V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
Prezerám fotky z dovolenky a mám úsmev od ucha po ucho. Bodaj by nie, veď sa mi podarilo „zvečniť“ mimoriadne vzácne chvíle. Tie, počas ktorých vzniklo čosi ako prvá detská láska. Prinajmenšom očarenie, ktoré nám dospelým pripomína, že život je iba sled okamihov a tie si treba vychutnať. Je jedno v ktorom veku.
Mám už dávno v hlave taký projekt. Že pozháňam čo najviac pesničiek kde sa spieva o Márii (je ich dosť), urobím z nich unikátnu kompiláciu (taká hudobná všehochuť) a toto CD-čko, jedinečné na celom svete, potom venujem mojej manželke. V jeden konkrétny deň v roku. Keď je v kalendári dňu pridelené iba jedno meno. Mária. Ako dnes. Ale opäť mi to nevyšlo.
„Svet piesku.“ Tak sa volá netradičná výstava, ktorá sa koncom minulého týždňa začala v nemeckom meste Travemünde. Vyše 300 000 turistov, hlavne Nemci, sa prišlo pozrieť na gigantické sochy z piesku. Krásne a nádherné, náročné na stavbu. Ja som tam nebol. Ani ako turista, ani ako „sochár.“ Ale sochy, aj keď menšie som staval. Ako každý rok na dovolenke pri mori.
Čo sa vám viac páči? Arcadie, Gelu, Codrin, Stelian, Rareš alebo Udrea? Alebo radšej dievčenské mená? Zaraza, Raluca, Florentina, Noemi či Adina? Slovenské mená sú pekné (hoci čo je dnes čisto slovenské?), ale mám pocit, že rodičia majú v Rumunsku oveľa širší výber mien pre svoje ratolesti.
O tých v našej slnečnej sústave. Osem, dvanásť či dokonca dvadsaťštyri (aj takýto názor som zachytil)? Rozhodnúť sa má na budúci týždeň v Prahe.
Ivan, môj mladší brat mi ten program nainštaloval asi pred polrokom. „Nájdeš tam akú hudbu len chceš,“ povedal mi. Ani som mu neveril, ale zaučil ma do tajov zdieľania súborov cez net (čím viac ponúkneš, tým máš väčšie šance niečo získať) a ako to s tou sťahovanou hudbou vlastne funguje. Ďakujem, Ivo!
„Čo si myslíš, máme my harmonické manželstvo?“ zničoho-nič ma dnes večer touto otázkou prekvapila manželka. Zdvihol som oči od rozčítanej knihy (našiel som v antikvariáte novú vec od Bena Eltona!) a pozrel na ňu tým pohľadom atožeakočomábyť?
„Tati my sme ľudia? A prečo sme my ľudia?“ Touto otázkou sa nakoniec mojej dcére podarilo ma zobudiť v jedno nedeľné ráno (nechápem, prečo cez týždeň dokáže spať aj do deviatej, ale cez víkend, keďsi môžem pospať, je čulá už o siedmej). Čo jej na to povedať? Rozospatý a so svalmi ešte pulzujúcimi od námahy predošlého dňa romanticky stráveného pri miešačke som sa zdvihol na lakeť a hľadal múdre slová.
Sú chvíle a stavy, keď po ňom túžim. Reálne. Nepoeticky. Len tak zamávať, čáry-máry, fuk, a je to! Nie, nechcem nikoho meniť na žabu, ani koruny na účte premieňať na eurá (no, občas by to bodlo, že?). Môj prútik by som skôr zaradil do kategórie mierotvorných.
„Bou to dobrý šut. Z kornera. Taká okázia v tomto ataku a oni ratovali. Bude to egál…“ Aj rozumiete, aj nie? Bolo to o futbale. Prosím, zoznámte sa so slovrunčinou. Je to niečo ako spanglish (spanish et english), ibaže v inej jazykovej mutácii. Slovenčina premiešaná s rumunčinou. Nie je to nijaký výmysel (až na ten názov)!
Počúvame o tom každý deň a zdá sa nám, že je to príliš ďaleko a že sa nás to netýka. A predsa... Oficiálne si najnovší konflikt na Blízkom východe, raketové útoky medzi Izraelom a Libanonom (lepšie povedané Hizballáhom) nevyžiadali životy žiadnych Slovákov. A predsa... Jedna obeť tu je. Slovenka, hoci nie občanka Slovenska.
Tento navonok banálny titulok má svoj hlbší význam. Horeuvedený dáždnik musí byť stiahnutý a slúžiť ako pomôcka pri ukazovaní. Krásy nášho mesta. Bratislavy. Keby niekto pochyboval, že Bratislava je krásna, nech sa raz započúva do výkladu tých ľudí so stiahnutými dáždnikmi. Do slov turistických sprievodcov.
A je to jasné. Súťaž Eurovízia má ďalšieho víťaza. Pre mňa dosť prekvapivo vyhrala fínska kapela Lordi s rockovou pesničkou Hard Rock Hallelujah, ktorá na scénu v Aténach s naozaj impozantnými kulisami vybehla v maskách pripomínajúcich démonov odetých do vikinských úborov a podobné strašidlá. Priznám sa, že mal som iných favoritov, ale sláva víťazom.
Som Vodnár a to je vraj jarné znamenie. Neviem, nie som veľmi na horoskopy, isté je však to, že jar naozaj milujem. Obdobie, keď všetko ožíva, zelená sa, pučí a kvitne, keď sa príroda tak dynamicky hlási ku slovu. A keď slečny a ženy zrazu odhalia, čo celú zimu zimu skrývali pod kabátmi a hrubými svetrami…
Niekedy človek ako je rok dlhý neopustí svoju krajinu a teraz, len v priebehu dvoch mesiacov som vymenil tri kontinenty a opäť balíme kufre a prekladáme letenky z jedného bezpečného miesta na iné, aby sme ich nebodaj nezabudli. Letíme do Bruselu a opäť to má na rováši moja žena, ktorej „dvorí“ Európska únia.
Tak som dnes ráno dcéru a manželku vyšibal korbáčikom a jemne, neubližujúco pofŕkal vodou. Ja nie som zástanca „politiky vedier vody,“ ale na druhej strane je fajn, že niekto, niekde v dnešný deň v tejto tradícii pokračuje.
Tak trochu som sa hanbil, že o krajine nášho sprievodcu viem tak málo. Z reálií, histórie, zemepisu… Koľko toho vie bežný smrteľník o Tunisku? Našťastie som si ešte stihol na internete čosi naštudovať a tak sme s Lotfim dokázali viesť dialóg na úrovni. O Tunisku, Araboch, islame, Sahare a aj o dobrom vine z tuniských viníc. Fakt dobrom.
Tieto tri javy vtrhli naraz a nečakane do môjho života na jar 1986 a nech sa to pamätníkom československého reálsocializmu zdá akokoľvek smiešne, pre mňa (a pre mojich rovesníkov) boli závanom vzdialenej slobody.
Emmka je prieberčivá. Najskôr to bol Hugo, potom sa chcela vydať za Normena, neskôr to bol Danko a teraz Lukáško. Jej nevinné priznania v nás vzbudzujú úsmevy, lebo je roztomilé, keď štyriapolročné dievčatko hovorí o takých vážnych veciach ako svadba. Dúfam, že až dospeje bude menej „prelietavá,“ no Emmka zatiaľ odmieta dospieť. Keď som sa jej opýtal prečo neche byť veľká, takmer plačom povedala: „Nechcem aby si ty a maminka zostarli. Chcem aby ste boli vždy takí ako teraz!“ Hmm, kto by to nechcel?
Blíži sa pomaly Deň matiek a ja chcem len dodať, že my muži v mnohom na ženy nemáme. Hoci sa pýšime prívlastkom „silnejšia polovica ľudstva.“ Aj preto si ich okrem obdivu musíme vážiť a ctiť.
