Radovan Kazda
Novinky zo sveta globálneho otepľovania
Nový peer-review článok oslabujúci predpovede globálneho otepľovania, Marc Morano a zoznam vedcov spochybňujúcich niektorú z téz o globálnom otepľovaní.
Profesijne sa venujem najmä environmentálnej politike. V minulosti ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, od roku 2009 ako vydavateľ a redaktor odborných denníkov, ktoré som založil. V rokoch 2020-2022 som bol poslancom NR SR za SaS. Som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany a budem kandidovať vo voľbách v septembri tohto roku za SaS, číslo 20. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť
Nový peer-review článok oslabujúci predpovede globálneho otepľovania, Marc Morano a zoznam vedcov spochybňujúcich niektorú z téz o globálnom otepľovaní.
Americký think-tank vydal publikáciu, ktorá približuje verejnosti základné fyzikálne súvislosti globálneho otepľovania.
Reakcia Ivana Mikloša na poslanecký návrh na doplnenie novely lesného zákona, ktorým sa má verejnosti zakázať akýkoľvek zber semien, semenáčikov alebo sadeníc lesných drevín (predtým bol tento zákaz obmedzený len na zber v nadmernom množstve) sa ťažko vysvetľuje inak, ako dosť unáhlenou reakciou na vskutku náhlu a neočakávanú aktivitu koaličných poslancov. Mikloš totiž jednoznačne prisúdil právo na zber niektorých plodín, teda aj tých, ktoré sú na súkromných pozemkoch, verejnosti.
Nebuďme naivní v predstave, že existujú na svete ľudia s dokonalou schopnosťou vedeckej práce, s predpokladmi vždy rešpektovať striktné metódy dokazovania, argumentácie a vyjadrovania sa v dvojkovej číselnej sústave. Ani slovenskí analytici z konzervatívnych, či klasicko-liberálnych think-tankov takí nie sú. Lenže to, čo stvárajú ľavicoví publicisti na internetovom portáli JeToTak, má až priveľmi ďaleko od elementárnych pravidiel argumentačných postupov. Združujú sa tí ľudia podľa kritéria neschopnosti dôslednej argumentácie, alebo je ich spoločný výskyt na jednom sajte len náhodným javom?
Juraj Mesík je občiansky aktivista, ochranca prírody a konzultant Svetovej banky pre rozvoj komunitných nadácií. Kuba je krajina, ktorá preukázateľne perzekvuje občianskych aktivistov, ochrancov prírody i tých, ktorí by chceli zakladať komunitné nadácie. Juraj Mesík však napriek tomu tvrdí, že „je omnoho pravdepodobnejšie, že Fidel Castro bude stáť vo veľkých dejinách po boku Dávidov, ktorí sa vzopreli Goliášom a ktorý vytvoril v mori biedy, násilia a poníženia niečo, čo nebolo perfektné, ale bolo ľudskejšie, spravodlivejšie a úspešnejšie.“ Nie je to trochu zvláštne?
Veľké Roje je obec, ktorá vyrástla z malej dediny do veľkej dediny a potom – spolu s rozmachom miestnej fabriky – i do malého mesta. Je to mesto, ktoré neleží na križovatke ciest a preto mu nemožno vyčítať absenciu väčších dejín. Napriek tomu (či práve preto) v ňom však komunisti zničili takmer všetko, čo sa spustošiť dalo, vrátane hlavnej ulice, cintorína a kostola. Ako sa v takomto meste žije generácii Viliama Klimáčka? Klimáček to vie a nie je skúpy na informácie.
Holorubný spôsob ťažby vplýva na ekosystémy, ktorých je súčasťou. Kto a ako však má rozhodnúť, či holoruby povoliť, alebo zakázať?
Zvyšovanie dotácií pre farmárov patrí každoročne k najvýznamnejším aktivitám poľnohospodárskej samosprávy a býva častým priestorom pre zápas na slovenskej politickej téme. Po vstupe do EÚ sa dominantnou dotačnou témou stal boj o presadenie plnej výšky národného doplatku k priamym platbám, pretože ide o finančné prostriedky vo výške približne 4 miliardy Sk, ktorých použitie v prospech farmárov (a teda na úkor iných oblastí, ktoré môže vláda týmito prostriedkami podporiť) spočíva výsostne na rozhodnutí vlády SR. Aj pre najvýznamnejšiu agrárnu samosprávnu organizáciu, Slovenskú poľnohospodársku a potravinársku komoru, je téma zvyšovania dotácií dominantnou aktivitou za posledné roky. Problém je v tom, že národný doplatok predstavuje len nízke zvýšenie príjmov farmárov.
K legendárnej knihe (žiaľ, už zosnulého) amerického ekonóma Juliana L. Simona The Ultimate Resource II mám výnimočný vzťah. Bola to prvá kniha, s ktorou som sa stretol ešte v druhej polovici minulého desaťročia, surfujúc po internete a pátrajúc po dôsledných ekonomických argumentoch vyvracajúcich tie najrozšírenejšie environmentálne mýty: o hrozbe populačného rastu a vyčerpateľnosti zdrojov. Túto knihu považujem podnes za neprekonanú. A teraz vyšla v češtine. Mimochodom, s náležitou pozornosťou.
Hubárčenie je nespochybniteľnou pohybovou aktivitou, ktorá pre jej vyznavačov prináša skvelý športový, adrenalínový i gurmánsky pôžitok. V tomto zmysle je les jedna veľká, multifunkčná športová hala, v ktorej sa dá „hrať“ hubárčenie ako aj množstvo iných činností. Oprávňuje však táto skutočnosť vládu k tomu, aby považovala za správne, že si ľudia budú chodiť k niekomu zahubárčiť bez jeho súhlasu a bezodplatne? Problém je v tom, že vláda zakazuje tým, ktorí priestor pre tento fantastický koníček poskytujú, dohodnúť sa s dopytovateľom tejto služby na cene za jej poskytovanie. Vláda toto násilie môže konať a dokonca tak so suverénnym presvedčením i robí. Keby si to uvedomovali majitelia bazénov, squashových ihrísk a iných relaxačných centier, istotne by sa triasli strachom.
Súkromní investori si kúpili pozemok a chcú na ňom vybudovať priestory, ktoré bude navštevovať mnoho ľudí - zrejme i oveľa viac, než sa tak dialo na pozemku pri jeho predchádzajúcom využití. Podľa oponentov stavby je to v rozpore s verejným záujmom.
Ako sa postaviť k požiadavke na doplatenie národného doplatku k priamym dotáciám z Európskej únie? Skúsme nájsť odpoveď na to, čo v skutočnosti národný doplatok pre poľnohospodárov znamená.
(Updated: 11.9.2008) Zrušiť štátny podnik, ktorý pôsobí v oblasti považovanej za prirodzený monopol, nie je až také ťažké, ako by sa zdalo. Vyžaduje si však veľa úsilia odbúravať mylné názory, v tomto prípade na manažment vodného hospodárstva, ktoré sa nemenili toľko desaťročí, až sa stali hlboko zakorenenou doktrínou. Slovenský vodohospodársky podnik nemá predpoklady na efektívne plnenie svojich úloh, preto ho treba zrušiť.
(Updated: 11.9.2008) Podpora vedy a výskumu patrí ku prirodzeným úlohám vlády. Štíhla a dobrá vláda by však nemala príjmy z daní občanov poskytovať na udržovanie činnosti neužitočných výskumných ústavov. Výskumný ústav vodného hospodárstva (VÚVH) je ďalším zo zbierky rezortných vedeckých pracovísk, ktoré minister László Miklós zanechá ako neriešenú environmentálnu záťaž.
(Updated: 11.9.2008) Štátna ochrana prírody SR je inštitúcia, ktorá z veľkej časti vykonáva činnosti, ktoré by dobre fungujúca a štíhla vláda nemala prevádzkovať. Štátnu ochranu prírody SR je potrebné transformovať, pretože pri súčasnej forme existencie vláda plytvá s verejnými prostriedkami.
(Updated: 11.9.2008) Mnohí politici zvyknú považovať verejné financie za bezodný mešec peňazí a dokážu nájsť vo všetkom nejaký verejný záujem. Kvôli tomu sú schopní zamestnávať tisíce ľudí v príspevkových, rozpočtových či neziskových organizáciách, z ktorých však mnohé majú nejasný význam. Cieľom tejto série článkov je poukázať na niektoré z nich a poskytnúť tak konkrétne návrhy a riešenia opatrení, ktoré je potrebné uskutočniť vo verejnej správe na to, aby príjmy z daní a poplatkov občanov boli využívané efektívne a zmysluplne. Prvou takouto organizáciou je Slovenská agentúra životného prostredia.
Zrejme nebol tamojší ľud dostatočne silný vo viere, pretože sa mu jedného dňa začali zjavovať duchovia mŕtvych rodákov, ktorí schádzali dolinou za spevu chrámových piesní. To bolo po vojne, v liptovskej dedine, a výjav trval dovtedy, pokým sa na príkaz farára nezačali dedinčania za svojich zosnulých intenzívnejšie modliť.
Majitelia psov poškodzujú životné prostredie – ťažko a mnohokrát horšie než veľkí producenti emisií. Napriek tomu ostávajú bez povšimnutia ekologických aktivistov, politiky Európskej únie a ministerstva životného prostredia. Zdá sa, ako by naši bojovníci za regulácie všetkého na čosi pozabudli, ale je to celkom pochopiteľné. V tomto probléme totiž neexistuje ideologický nepriateľ: psov vlastnia bohatí aj chudobní, komunisti i súkromní podnikatelia. Pritom riešenie je celkom jednoduché: stačilo by zrušiť ich socialistický koncept obecnej pastviny.
Juraj Lukáč je fanúšik nespútanej prírody a zdá sa, že i obdivuhodný manažér a človek s pozitívnym vzťahom k súkromnému vlastníctvu. To je v ochrane prírody veľmi dobrá cesta cesta, vďaka ktorej sa stal výnimočným zjavom v celom environmentálnom hnutí na Slovensku. Lenže – aj Juraj Lukáč sa občas zásadne mýli a vtedy sa z dobrého ochrancu prírody stáva nechtiac učebnicový príklad radikálneho environmentalizmu.