Stále musím ešte do roboty chodiť. Zoznam autorových rubrík: Československo moje rodné, Nemecko moje prechodné, Pokusy o veselosti, Domáce úlohy, Receptárium, Súkromné, Nezaradené
Padlo tu interné rozhodnutie, že nasledujúci text skoncipujem spôsobom sebe vlastným. Ja teda polievočku môžem, priznávam aj bez mučenia. Ba priam musím. Prosím, uznávam, existujú medzi nami aj jedinci, ktorí sa vrhajú priamo na šnicle. To je ich vec. Dnes si uvaríme dobrú polievku. Zaženieme hlad a aj sa dozvieme niečo nové. Vlastne staré, lebo celé by to malo mať historický nádych.
My si zaiste naivne myslíme, že svet okolo nás sa mení. Omyl. To my sa meníme. Toto bola malá rozcvičková filozofická úvaha. Alebo si zoberme takú studňu ako názorný príklad. Naša babka mala vo dvore presne jednu takú, akú potrebujeme. Bola veľmi hlboká. Až po samé dno. Rumpál s vedrom zaveseným na reťazi a celá bola zastrešená, aby do nej nič nenapadalo. Učupená pri komore ticho čakala na svoju šancu poslúžiť. Neviem kedy presne ju dedko vykopal, ale bola na diaľkové ovládanie. Vedro sa spúšťalo a samozrejme že aj vyťahovalo otáčaním kolesa od hintova, ktoré bolo umiestnené práve v tej spomenutej komore.
Je viac ako isté, že takto vhodne zvolený názov článku som tu ešte nemal. Veľmi ľahko môže vyvolať v našej mysli, alebo aj úplne niekde inde, určitú konkrétnu predstavu. Alebo aspoň očakávanie. V ideálnom prípade dve a viac očakávaní. Hojdacie kreslo...nemám. Smutný smajlík. A tak by sa mi teraz šiklo. V ňom by sa totiž do nej najlepšie pohružovalo. Aspoň že tá peľasť je naporúdzi.
Priatelia alchymisti, kmeňoví šamani, babky korenárky, no dobre, tak aj Čenteš s Bezákom, nehnevajte sa na mňa za ten nadpis, ale musím občas aj ja zahrať na bulvárnu strunu. Inak od Silvestra je ľudové liečiteľstvo moje najnovšie hobby. Rok som uzavrel bilanciou: zmeškaná preventívna prehliadka u stomatológa (to je normálne že zubár), zlomený ľavý predný beh, seknutý krk, hnisavá angína, zápal ďasien a nakoniec, teraz sa podržte, alebo si rovno sadnite, to najhoršie, čo chlapa odrovná - prechladnutie a nádcha. Ale aká! Poďme si uvariť medicínu, kým nie je neskoro.
Kríza. Tu, tam, vlastne všade. Hypotekárna, dlhová, vzťahová, v RKC a hlavne stredného veku. Ako keby nebolo dôležitejšie záležitosti riešiť. Chcem tu navariť a ani neviem ako sa to správne volá. Samozrejme, náš a aj európsky zákonodarný dvor zaspal na vavrínoch! Dobre, otázka miery dovoleného zakrivenia banánov bola napokon, napriek nacionalistickým hádzačom polien pod nohy, zdarne uzákonená. Viete čo by sa však malo riešiť? Nie veru to ich DPH, sociálne odvody a iné podvody. Veď aj Hamlet by sa dnes, samozrejme keby nebol Dán, ale bol náš, pýtal: „Perkelt či paprikáš?"
Ako už názov naznačuje snáď každému, nemusí to byť ani kuchár, dnes sa bude variť polievka. Polievka je totiž základ. Bez nej by to priatelia nešlo. Ja mám polievočky veľmi rád a je až záhada, že prečo ich teda varím tak poskromne. Aj bytoví príslušníci majú radi polievky. Musím sa zmeniť a utužiť rodinný krb. Hor sa do kuchyne! Budeme krájať a miešať. Jednoduché jedlo nás čaká. A zdravé, ako som sa dočítal.
Geniálny nadpis! Taký sa mi ešte tuším nepodaril vykúzliť. Európska únia tu práve niekde padá na čumák, je čas najvhodnejší pre národné obrodenie a tak celkovo pre povstanie z popola a ja si tu zvolím názov v globálnom, až internacionálnom duchu. Inak Mistr sa ma minule opýtal, tak, ako to iba on vie: „A čo ty? Už nevaríš na blogu?" A ja že nie. Ale teraz už znovu hej, ako vidíš a vidíte. Na toto Vás musím upozorniť, lebo by ste si to nevšimli. Vtipne som spojil Maďarov so Slovákmi. Cez Nemcov a Francúzov. Inak to asi nepôjde. Dosť bolo politiky, robota v kuchyni čaká!
Bez rodiny a bez zdravia to nie je ono. To musí uznať aj tá najtvrdšia kotrba. Človek si to niekedy uvedomí až v čakárni u lekára. Hlavne ak je zdravie v čudu a ak ten lekár nie je z rodiny. To sa zase načakáme. Ale to sa dalo čakať. Veď som v čakárni. Napadla mi, nie geniálna myšlienka, vírusová pliaga horné cesty dýchacie. Inak, aby sa vedelo, tak podľa správnosti, ja som tu vôbec nemal byť. Včasná prevencia pred ochorením je totiž moja srdcová záležitosť. Tak napríklad fajčím iba ľahké cigarety, zásadne sa vyhýbam cestovaniu v MHD, neprijímam čokoládky od cudzích ujov a studené pivo chlípem pomaly. Okrem toho som sa zúčastnil aj dňa rodiny a zdravia. Aj fotky mám.
Nakoniec sa predsa len šťastlivo našla. Moja písacia potreba, ľudovo povedané plniace pero. A čo ste si mysleli, že tá generácia? Tu, na začiatku článku? Tak to som teda ešte nevidel, aby sa zločin vyriešil v prvom odseku detektívky. Okrem toho neverím, že sa niekedy nájde. Lebo ona je tak poctivo stratená, že nikomu nechýba. Dokonca ani sama sebe.
V meste Wiesbaden sme už spolu boli. Nikde však nie je napísané, že tam nepôjdeme znovu. Vy máte oproti mne tú výhodu, že môžete ostať v horizontálnej polohe a na moju veľkú radosť posúvať text článku, ako inak, spoločne s fotkami, vo vertikálnom smere. No a ja, aby som sa aj za Vás, do kopca terigal! Určite Vám vŕta v hlave, čo asi môže, v takéto nedeľné a sychravé dopoludnie, porábať miestne obyvateľstvo. Poviem Vám to takto. Kadečo. No veď ľaľa, nazrite dnu a uvidíte skoro ako na vlastné oči.
Osem, číslom 8, článkov za rok. Som akože napísal. Najvyšší čas sa odraziť od totálneho blogového dna. Ale zase, z druhej strany si zoberte, koľko veľa článkov som nenapísal. A tých bolo teda habadej. Dnes Vás povodím tak trochen po našej nemeckej obci. Presnejšie špecifikované, po jednej zo siedmych mestských častí. Lebo ak si dediny ctia Svätoplukov odkaz, áno náš vládca nadobúda medzinárodný význam - to je ten o prútoch, tak sa tie obce spájajú a takto vzniká mesto. Mohlo by sa Vám pritrafiť, že sa zatúlate až sem a budete ma tu zháňať. Máte smolu. Sťahujeme sa. Do inej dediny. Tu je posledná šanca grátis si to omrknúť, samo sebou, aj s mojim zasväteným výkladom.
Na tomto našom krásnom svete, áno je to tak, sa občas vyskytne situácia, ktorá nás omína. Napríklad globálne oteplenie, letný čas, bozón, alebo euroval. Lenže to je všetko nič! Veď Vy sa zbadáte, keď Vás začne omínať kamienok v topánke. Alebo v teniske. To je taký pálčivý demokratický pocit, že nepomôže, ani keď je značková. Však Vy si dobre rozmyslíte, či spravíte ďalší krok. Ale túto bolesť ste určite už zažili aj sami na vlastnej koži, či ponožke. Matematický rébus: Ak bolesť v topánke vynásobíme 100x, tak výsledok je čo?
Celkovo bude možné tento článok považovať za objektívny pohľad laického subjektu na súčasnú epochu zdravotníctva. Už prvá veta naznačuje, že s autorom tohto traktátu nebude všetko v poriadku. Veru je tomu tak. Zdravotný stav naštrbený a kde inde Vám ho dajú do cajchu, ak nie v nemocnici. Ale pekne po poriadku. Začalo sa to takto.
Minule som prehodil, iba tak nezáväzne, zopár vetičiek s Ivanom a zhodli sme sa, že sem málo, až veľmi riedko, píšeme. A to preto, lebo nie je naporúdzi žiadna poriadna téma. Ak aj je, tak času nemáme nazvyš. Veď to sami poznáte, biznis nás opantal a námet sa často stáva druhým dňom neaktuálny. Je to ako uzavreté čertovo koleso. Z tohto uhla pohľadu sa moja zlomená ruka javí ako pozitívum a dar z nebies. Opäť sa raz potvrdilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Času mám habadej a aj téma je po ruke, aj keď zlomenej.
Dnešný kulinársky skvost, ako už naznačuje názov tohto článku, bude na prvý pohľad absolútne triviálny. Lenže, aby ste ho dokázali plnohodnotne precítiť, tak by bolo nanajvýš vhodné, aby bola navodená správna atmosféra. Takto sa Vás opýtam: „Už ste niekedy stroskotali?" Nie obrazne, akože Vám ušiel autobus pred nosom, vykypelo mlieko, parkujete až v tretej rade od dverí do obchodu (Ako to, že už o 18:30 nemajú rožky!), alebo zase ten prekliaty benzín zdražel.
Nedeľa je najviac demokratický deň v celom týždni. Nebojme sa na plné ústa povedať, že má priam anarchistický nádych. Každý si počas nej môže robiť čo len chce. Prácožrúti idú do rachoty, aj keď pravda je taká, že nemuseli by. Iní si zvyšujú ego rozličnými domácimi prácami - napríklad opravujú auto. Ďalší pozdvihujú hladinu adrenalínu v krvnom obehu rýchlou, lež zároveň bezpečnou jazdou v ľavom prúde po diaľnici. Hladoši vyrážajú na návštevy, aby domácim vyplienili chladničku so špajzou. Až štyria zo stovky sa radi prechádzajú po parkoch. A dokonca sú medzi nami aj také šialené osoby, ktoré to stihnú všetko počas jednej uzimenej nedele, pričom spontánne odignorujú politické dianie akéhokoľvek druhu. Poďme na to!
S neskrývaným úžasom pozorujem na svojej osobe, že sa dostávam do stavu (snáď len nie do veku), kedy sa moja myseľ totálne harmonizuje s telesnou schránkou. Nie že by bola rovnako mľandravá, ale konečne pochopila, že moje športové cyklistické výkony dosahujú olympijské rozmery. Lebo vezte, že ako nás kedysi v kolektívnom duchu vyučovali, na olympiáde nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa! Predbehujú ma rodiny s malými deťmi a nekompromisne mi ukazujú svoje vzďaľujúce sa chrbty aj pokročilí dôchodcovia. Ale mne to nevadí, lebo ja idem za svojim cieľom. Inak len tak na okraj, dnešný článok bude mať nesmiernu informačnú hodnotu. V akciovej ponuke sa nachádza jemná koketéria s humorom, nesmelé náznaky filozofických úvah a kulinárska aktivita. Ani náznakom sa neobtrieme o nejakú vnútroštátnu opičinu vrátane volebných kortešačiek. Juj, aj by som skoro zabudol, bude aj trochu sexu.
Už viac ako dva týždne sa urputne snažím zbúchať tento článok a furt mi niečo do toho vbehne. Fakt neviem, ktorý idiot vymyslel také tie tenké kotníkové ponožky na letné obdobie. Jedna taká mrcha nám vbehla v práčke do bubna a odtiaľ samozrejme do hadice. Tak som bol kruto vydurený od výpočtovej techniky k bielemu spotrebiču. Operácia sa podarila, pacient neprežil. Vylovenú ponožku som kvôli ustáleniu hladiny adrelanínu praskol do smetného koša. Hneď mi je lepšie. Ale čo som chcel povedať? Aha...že každý má na niečo bunky. Aj ja mám jednu. Volá sa chuťová. Hocikedy, a to prosím pekne vôbec nezávisí, či je noc, alebo deň, vyšle impulz môjmu mozgu. No a ten jeden nenažratý primitív, stále ešte hovorím o mojom mozgu, tak on nedokáže racionálne uvažovať. Prakticky stále myslí iba na dve veci. Po impulze chuťovej bunky už iba na jednu. Podlým spôsobom vytvorí pocit hladu a pokiaľ sa tu ja budem trápiť pri sporáku, on si bude listovať, zašitý s kamarátom zadným mozgom, určite nie v knihe receptov. Ja ich veľmi dobre poznám! V hanbatom obrázkovom časopise sa budú prehŕňať! No, a ja musím vo fertuche šaškovať.
Nebudem sa tu ja veru okúňať, ako keby som chodil okolo horúcej kaše, ale pustím sa zaraz do tohto reportu. Poviem Vám to takto pekne na rovinu, však aj tak Vám to už došlo, ideme do obce Čičmany. Kto chce, nech sa pridá, vstup je voľný a možno aj mládeži prístupný. Joj, to by som bol zabudol povedať, že ideme, ako ináč, na bicykloch.
Prisahám vačku, že táto akcia nebola umelo nachystaná. Spontánna bola. Hlboko som sa zamyslel a ešte hlbšie zaspomínal. Pred rokom sme boli na výročie SNP v Čičmanoch a pred pred rokom v Gaderskej doline. Tento krát sa zameriame na komunikácie okresného významu. Súbežne sa pokúsime sa zabiť niekoľko múch jednou ranou. Nebudeme my z rozmaru týrať vlastné telá stúpaniami do kopca, drať si zo zábavy dezén na kolesách bicyklov, či zapekať brzdové systémy v pekelných zjazdoch. Budeme predovšetkým pátrať. Čítal som totiž knižku. Božinečku, ako to intelektuálne znie. Nech mi je v tejto chvíli poľahčujúcou okolnosťou fakt, že to bolo pekelne dávno. Celé to pojednávalo o japonskom bojovníkovi, ktorému zabudli oznámiť, že vojna sa už skončila. Chudáčisko, bránil pozíciu asi 20 rokov. Nuž a pri hojnom výskyte občanov s 255 v našich končinách, nám hrozí dosť vysoké percento, že sa Šťastena usmeje a nájdeme ho. Zabudnutého odbojára. Alebo aspoň Yetiho. Ja to celé pre Vás pofotím.
