Takmer nikto sa tomu nevyhne
Väčšine rodičov sa tu a tam stáva, že im takzvane prasknú nervy a na svoje milované dieťa nekontrolovane nakričia, udrú ho alebo povedia niečo veľmi zraňujúce. V tomto článku sa prihováram tým z nás, ktorí takéto správanie nepovažujú za bežný výchovný prostriedok, ktorý si ich dieťa zaslúži. Prihováram sa tým z nás, ktorí sa po takejto scéne cítia hrozne, sú zo seba sklamaní a chcú vedieť, ako sa dá zo vzťahu po výbuchu odpratať sopečný prach a ako neskĺznuť do špirály stále častejších hádok.
Na úvod vás chcem ubezpečiť, že aj s takouto hroznou a pre oboch zraňujúcou situáciou sa ešte vždy dá niečo robiť. Dá sa dokonca povedať, že to, čo urobíme po situácii, má väčší vplyv ako situácia samotná. Dôležité je však vedieť sa vcítiť do oboch aktérov hádky a porozumieť, čo sa v nich odohráva, keď láva buble, keď ju sopka vychŕli a aj vtedy, keď dosadá sopečný popol. Poďme sa na to pozrieť zblízka.
Ako sa cíti mama sekundu pred výbuchom?
Má v sebe veľa napätia a už dlho ho drží, skúsila všetko možné, čo ju napadlo, aby dosiahla, čo potrebuje. Namiesto triezveho rozumu a nadhľadu nastupuje boj o moc. Stres jej neumožňuje premýšľať, drží sa jedného riešenia a chce, aby to bolo hneď. Dlhšie toto napätie neunesie. Zvyčajne je v takejto situácii presvedčená, že musí dosiahnuť svoje, lebo inak sa jej výchova úplne vymkne z rúk. Napätie je tak obrovské, akoby sa od tejto jedinej situácie odvíjalo všetko v budúcnosti. Už dávno to nie je o vyzutých papučkách a studenej podlahe. Bojuje tu o základnú istotu, že svoje materstvo zvláda, že má veci pod kontrolou, že ju dieťa rešpektuje. A v jednu chvíľu to napätie prekročí hranicu a dosiahne bod, kedy atakuje pud sebazáchovy.
Tu zvyčajne nastupuje „útok“ – ako stratégia prežitia. Dieťa ju predsa dostalo do tohto šialenstva, kvôli takej hlúposti ako sú papučky, zaslúži si to! Chvíľa straty kontroly spojená s uvoľnením nahromadenej agresivity môže trvať rôzne dlho. Zvyčajne tak dlho, kým dieťa urobí, čo mu bolo prikázané. Konkrétny prejav môže mať nespočetne veľa podôb a odtieňov, podľa temperamentu, osobnosti a životných skúseností konkrétnej matky. Nemám teraz namysli týranie a hrubé ubližovanie, toto sa týka aj “obyčajného“ placnutia cez zadok, pokiaľ to nerobíte bežne bez pocitu viny, lebo ste si na to už zvykli.
Ako sa cíti dieťa zaliate sopečnou lávou?
Z nejakého dôvodu (rozoberať to by bolo nad rámec tohto článku) sa nechcelo podvoliť príkazu. Nasledovalo stupňovanie napätia a tým aj jeho odporu. Všemožne dávalo najavo, že toto (požiadavka ale aj spôsob komunikácie) sa mu nepáči. Cíti sa ohrozené prejavenou i zadržiavanou agresivitou, ktorú z mamy cíti. Začína mať strach a takisto sa mu vypína schopnosť racionálne uvažovať a prehodnotiť, čo vlastne mama hovorí a či by nebolo rozumnejšie ju poslúchnuť. Jeho vnútorné napätie dosahuje mieru, ktorá môže byť neúnosná. Vtedy môže prísť nekontrolovateľný „útok“ na mamu, ktorý ju ešte viac rozčúli. Dostane na zadok, mama s ním nepríjemne a drsne manipuluje, kričí naňho a môže sa mu vyhrážať opustením (v rôznej podobe a miere). Dieťa má obrovský strach,
môže sa cítiť reálne ohrozené na živote, jeho bezpečná základňa (mama) v tej chvíli neexistuje a aby ju získalo späť (tzn. prežilo), urobí čo mu prikázala. Je extrémne rozrušené, cíti sa vinné a zároveň veľmi zranené jej správaním. Prežíva neistotu vo vzťahu k mame, takto ju nepoznalo a nemusí mu vôbec byť jasné prečo sa to celé stalo. Cíti, že vzťah je narušený ale nevie, ako by to mohol dostať do pôvodného stavu. Mamu veľmi potrebuje. Aj keď o situácii nebude hovoriť, v mysli sa k nej bude vracať a bude sa ju snažiť pre seba nejako uchopiť. Nemá ešte kapacity, aby dokázalo spochybniť mamu a jej konanie, preto uverí, že ono nie je v poriadku. Deti, ktoré takéto správanie zažívajú často a bez následného spracovania môžu nadobudnúť vnútorné neuvedomené presvedčenie, že si takéto správanie zaslúžia a celý život môžu mať problém vymedziť sa voči násiliu.
Keď dosadá popol...
Napätie sa v nutnej miere uvoľnilo a postupne klesá, konflikt sa ukončil. Dieťa sa môže pýtať do náruče, aby sa mohlo upokojiť (a pre mamu nie je vždy ľahké ho tam hneď vziať), alebo sa z napätia vyplakáva samo. Tým ako klesá miera stresu, začína sa opäť hlásiť rozum a city a tie zvyčajne ešte dajú zabrať. Prichádza ľútosť, pocit viny, emočná bolesť. Sklamanie zo seba, strach o dieťa. Rozum zvyčajne pomáha racionalizovať - "Nedalo sa to inak, snáď to pochopilo a už sa to nebude opakovať"; "Musela som to dotiahnuť, lebo inak"... Ak sa s týmto neuspokojíte, môžete premýšľať, prečo to celé vzniklo a kde sa tomu ešte dalo zabrániť. Ako by ste to riešili ináč nabudúce. Zvyčajne si vieme uvedomiť aj čím sme k tomu prispeli my samé a prečo je dnešok náročnejší ako iné dni. Vedieme tichý dialóg vnútorného kritika a toho, kto vie dať podporu. A niekde v rozhovore týchto dvoch sa rozhoduje o tom, čo táto skúsenosť prinesie vám, vášmu dieťaťu a vášmu vzťahu.
V druhej časti článku sa pozrieme na tri možné stratégie, ako s takouto situáciou naložiť a na ich dôsledky. Hrdosť, strach, bolesť a láska sa stretnú v jednom ringu.
