V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
Minulý týždeň mala pohreb. Na vlastnú žiadosť jej telo spopolnili. Zoe Ceauşescu. V niektorých prameňoch aj Zoie alebo Zoia. Jej rodičov nenávidel celý národ (vrátane mňa) a v mladosti zrejme aj ona sama. Jej život však nebola žiadna selanka! Skôr príbeh o „smutnej princeznej zo zlatej klietky.“ Ktorá sa vždy musela podriaďovať. Rodičom, režimu, revolúcii...
Béééé... Možno vás napadnú takéto ovčie citoslovcia pri horeuvedenom titulku. Ale o ovečky nejde. Nie tie v pravom zmysle slova.
„Muži neplačú!“ počúvam už od detstva. Od starších kamarátov, od rovesníkov, od členov rodiny, zrejme zovšadiaľ. Je to akoby vekmi a pravidlom, že silnejši prežije, zakódované v ľuďoch, že ženy sú tie, ktoré boli stvorené pre city a nehu a muži skôr pre razanciu a tvrdosť, dokonca bezcitnosť až krutosť, ktoré kedysi zaručovali úspech v boji. Vraj iba to z mužov robí mužov. Slzy sú z tohto hľadiska babské..
Ja viem. Nemusí vás to zaujímať. Akési mediálne prestrelky medzi Londýnom a Bukurešťou. Nie je to vaša vec. Jasné. Ibaže to, čo si dnes (teda v posledné dni) najčítanejší britský bulvár dovolí voči jednému národu, zajtra pokojne použije proti ďalšiemu. Nakoniec v optike bežných Ostrovanov je Rumunsko, Litva či Slovensko na tom istom konci Európy, na tom „druhom“ komci. Ktorý vôbec nie je tak ťažké zosmiešniť...
Sedemnásteho novembra 1989 bol pre mňa deň ako každý iný (čiže nuda a beznádej). Keďže som nežil v Československu, ale o čosi východnejšie (v oveľa totalitnejšom režime), nemal som z prvej ruky informácie čo sa deje. Alebo čo sa ide diať.
„Som predsa ten, čo zachraňuje planétu,“ povedal Jeff Goldblum svojej ex vo filme Deň nezávislosti. Túto repliku som ocenil až na 2x, keď som si film pozrel znova, lebo táto veta priamo nadväzuje na to ako Jeff svojim „antivírusom“ akože prešťal zlých mimozemšťanov a naozaj pomohol zachrániť planétu. Ale o to teraz nejde, ide o to, že si na túto vetu spomeniem zakaždým, keď mám pocit, že robím ekologicky správnu vec, alebo sa o tom snažím presviedčať druhých. Napríklad kolegov v práci.
V byte nad nami majú psa. Krásny írsky setter, radosť naňho pozrieť. Takmer každý večer sa nám pripomenie „cválaním“ po povale. Pýta sa von, to je jasné, ale ja si v týchto chvíľach občas spomeniem na to, že keď som býval na intráku, tam sa veru onakvejšie zvuky šírili spoza stien.
„Ona to povedala, ona to povedala!“ smiali sa z mojej manželky ľudia z Kosova. Ktorí ešte stále dobre vedia po srbsky. Smiali sa potom, keď sa jej spýtali, či my Slováci naozaj používame ten neslušný výraz. Pre mladé sliepky. „Ktorý? Kura? Kurací?“ spýtala sa Majka. „Ona to povedala!“ chichúňali sa Albánky. Slovíčko kurac (čiže kurča) je po srbsky ( chorvátsky a macedónsky) veľmi neslušné slovo.
Priznám, že nechodím tam rád. Na cintoríny. Hoci dnes, v prvý novembrový deň by sa niekam patrilo zájsť. Keď už nie som v rodnom meste mojich predkov. Lebo netreba zabúdať. A o mŕtvych len dobre.
Bol som vyše pol druha hodiny v ženskom tele. V oblasti konečníka. Bolo to v Brne a šlo o staršiu neznámu dámu.
Kým svet svetom bude, budú ľudia tvrdiť, že na tvrdení že ženy sú z Venuše a muži z Marsu niečo je. Zmysluplné. Alebo tak nejak. Neviem, túto múdru knihu moje ja nečítalo (mal by som?), ale vždy ma prekvapí, keď sa do mojej mailovej schránky prepracuje ďalší mail so snahou upozorniť ma, ako sme na tom so ženami. Alebo ako sú na tom ženy samotné.
Mňa nezaujímajú elfské či hobbitie varianty môjho mena, ani to, ako by som sa volal keby som rytier jedi, pirát či ninja. Aj také sa dajú nájsť na internetových generátoroch mien. Ja sa veľmi dobre zabavím aj na variantoch, ktoré vzniknú poprešmyčkovaním naozajstných mien. Skúste si tam dosadiť trebárs mená našich politikov a prekvapenia sa dostavia. Niektoré „náhodné mutácie“ sú pritom fakt in-te-re-sant-né!
O čo mi (tentokrát) ide? Keď sem-tam vtrhnem do „svätostánku“ kde klaňať sa dá pred každým regálom. Postojačky aj pokolenačky... A keď potom zabíjam čas. Veľa času. Pred spaním. Ale nielen.
Zarputilí vegetariáni, prosím nečítajte!!! Doleuvedené riadky budú ódou na údeniny, chválospevom na gastronomickú vynaliezavosť našincov a mlsnou pochvalou tradície, ktorá našťastie ešte nevymrela. Reč ide byť o klbásach (nespisovná forma má svoj význam!) a o podujatí, ktoré sa ináč ako klbásiáda nazvať ani nemôže.
Zrejme vám tento titulok nič nehovorí. Ani nemá ako. Ide o frazeologický kalk z rumunčiny (n-ai şapte ani de-acasă), kde „nemať sedem rokov z domu“ de facto znamená nemať dobrú výchovu a slušné správanie. Ide o prvých sedem rokov života dieťaťa, v ktorých jeho maniere, etiku a vôbec postoj k ostatným ľuďom u okoliu formujú hlavne rodičia.
Odkedy som čítal Fulghumove poviedky (tak trochu som musel, aby som sa pripravil na rozhovor s ním) ma často napadne jedna z jeho úvah. Tá, v ktorej uvažoval ako by bolo, keby žil v ére svojich predkov. A ako by sme žili my?
Ani som nezaregistroval, že som v týchto dňoch mal dôvod na menšiu oslavu. Oslavu víťazstva samého nad sebou. Koncom septembra uplynulo štrnásť rokov odkedy som si naposledy zapálil.
Kedy? O polnoci. O kom o čom? O pol noci. O pol noci som začal písať tieto riadky. Píšem a ešte neviem o čom všetkom to bude.
Za posledné dva týždne (od zverejnenia správy EK o prijatí Rumunska a Bulharska do únie od 1.1.2007) sa ma viacero ľudí pýtalo, či som rád, že Rumunsko vstupuje do Európskej únie? Prečo by som nebol? Tak ako som svojho času fandil aj Slovensku, držím palce aj Rumunom. A nielen preto, že Juraj, môj kolega z práce, poznamenal: „Ty teraz budeš dvojitý Európan.“ Nuž, áno, mám dvojité občianstvo a od januára, aj dvojčlenstvo v EÚ.
