"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
Ľudia, ktorí prišli o končatiny pri nejakom nešťastí či úraze, pociťujú intenzívnu bolesť v ruke či v nohe, ktorú nemajú. Bolesť je o to trýznivejšia, že nešťastníci vedia, že ich bolí niečo, čo dávno stratili. V žiadnom prípade si nedovolím prirovnávať moje zovretia srdca a náhly tlak v hrudníku s bolesťou po amputácii nohy alebo ruky. Napriek tomu mám pocit, že moja bolesť je tiež výsledkom toho, že som niečo stratil.
Asi je to aj tou miernou zimou, ktorá panuje na Slovensku. Ľudí netrápi chlad, neukrývajú sa pred snehom a mrazom vo vyhriatych izbách, nemajú potrebu túliť sa k sebe a zohrievať sa navzájom. Sú to presne štyri dni a šesť hodín, čo som naposledy zatvoril dvere jej bytu.
... keď som počas chladnej zimnej noci vyliezol na starú jabloň v našej záhrade a naoberal Ti plný košík čerstvých hviezd. A pritom ony boli po celý čas v Tvojich očiach.
Nočná víchrica mi opäť raz odfúkla sny. Neustále niekoľkohodinové prevaľovanie sa na posteli ma nakoniec dožralo natoľko, že som vstal a uvaril si kávu. Ako po minulé noci, aj teraz som v teplých papučiach nervózne prešľapoval pri okne a pozoroval konáre, ktoré len s námahou odolávali náporom zúrivého vetra. Opantala ma neskutočná prázdnota.
Keď som zišiel z diaľnice, za sebou som nechal žmurkajúce mesto. V podvečernom šere mi pripomínalo veľkú tortu s maličkými sviečkami. Živo si spomínam, že vtedy sa sestre nepodarilo sfúknuť všetkých dvanásť na jedno nadýchnutie. A hoci by to dnes zvládla hravo, myslím, že tá úzkosť a neschopnosť poriadne sa nadýchnuť v nej zostala dodnes.
Ležím v teplučkej posteli, prikrytý paplónom až po bradu. Priateľke som asi pred hodinou dočítal ďalšiu z rozprávok. Spokojne odfukuje. Spí ako Ruženka a ja sa na ňu tíško dívam. Môj spánok však stále neprichádza. Volám ho, prosím, tvárim sa ignorantsky, aby som ho vyprovokoval, no nič. Asi na mňa túto noc zabudol, prebehlo mi mysľou. A tak som tíško vykĺzol spod paplóna, hodil na seba župan, nasunul si papuče a takmer po špičkách vyšiel na balkón. Nečakal som dlho. Pred balkónom s hrmotom zastal Veľký voz.
Už niekoľko týždňov dávame s priateľkou prednosť knihe pred televíziou. Krváky a stupídne komédie sme jednoducho vymenili za čítanie rozprávok. Po horúcom kúpeli sa navlečieme do pyžama, zabalíme sa do deky a čítame. Raz čítam ja, inokedy ona. Navzájom sa sprevádzame po takmer zabudnutých kráľovstvách a krajinách za siedmimi moriami a horami, stretávame sa so zakliatymi princeznami a odvážnymi rytiermi, vydávame sa na dobrodružné cesty za zlatými jablkami či troma dračími perami.
Je to už takmer desať rokov, keď som do kmeňa mladého duba vyryl naše iniciály. Dnes mám pocit, akoby to bolo len včera. Kmeň stromu po toľkých rokoch riadne zmocnel. Rovnako ako vo mne mocnie sila spomienok na onen deň, keď som Ťa po prvý raz pobozkal.
Sedím na balkóne zababušený v teplom kabáte a skrehnutými prstami píšem tento list. Z piateho poschodia sa občas zahľadím do tmavých aj žmurkajúcich okien sídliskových panelákov. Je pár minút po polnoci, pár stupňov pod nulou. Ty už spíš v obývačke pred zrniacou telkou, ľahučko prikrytá červenými svetielkami nášho prvého spoločného stromčeka. V sladkom snení ani netušíš, že ja mám Vianoce už dnes.
Nechať sa strhnúť melancholickými pocitmi pri pohľade na vločky snehu, ktoré nesmelo a splašene strmhlav padajú z neba na zem, je ošúchaným klišé. Rovnako ako dúfať v to, že jedného dňa poviem „ďakujem za všetko“ a Ty sa len usmeješ a na líce mi vlepíš sladkú pusu.
Keď som v lete napísal na blog článok o víkende v Tatrách, ktorý nám pokazila svojím prístupom nemenovaná pani chatárka, strhla sa menšia búrka a hocikto ma roznášal po rôznych diskusiách. Minulý víkend som opäť zariskoval a rozhodol som sa navštíviť malú, rázovitú dedinku Hrušov. Napriek provizórnym podmienkam ubytovania musím povedať, že taký skvelý výlet som už dlho nezažil.
V poslednom čase si čoraz intenzívnejšie uvedomujem, že blúdim. Na križovatkách a rázcestiach sa vydávam nesprávnym smerom. Záhadným zpôsobom strácam orientáciu aj v dôverne známom prostredí. Dokonca minule som sa niekoľko hodín nedokázal vymotať zo splete úzkych uličiek v Starom meste.
Sedemnásť rokov po páde komunizmu a takmer štrnásť rokov po rozdelení Česko-Slovenska sa stále nájde dostatok Slovákov, aj mladých, ktorí sa cítia byť viac Čechoslovákmi ako Slovákmi, len v najlepšom spomínajú na časy spoločného štátu oboch národov a sentimentálne tlieskajú Čechom, často viac ako Slovákom. Priznám sa, takéto veci ma prekvapujú. Som totiž Slovák, preboha, nie Čechoslovák!
Keď som si pred pár dňami otvorili e-mailovú schránku, v kolónke prijatá pošta svietila správa, ktorej obsah ma naozaj prekvapil. Meno odosielateľa mi bolo odkiaľsi povedomé, predmet správy znel tiež lákavo: „Dík“. Za čo?, pomyslel som si a otvoril správu.
Pamätám si, keď pred pár rokmi polícia z predajní hromadne zhabávala slovenský preklad Hitlerovej „knihy“ Mein Kampf a jeho vydávateľov stíhala za podporu fašizmu a nacizmu. Je v poriadku, ak sa dnes v slovenských kníhkupectvách predáva Mein Kampf úplne bez problémov a bez mediálneho humbugu? Môj názor je: Áno, je to v poriadku.
Od nástupu vlády vedenej premiérom Ficom uplynulo sto dní. Počas tohto obdobia sa na novú vládu sypalo množstvo kritiky – korektnej, oprávnenej a veľmi potrebnej. Vo viacerých prípadoch však médiá i kadejakí odborníci kritizovali Fica nie úplne objektívne a povedal by som, že často z princípu.
Keby som Ťa jedného dňa stratil, vravieval som vždy, šiel by som Ťa hľadať aj na koniec sveta. Nazrel by som v každý kút, zdvihol každý kameň. Žiadna sila by ťa nevedela skryť. Kráčal by som v Tvojich drobných stopách, z tvojich vlasov by som utkal niť.
Keď som spoznal Ahmeda, egyptského manžela mojej kamarátky Katky, zapôsobil na mňa skvelo. Intelignetný, priateľský človek, v ktorom som získal nového kamaráta. Problém vznikol krátko pred koncom našej dovolenky – s Ahmedom sme otvorili citlivú tému vzťahov kresťanstva a islamu. Vtedy som pochopil, aká priepasť je v skutočnosti medzi nami.
Júlia, držím v prstoch dva kúsky papiera zopnuté spinkou. Sú popísané tvojím drobným písmom a datované dňom 3.9.2003. Čítam si ich stále dookola.
Všimol som si zaujímavú vec: Moja 20-ročná sestra si napriek maminým výčitkám ráno neustiela posteľ. Vraj preto, lebo keď si posteľ ráno ustelie, cez deň sa jej vôbec nedarí. A to si neuvedomuje, že neustlaním postele sa vlastne spolieha na mágiu.
