v žiadnej galérií, či múzeu, uľútostilo sa mi Vás a niečo drobné, takú lahôdku, Vám tu ukážem. Máte pravdu že trepem, chcem sa iba chvastať. Ide sa teda machliť.
Dnes bolo v škole tak fádne. Ani telesnú sme nemali. Vtedy to stojí za figu borovú, lebo nemôžeme okukovať dievky. Už aby som bol doma. Naši sú ešte v robote, tak sa môžem vypariť von hrať futbal. Musím to využiť, lebo ak sa to všetko prevalí, dostanem zaracha. Ani žiadna telka nebude. To bude naprd, lebo Miro hovoril, že v sobotu večer budú dávať nejakú šikovnú Mejkpísovú a aj v tom einkeselbuntesi budú hanbaté tanečnice. A ono sa to raz určite prevalí. Tá krava ma dnes teda nemusela vytiahnuť pred tabuľu. Ako to môže vedieť, že zase som sa nič neučil. Ale raz s ňou vybabrem a mrknem sa do učebnice. Že neučíte sa pre známky, ale pre seba, bla-bla-bla. Tak načo potom skúšajú. Ešte že som si prezieravo zabudol žiacku knižku doma. Veru, niekde som počul, že šťastiu treba pomôcť. Vraj také šťastie praje odvážnemu. To sa mám akože priznať? Čo ste pipi? Teraz? Práve keď frčia štyria tankisti so Šarikom?
„Akože fajn, ale čo veľa, to je veľa. Chcela si ísť do arboréta? Chcela. Boli sme tam? Boli. Alebo tie Topoľčianky. Aj tam som sa obetoval. Našťastie aj obedoval. A ako teplo bolo. Tak čo už zase vymýšľaš s nejakou záhradou. Nejdem nikam, v telke bude parádny dokument o zvieratkách." - vrieskam neohrozene na svoju polovičku. Samozrejme v duchu, veď predsa nechcem, aby sa mi prihodil nejaký úraz. Takže my ideme dnes do záhrady a Vám neostáva nič iné, ako sa k nám pridať. Chlebníky s proviantom nebudeme potrebovať, sme predsa v únií. Úplne bude postačovať bankomatová kartička. Trasa je stanovená, nádrž plná, stěrače stírají a nás už túžobne očakáva Gottwaldov. Pardon, čo to trepem, samozrejme že Zlín.
Pôvodne sme mali dnešnú exkurziu absolvovať v jeden deň, spolu s prehliadkou arboréta v Mlyňanoch. Vedúca zájazdu má niekedy nehorázne tvrdé normohodiny. Asi založím v našej rodine odbory, alebo aspoň jednočlennú anti ( Word mi ponúkol automatickú opravu - Anči) feministickú platformu. Tak to radšej nie, to by ma mohlo vyfackať. Domasedov musím rázne, prvý a zároveň aj poslednýkrát na tomto mieste upozorniť, že Topoľčianky nie sú Topoľčany. Tak prosím nasadať, pripútať sa bezpečnostnými pásmi a frčíme.
Je najvyšší čas, aby som konečne napísal nejakú stať, ktorá by bola tak trochu od veci. Totiž, aby nám to bolo jasné. V botanike sa ja vyznám. Presne tak, ako v priemernej španielskej dedine. Vzhľadom na dych vyrážajúci fakt, že do dnešného dňa som na vlastné oči nevidel žiadnu uzavretú osadu španielskeho pôvodu, je to teraz jasné každému čitateľovi. Všetky tie okolíky, blizny, súkvetia aj s ich latinskými názvami veľmi neľúbim. Tomu sa hovorí ignorancia spôsobená alergiou na peľ. Lenže, ja som sa zdravo nasrdil. Len a len kvôli Vám, čo však nie je celkom tak pravda, som podstúpil dobrovoľnú účasť na botanickej expedícii s cieľom vstúpiť do jamy levovej a prekročiť svoj vlastný tieň. Pozývam Vás do Ambrózyho semper vireo parku.
Tak ja som dnes s hrôzou skonštatoval, že tiež vlastním jedného kostlivca v skrini. Teda medzi nami, debilnejší výraz je už iba snáď tá prasačia chrípka bez mäkčeňa. Nuž, mám tu takú jednu podlžnosť. Zabudol som Vás informovať. Je to už rok, čo ma jedného, údajne pekného a slnečného dňa vydurili z môjho hlbokého dumania. „Vstávaj pecivál! Ideme na hrad!" - hrkúta moja najmilšia. A to som mal dnes, prosím pekne, na pláne: zabezpečiť svetový mier, nasýtiť všetky hladujúce africké kmene, nájsť ubytovanie a prácu pre všetkých prispôsobivých občanov, prispôsobiť tých neprispôsobivých, nájsť pevný bod a pohnúť zemeguľou, objaviť perpetuum mobile a všakovaké iné veci a huncútstva. No nič, bohužiaľ, nedá sa svietiť, tak niekedy nabudúce, lebo povinnosť volá. Ide sa totiž na hrad.
Opäť nastala tá správna chvíľa, aby sme spojili príjemné s užitočným. Vypravíme sa do lesa na bicykloch. Potrénujeme končatiny, hlavne tie dolné, prefúkame si pajšle a možno aj za máčny mak schudneme. Ak nám bohovia budú naklonení, tak istotne aj niečo naškrečkujeme na zimu. Ale hlavne si prevetráme kotrbu, lebo to je presne to, čo potrebujeme momentálne zo všetkého najviac. Dnes, keď to hádžem do monitora, je taká veľmi nepodarená nedeľa. Mohli by sme jej dať spokojne pracovný názov „piatok trinásteho". Mali sme totiž na Hornej Nitre potopu. Vlastne ešte stále ju máme. Také niečo sme tu v Prievidzi ešte nezažili. Nebudem ja však veru písať o kalamite, radšej o tom piatku trinásteho, lebo ten bol fajn.
Tak som sa konečne rozhodol, že je najvyšší čas rozhýbať sa. Tak ma svrbí jazyčisko, že nutkanie napísať tento sprievodný text sa stáva neznesiteľné. Som vnútorne zmierený s faktom, že týmto krátkym článočkom istotne niekoho neskutočne vytočím, ako sa ľudovo vypráva, že najedujem. Ale moje investigatívne ego sa nezľakne. Dokonca ani pred autocenzúrou. Minulý víkend sa v Bratislave dúhovo pochodovalo. To viete už hádam všetci. Čo ale vonkoncom netušíte, je skutočnosť, že aj my - vidiečania z Hornej Nitry, sme sa tak trochu zúčastnili na Dúhovom pochode.
Dnes to pre niekoho bude zase taká oddychovka. Pokúsime sa vyteperiť na jeden, v názve spomenuvší hrad. No hrad. Ako sa to vezme, lepšie povedané, tak mrkneme očkom na jeho torzo. Prisahám, že ja som ho nezbúral, to už tak bolo pred mojou návštevou. Inak pekne ho vidieť aj z diaľnice. Presne tam, kde je tá veľká kopa červených prepraviek. Tróni nad obcou Lúka, v západnej časti pohoria Považský Inovec. Lenže neboli by sme to my, keby sme na túto výzvu nešli z opačného konca.
Minulý týždeň som sa ocitol, sám celkom presne neviem ani ako, v susednom chotári. Okolnosti a hlavne jeden subjekt ženského pohlavia ma prinútili, aby som sa obetoval pre rodinu, naštartoval tátoša a následne nás presunul do toho Martina. Ako vždy, ani dnešok nebol výnimkou a naše kroky smerovali do obchodného centra. Teda mimo iného aj tam. Ale o tom inom pojednáme niekedy inokedy.
Diaľnica, ako veľmi dobre vieme, je veľmi dobrá a ľudstvu prospešná vec. Zrýchľuje presun, čím šetrí náš drahocenný čas a ešte nám aj zarába. Na mýtnom. Aj minule. S akou radosťou a vnútorným uspokojením som zvieral volant. Kamión oproti, ja predbieham tri za sebou, ej bisťu, budú štedré vianočné darčeky. Sedím si v aute na zadku a popritom zarábam. Určite sa to odzrkadlí aj na mojom dôchodku. Ale nie o tom som chcel. Rýchlostná cesta má však aj jeden taký drobný nedostatok. Prekonáme pohodlne množstvo kilometrov a krajina si veselo beží oproti. A to je kameň úrazu. Na diaľnici sa totiž nedá vonkoncom kochať. Tá krajina je taká rýchla, že z okolitého územia vnímame iba biedny zlomok. Takže kto chce niečo nové objaviť, tak nech sníme nohu z plynu, vyhodí blinker a šupito presto fičí dolu z diaľnice.
Doba je už raz taká. Bez kúska hanby a sebareflexie si od nás, obyčajných to občanov a pešiakov nepodarených, vyžaduje akúsi národnú hrdosť. No ja ale nemôžem predsa ostať bokom! Tak sa idem hrdiť. Samozrejme vo veľkom štýle. Prečistím si lorňon, zalejem kávu a hor sa prekutať národné dejiny. Ja, ako správny nacionalista, nemusím chodiť ďaleko. Slabé tri kilometre a som v minulosti. Máme tu dnes na pretrase jeden skvost - národnú pamiatku. Celým menom sa volá Bojnický zámok. Pozývam Vás na malú prehliadku interiéru nehnuteľnosti šľachtického sídla na Hornej Nitre. Reklama: fotografická dokumentácia je doplnená všakovakým textom a samozrejme že nebude chýbať ani povesť.
Tak, priatelia moji, brušiská máme plné pagáčov, treba niečo podniknúť. Ako vieme, človek je nielen jedlom živý. Preto je nanajvýš pozitívne, aj keď o tom ešte neviete, že ste sa celkom dobrovoľne rozhodli kultúrne sa vzdelať. Najlepšie sa totiž vzdeláva z odkazu našich predkov. Dnešný článok berte preto opäť ako navnadenie sa na osobnú návštevu objektu, ktorý sa Vám v ňom vynasnažím priblížiť. Nemusíte tam hneď trieliť, času dosť. Stačí ak pôjdete niekedy okolo, tak sa tam zastavte.
Mal by som Vám na úvod ozrejmiť niekoľko základných pojmov, ale veľmi sa mi do toho nechce. Veď ak si článok otvoríte a následne aj prečítate, istotne Vám to trkne v makovici a všetko bude jasné. Berte to ako inšpiráciu pre zorganizovanie pekného výletu s rodinou. Zvládnutie obrazovej dokumentácie doplnenej textom nebude žiaden rýchlik. Osobák a rýchlik? Miestoprísažne prehlasujem, že o vlakoch to nie je! Čo by sme sa čo terigali ajzenbánom, keď máme bicykle.
Možno sa Vám pritrafí v živote taká udalosť, že ani sami neviete prečo, ale musíte. Opustiť teplo obývačky, zabudnúť na hrejivé dotyky klávesnice notebooku. Zbohom prerobené jadro kuchynské aj so svojimi vymoženosťami. Zlý a preto aj pravicový zamestnávateľ Vás vyhnal za kšeftom. Idete mu naháňať zisky do jeho europeňaženky. Sadnete do autíčka a fičíte čo to dá. No a to potom každému služobne cestujúcemu vyhladne. Jesť sa musí! Na to sú predsa zákony. Predpokladajme, že cestujete v smere kolmom na poludníky, to jest zo západu na východ, alebo aj opačne. Najlepšie cez prievidzský okres. Lebo darmo by ste podobnú krčmu inde hľadali.
Vonku zúri jeden januárový, zimný, zahmlený a preto nevľúdny deň. Túto nelichotivú charakteristiku si zasluhuje v plnej miere. Niektoré sú už raz také. V exteriéroch sa jednoducho nedá nič rozumné podniknúť. Preto sa radšej uchýlim do vykúrenej kutice a mierne si zaspomínam na časy s oveľa priaznivejšími poveternostnými podmienkami, tak vhodnými pre realizáciu aktívneho odpočinku. Aktívne odpočívať, preložené do štátotvorného jazyka, znamená dorobiť sa ako také jedno hovädo. Lenže človek je už raz taký, že na zlé rád zabúda a na dobré si ani bohovi nespomenie. Ale dosť bolo depresie, nahustíme vzduch do pneumatík a vyrážame do prírody.
Niektorí občania zemegule to tu majú mimoriadne náročné. Neurobia absolútne nič pozitívne pre okolitý svet, nedajbože niečo negatívne, a už sú tam. V celebritnom košiari. Tam keď sa raz dostanete, tak je s Vami amen. Cesta späť do slušného kolektívu je zarúbaná a mosty spálené. Budeme sa venovať dvom osobnostiam. Jednu osobnosť, tú prvú v poradí, už dávno preveril čas. Tá druhá persóna, to je Vám príslušník nastupujúcej generácie. Má robotnícky pôvod a zaraďuje sa do pracujúcej inteligencie. Preto sa tomuto darmožráčovi budeme venovať až na koniec článku. Mohlo by sa zdať, že tento text je uverejnený po funuse, ale ako zistíme nikdy nie je neskoro.
