... Maďarskej kráľovskej armády padlo, boli ťažko zranení na Ruskom fronte. Nikoho nezaujímalo, že neboli Maďari, ale Slováci. Podobne aj ja som musel absolvovať predvojenský výcvik a mal som v papieroch Slovenskú národnosť a Československú štátnu príslušnosť. Samozrejme Maďarský jazyk som ovládal, ale nie spisovne, takže slovenskú školu zavreli a od piky sa ako jedenásťročný učiť čítať, písať v Maďarčine.
Vaňa plná teplej vody, domáca nám pripravila čisté uteráky, voňavé mydlo, medzitým som sa oholil, nato, že som mal iba šestnásť som dosť zarastal, vytiahol zubnú kefku, pastu a poriadne vyumýval zuby. Ponoril som sa do vody, vstal a poriadne namydlil včítane hlavy, znova ponoril, špina, prach zo mňa tiekla cícerkom. Potom som iba tak pol hodinu v teplej vode lebedil.
Manželská postel, biele duchny a ja obliekol si zašpinenú uniformu bez bagančí šup pod paplón, vytiahol pištoľ, odistil, dal na stolík a pušku mal po ruke... čo keby ? ... stále som bol na nepriateľskom území.Ani nie po trištvrte hodine sa priplichtil Ištván... " Jozef spíš ? " -- Nie, iba mám zavreté oči, všetko sa mi točí, stále vidím jedného Nemca, ktorého som zastrelil. " Ak ti môžem doporučiť, myslí na svojich blízkych a prejde ti to. " -- Ako povieš.
Ráno nám domáca pripravila teplú cigorku. Zapálil sme si a v kuchyni popíjali. Rozlúčili sa, poďakovali.
Raňajky opäť teplé, škvarenina, veľa chleba a čierna káva. Fasovali sme muníciu. Naplnil som si zásobníky, doplnil granáty, tri som minul pri dobíjaní nemeckých zákopov. Skontroloval som si pušku. M1 bola perfektná zbraň a najmä presná, 7,62 mm a veľký účinný dostrel dávala nepriateľovi zabrať.
Čakali sme na veliteľa, ale seržant niečo naznačil, že asi štyridsať kilometrov od nás je vraj nejaké veľké zoskupenie nepriateľa, začiatok frontovej línie v postupe na Berlín. Fakticky všetky tie boje mali pozastaviť postup spojencov ďalej do Nemecka. Tu už nebude bojovať jednotka samostatne, ale ako armádne zoskupenie. Toto už budú poriadne bojové tance, letectvo, delostrelectvo... Veliteľ hovoril o okraji frontovej línie, ktorú ovládajú jednotky Waffen SS a teda tie najúdernejšie vojenské sily.
Cesta bola kľudná hlavne bez nemeckého náletu, čo sa dalo očakávať, pretože toto obranné postavenie bolo pre Nemcov veľmi dôležité a najmä okraj frontovej línie, ktorý podľa nášho prieskumu nepriateľ riešil postavením Waffen SS.
Naše letectvo bolo počuť z diaľky. Boli to desiatky lietadiel útočiace na obranné postavenie nepriateľa, delostrelectvo, tanky, pechota. Vlna za vlnou sa vzduchom valila na Nemcov smrť. Jasne som počul aj paľbu nášho delostrelectva a ťažkých mínometov. A keď toto skončí pôjdu naše tanky a my pešiaci.
Ale to sme očakávali útok Luftwaffe Junkers 88, ktoré bolo vybavené aj protitankovým 75 mm kanónom, to som vedel z predvojenského a Waffen SS výcviku. Určite sa na našom bojisku tento stíhací bombardér objaví, ktorý ma vo výzbroji tri tony bômb, sedem guľometov a po technickej, vojenskej stránke môže priamo podporovať pešie vojsko.
Tanky vpredu a my poslušne za nimi. Ištván na mňa kričí: " Jozef toto bude frmol, drž sa... " -- Aj ty Ištván. Zatiaľ sa nič nedialo dokonca ani tanky zatiaľ nestrieľali. Asi nebolo na čo alebo na koho. Bez výstrelu sme dosiahli prvé obranné zákopy, množstvo mŕtvych a zranených Nemcov, všetko elita z SS, mnohí sa chytali zbraní, zatiaľ troch som musel zastreliť, viacerým som odhadzoval pušky nabok, toto robili všetci spolubojovníci. Nikto nechcel guľku do chrbta.
Tak to vyzeralo, teda na našom útočnom postavení, že to nepriateľ poriadne schytal a fakticky kto nezdupkal tak ostal hore bradou.
