V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
„Dnes si zaslúžiš detské šampanské!“ povedal som dnes večer mojej dcére. Emmka sa totiž definitívne naučila bicyklovať. Áno dnes a áno, som hrdý! A je mi jedno, že iné (šikovnejšie) deti sa bicyklujú už od veku troch rokov. Bravo im. Pre mňa je dôležité, že už to dokáže aj ona a že verí vo svoje schopnosti!
Na polceste vlakom medzi Bruselom a Brugami je Gent (alebo Ghent). Mesto menšie ako Brusel, možno menej čarovné ako Bruggy, ale pokojné a impozantné. To túto historickú lokalitu vystihuje najviac.
Neviem ako bude vyzerať Európa povedzme o 20 rokov, ale jednu istotu cítim v kostiach: celá únia je jeden obrovský demografický experiment. S nejasným výsledkom. Neveríte? Príďte na návštevu do Bruselu, alebo do ktoréhokoľvek západoeurópskeho veľkomesta. A započúvajte sa do hlasu ulice. Áno, Babylon v malom...
Hodina a pol vlakom od Bruselu, iba polhodinka od Brúg. Severné more. Neočákavajte teplé vody Jadranu, ani grécku prímorskú bezprostrednosť či nízke ceny ako v Bulharsku. Ale zážitok to aj tak môže byť.
Dlhodobejší pobyt v zahraničí má svoje čaro späté s objavvaním nového, prispôsobovaním sa, učením a obohacovaním samého seba (v nemateriálnom slova zmysle), ale aj svoje menšie nevýhody, akými sú napríklad chýbajúce maličkosti typické iba pre rodný kraj a krajinu. Čo sa dá robiť? Všetko sa presťahovať nedá...
Je to na Rue de l´Associacion, medzi zastávkami metra Botanique a Madou. V Bruseli. Múzeum hračiek. Obyčajný dom, obyčajná brána, ale za ňou... Neobyčajný svet. Svet nostalgie a úžasu. Aspoň mne to tak pripadalo.
Dnes sme naživo videli belgického princa a princeznú a manželka mala šťastie aj na kráľovu manželku Paolu. „Videl si? Videl si to? Kývala mi z okna!!! Aha, to čierne auto. Mala taký veľký klobúk a kývala všetkým ľuďom. Preto ešte tlieskajú...“ šťuchla do mňa Majka. Ja som nič nevidel. Ani klobúk, ani kráľovnú. Unavene som si vystieral nohy sediac na obrubníku pred sochou kráľa Leopodla II. A rozmýšľal, či tá vojenská prehliadka pri príležitosti štátneho sviatku Belgicka stála za to. Za to čakanie a státie na slnku.
Pred niekoľkými dňami bol u nás technik z Belgacomu a hurá, už aj my máme TV signál. Na našej novej adrese, v Belgicku. No, máme ako máme... Z takmer sto kanálov je väčšina po francúzsky a po flámsky, čo sú reči ktoré neovládame. Takže naša LCD telka sa aj naďalej v obývačke pekne vyníma ako dizajnotvorný prvok na skrini s príborníkom a pohármi.
„Dlho sme váhali,“ hovorím všetkým tým, čo sa ma (nás) pýtajú, prečo sme sa rozhodli odísť do zahraničia. Na nejakú dobu. Váhali sme medzi tým, či opustiť zabehanú istotu a rokmi vytvorené zázemie s kamarátmi, susedmi a kolegmi, spokojnosť s tým, čo máme a čo sme dosiahli (vlastný byt, auto a nie najhoršia práca) a medzi zaujímavou ponukou zo zahraničia, ktorá manželke tak trochu „padla do lona.“ Po zvážení pre a proti sme sa nakoniec ocitli tu. V Bruseli, Belgické kráľovstvo, Európska únia.
Ooo, hvizdol som si v duchu, keď som jedno minulotýždňové ráno, ešte pred odchodom do práce len tak náhodou prepol TV na Music Box a ocitol som sa in medias res, rovno uprostred duetu černokňažníka a sexi dračice.
Oddnes som dvakrát. Naklonovaný ako bloger. Oddnes sa sťažovať na nedostatok tvorivého priestoru naozaj nemôžem. A nebudem.
Hlavne teraz v zime. Prídem večer domov (čo na tom, že je iba päť? Je tma, tak je večer a bastafidli), odložím kľúče do skrinky za dverami, vyzujem sa, zavesím kabát, vyberiem najskôr z neho oba mobily (služobný a súkromný), pošlem dcéru, ktorá sa takmer polhodinu vyzlieka a vyzúva vycikať sa, zažnem svetlo v obývačke, tašku hodím na jej tradičné miesto (žuch!) a idem si naliať drink.
V sobotu sme mali taký čisto domáci televízny večer – nikde sme sa nevybrali, ani u nás žiadna návšteva nebola, takže došlo k obligátnej otázke. Manželka: „Čo ide v telke?“ Ja: „Neviem, pozri sa. Tam je program.“ Po krátkej porade (malá Emmka zatiaľ právo „hlasovania“ nemá) sme sa rozhodli pre nám ničnehovoriaci film Honba za slobodou. Ako nenáročná zábava na sobotu večer to cekom ušlo, ale ja som film zhrnul jednou vetou: „Ďalší zo série, kde ide o amerického prezidenta.“
Závidím rodičom z filmov. Z filmov rodinného typu. Keď je čas uložiť deti spať. Strih na detskú izbu, dieťa v postieľke, filmová mamka alebo ocko dočítáva rozprávku, potom svoju ratolesť pohladí, pobozká, zaznie obligátne Mám ťa rád a decko celé šťastné zatvára očičká a spinká. Jééj, tak to by som bral. Hneď teraz!
Koncom roka 2006 som dostal novoročné blahoželanie. Od nadácie New 7 Wonders, čiže sedem nových divov sveta. Za to, že som sa zapojil do najväčšieho hlasovania na svete. Že som sa stral jedným z tých, ktorí podľa hesla nadácie „menia históriu.“ Žeby?
Už si ich nedávam. Neviem, možno preto, že starnem a možno preto, že som už dávnejšie pochopil, že aj tak z toho nič nedodržím. Z toho predsavzatého.
Na ten deň si dobre spomínam. Vlastne večer. 25. december 1989. Keď sme sa dozvedeli, že už je s nimi amen. S oboma. Ani nás to až tak nepotešilo, skôr zaskočilo a prekvapilo. Prečo? Prečo taká rýchla poprava? My sme chceli súd. Veľký proces. A nielen iba s nimi dvoma! So všetkými tými, ktorí v mene pokrivenej ideológie priviedli bohatý štát a hrdý národ na pokraj bankrotu a zúfalstva. Cítili sme sa oklamaní.
Keď som pred rokmi prišiel na Slovensko (1990) aspoň dvakrát týždenne som musel niekomu rozprávať o živote u nás. V Rumunsku, ktoré práve prešlo krvavým prevratom. Spolužiakom, ľuďom z intráku, ich priateľom, ba pamätám si, že som sa s týmito historkami dostal aj do rozhlasu a televízie.
Zážitky postupne blednú, detaily sa strácajú a vtedajšia eufória už dávno zmizla. Zostanú len spomienky. Aj tie sú však náchylné na slabnutie a možno o niekoľko rokov sa nám bude zdať všetko inak. Možno si budeme decembrovú revolúciu v Rumunsku z roku 1989 príliš romantizovať. Alebo zatracovať. Ktovie? Aj preto má tento blog zmysel. A možno viacero blogov...
Českého herca Pavla Lišku mám cekom rád. Je taký… INÝ. V každom filme, kde som ho videl ma zaujal. Aj v tom, ktorý sa zrejme nedostane do kín, ale ktorý zajtra (utorok, 5.12.) uvedú na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave (www.iffbratislava.sk). Ábelov čierny pes. Tak sa volá. Ten film. Vrelo odporúčam.
