"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
Smrť a láska sú dve najväčšie témy umenia, pretože obe v sebe obsahujú obrovské množstvo silných či dokonca hraničných emócií. Smrť a láska sú navyše stavy, ktorým sa počas života nevyhne nikto z nás. Líšime sa len tým, ako ich prežívame a vnímame. Skutočný básnik vždy vášnivo miloval a vášnivo aj zomieral. Je možné, že samovražda je v istých prípadoch extrémnou manifestáciou života?
Bol to prvý spisovateľ, s ktorým som mal pripraviť rozhovor do časopisu. Svojský, nechtiac excentrický, na okraji záujmu – literárneho aj spoločenského. Keď som vystúpil z vlaku, čakal ma na stanici. Oholený, v starom plstenom svetri a nemoderných tesilových nohaviciach. Pri stisnutí ruky mi do nosa udrela vôňa lacného mydla. Pán E.
Pôvodne som chcel písať len o tom, ako veľmi ma sklamala návšteva Vatikánu, jedného z najposvätnejších miest kresťanstva. Cvakajúce fotoaparáty, vrčiace kamery, šuchot tisícok topánok a hlasné komentáre v bazilikách a hrobkách s posvätnými relikviami vo mne vzbudili presvedčenie, že pápežský štát je mimoriadne komerčnou záležitosťou, v ktorom by ste duchovno a priestor na rozjímanie hľadali naozaj márne. Ale pokľaknutie pred kryptou Jána Pavla II. či sarkofágom sv. Petra vo mne vyvolalo hlboké pohnutie.
Spomínate si na časy, keď boli hitom tričká s potlačou rozprávkových postavičiek, ktoré po stlačení zapískali? Kto ich nemal, nebol „in“. Na jedno také tričko, ktorým som sa pýšil ako 10-ročný chlapčisko, som úplnou náhodou narazil na povale. V prachom zapadanej škatuli som objavil kúsok svojho detstva.
Už dlhší čas zvažujem, že podstúpim regresnú hypnózu. Chcem sa utvrdiť v tom, čo dávno tuším. Že tento život nie je môj prvý a zrejme ani posledný.
Je pár hodín po polnoci a ja nedokážem zaspať. Zostávam naveky uväznený medzi neskorým večerom a skorým ránom. Záhadným spôsobom tuším, že pocit, ktorý práve prežívam, sa azda približuje tomu, aký sa ma zmocní, keď jedného dňa zbadám na konci tunela žiarivé svetlo. Môj svet je zrazu hore nohami. Vstúpila si doň Ty.
Kamarát mi pred pár dňami povedal, že má pocit, akoby mu život pretekal pomedzi prsty. A potom takmer celý večer už len mlčal. Klišé. Vo forme, aj v obsahu, prebehlo mi vtedy hlavou. Dnes sedím na okraji postele. Dlane mám vystreté, obrátené nahor. V svetle nočnej lampy zrakom ohmatávam čiaru života, srdca, rozumu... A prsty ako kolíky. Meravé, akoby mi ani nepatrili. Zovriem dlane v päsť.
Vždy som si myslel, že som človek, ktorý si k telu ľudí príliš nepripúšťa. Mám pomerne vyhranené názory, ktoré dokážem prezentovať a stáť si za nimi. Hovorím veci na rovinu a otvorene – a nie každý je schopný čeliť môjmu uhlu pohľadu. Niekto ma označuje za extroverta, iný za sebavedomého až arogantného týpka, ďalší ma vníma ako človeka, ktorý si ide svojou cestou. Hŕstka ľudí, ktorí stoja po mojom boku už dlhé roky, však vie svoje. A dnes, v deň mojich menín, dostávam fúru SMSiek, emailov a blahoželaní. Začínam si pripúšťať možnosť, že nie som až taký stratený prípad.
Rád spoznávam nových ľudí. A teší ma, že vďaka internetu a tomuto blogu som spoznal viacero skvelých bytostí. Na druhej strane, osobné stretnutia s virtuálnymi kamarátmi nepovažujem za nevyhnutné. Keď však jedno dievča, z ktorým si už niekoľko týždňov vymieňame siahodlhé e-maily, prišlo s nápadom, aby sme si nedohodli presné miesto nášho stretnutia, ale nechali veci plynúť voľne, neodolal som originálnej výzve. A tak sme sa včera hľadali. Spontánne, takmer osudovo.
Jazyk ako komunikačný nástroj je úžasný fenomén. Mnohokrát predtým si sa ma spýtala, ako sa mám. A ja som nemohol odpovedať inak ako: „Dobre“. Dnes ma to mrzí. Mať sa dobre znamená, že buď chcem byť len zdvorilý, alebo sa počas dňa neudialo nič zaujímavé. Keby si mi túto otázku položila dnes, odpovedal by som úplne inak.
V nedeľu krátko pred polnocou som sa náhle rozhodol, že Ti napíšem. A hoci som nepoznal Tvoje meno ani farbu Tvojich očí, poslal som Ti email. Vlastne, bolo ich presne desať. Po niekoľkých minútach mi prišlo deväť odpovedí s rovnakým znením: Vašu správu nie je možné doručiť. Netrpezlivo som čakal na tú poslednú.
Kométy vraj vždy veštili niečo zlé. Zemetrasenia, hladomor, vojny. Doboví mudrci, posmelení vierou v ľudský rozum a zároveň spútaní strachom zo síl mocnejších ako sú ľudské ruky a zákony logiky, spisovali dlhé traktáty o zjaveniach komét a hrôzach, ktoré nasledovali. Už dlhé roky mám v skrini ukrytú kópiu jedného z takýchto starobylých spisov.
Bývalí spolužiaci, starí známi, ľudia z dediny... Pozerajú na mňa jedným okom. Cítim, že som im povedomý a pokúšajú sa ma niekam zaradiť. Čím som sa tak zmenil? Pár kilami navyše, tmavšími vlasmi? Alebo som bol vždy natoľko nevýrazný, že som jednoducho zišiel z očí, zišiel z mysle?
Byť rytierom má svoje čaro. V ťažkom lesklom brnení blúdiť zaprášenými cestami, ostrým mečom si presekávať cestu tmavým lesom či šíkom nepriateľov, cválať na čiernom koni a zaspávať a snívať pod hviezdami.
Je to neuveriteľné, ale je to tak. Pred malou chvíľou som narazil na zaujímavý blog. Meno, fotka, štýl písania – to môže byť len môj 12-ročný bráško! Milanko, vitaj v rodine blogerov. Boh ťa ochraňuj písať o mne haluze:-)
V sobotu som prežil jeden z najzvláštnejších večerov v mojom živote. Možno to bolo tým zatmením mesiaca, možno len podivným stavom mojej mysle, v ktorom sa nachádza v posledných týždňoch. Myslím však, že to bolo najmä vďaka nej – éterickej a očarujúcej. Preto s radosťou v hlase dávam svetu na známosť: Princezné ešte nevymreli a rytieri majú stále pre čo žiť!
Dnes je piatok, posledný deň pracovného týždňa, posledný deň, počas ktorého zostávam v podobe ostatkov prítomný v Tvojom byte. Nie je toho veľa, čo sa chystám vyzdvihnúť si: kožená bunda, vodná fajka z Egypta, zopár kníh, fotografie z dovoleniek. Bojím sa chvíle, keď pri odchode započujem cvaknutie zámky dverí. Kľúče som Ti vrátil už pred pár týždňami.
Začalo sa to celkom nevinne. S partiou kamarátov sme zapadli do jedného pubu. Po chvíli prišla čašníčka a ja som náhle zistil, že neviem, čo si mám objednať. Zarosený pohár pravej kofoly, alebo osviežujúcu vineu? Možno by to bolo jednoduchšie, keby som nemal na výber. Keby mali len kofolu alebo len vineu, nevymýšľal by som a tešil sa na pohár chladeného nápoja. Teraz som si mohol vybrať: jednu, alebo druhú. Len odo mňa závisela skutočnosť, čo budem najbližších pár minút piť. Priveľká zodpovednosť.
V poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo so senzačnými odhaleniami zo života Ježiša Nazaretského, zvaného Kristus. Odrazu všetci vedia, že bol ženatý a mal deti. Že kresťanstvo ako ho poznáme dnes bolo do veľkej miery vystavané na doktríne schválenej niekoľko storočí po údajnej Ježišovej smrti (veru, ani tá vraj nie je istá). Ako raz napísal jeden kvázidokumentárny autor: Je jednoducho pravdepodobnejšie, že Ježiš bol ženatý a mal deti, ako to, že kráčal po vode a premieňal vodu na vínu.
V rôznych plátkoch, ktoré sa štylizujú do pozície Biblie pre moderného muža, sa často píše, že byť single je dnes neskutočne „in“. Napokon, aj moji kamaráti ma už zopár dní posmeľujú, aby som napísal o tých krajších stránkach života nezadaného muža. Priznám sa, nie som na takýto štýl života zvyknutý, na druhej strane, prečo sa na vec nepozrieť aj z tej krajšej stránky?
