Komunistická totalita nebola teda len anomáliou, dočasnou úchylkou historického vývoja, ale priamym prejavom prehlbujúcej sa krízy hodnôt.
V deväťdesiatych rokoch sme sa teda ocitli na slobode, nemali sme ju však čím naplniť. Vedeli sme, že hodnoty na ktorých stála totalitná spoločnosť boli falošné ale s ťažkosťami sme hľadali a stále hľadáme tie pravé. Je to o to komplikovanejšie, že aj spoločnosti, ktoré sa vyvíjali v demokracii a slobode, majú stále väčšie problémy zhodnúť sa na tom, čo je dobré a čo zlé. Najviditeľnejšie sa to prejavuje v zákonodarstve, kde sa kontroverzné otázky ako potraty, rozvody, zväzky homosexuálov riešia skôr pragmaticky ako na základe hodnôt.
Na druhej strane celkové usporiadanie spoločnosti nikdy neposkytovalo ľuďom také možnosti rozvoja, aké máme my. Ešte pred sto rokmi si väčšina ľudí nemala možnosť vybrať čo bude v živote robiť. Syn roľníka sa stával roľníkom, syn robotníka robotníkom, syn šľachtica šľachticom... Dnes má väčšina detí možnosť vyštudovať univerzitu a robiť kariéru podľa vlastného rozhodnutia. Internet nám ponúka obrovské možnosti komunikácie, vzdelávania a kultúrneho vyžitia. Blahobytná spoločnosť nás zbavila starosti o prežitie. Demokratické spoločenské usporiadanie a slobodný trh nám poskytuje bezpečie a blahobyt.
To, že tieto výdobytky zle využívame je dôsledkom našej morálky, nie technických možností. Je tu doba obrovskej osobnej slobody a zároveň ťaživej osobnej zodpovednosti. Takmer každý má možnosť robiť rozhodnutia ktoré vážne ovplyvnia jeho život, no aj životy mnohých ľudí. Už nie sme zodpovední len za seba či za svoju rodinu, ale nesieme spoluzodpovednosť aj za našich kolegov, spoluobčanov, bezdomovcov, politikov ba aj za deti zomierajúce v Afrike od hladu. Už to nie je len vecou tých druhých, pri poslednom súde sa Boh aj mňa bude pýtať: „A čo si pre to urobil ty?“
Nestačí sa len prizerať. Máme k dispozícií silné nástroje. Naše každodenné rozhodnutia čo si kúpim, kde si to kúpim, čo si nekúpim, čo budem pozerať v telke, ako urobím svoju prácu, o čom budem klebetiť, ako sa budem venovať svojím deťom, to všetko má účinky, ktoré ďaleko presahujú múry nášho domu, či hranice nášho mesta. A predovšetkým to vytvára kultúru spoločnosti. Možno to znie hrozivo, ale ja v tom vidím veľkú nádej.
Žijeme v dobe keď jedna kultúra zaniká ale zároveň už rašia výhonky novej kultúry. Je len na nás, do akej miery budeme jej spolutvorcami.
