Píšem, prežívam, uvažujem, tvorím... Až sa mi nazbieralo na román - nech sa páči: Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Fikcia, Súkromné, Krátke
Prečo deti opakujú chyby svojich rodičov? Chyby, ktorými najviac trpeli práve oni? Je to preto, lebo im nikto nepovedal, že ich rodičia konajú nesprávne? Ale veď ako deti tomu rozumeli, tak prečo sa podľa toho nezariadili?
Poznáte to: stojíte v rade pred pokladňou, pred vami päť spoluzákazníkov s plne naloženými nákupnými vozíkmi a vy v duchu, alebo ak máte s kým, aj verbálne šomrete, prečo niekoho neposadia pred tie vypnuté pokladne, veď im chcete za ich tovar zaplatiť vaše krvopotne zarobené peniažky... To na to máte ešte aj tak dlho čakať?!
Kedy a ako ste sa dozvedeli, že žijete v totalite? Len mi, prosím, netvrďte, že ste to vedeli odjakživa – tento termín neberiem.
V sobotu poobede mi manželka povedala: Čo keby sme išli podvečer do Ľubice pozrieť na kravičky, ako sa vracajú z paše. Robko (mladší dvaapolročný syn) ich ešte zblízka nevidel a Riško (starší takmer osemročný) si vezme kolieskové korčule a trocha si zainlajnuje. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, a tak som súhlasil.
Žiaden mobil som kúpiť nechcel, ale tá veta ma donútila zastaviť. Po prvé preto, že som si nebol istý, či som dobre počul: Skutočne povedal chcela? Nežijem na južnom Slovensku, takže smerom k Maďarom snažiacim sa hovoriť po slovensky svoje myšlienky neposielajte... Po druhé preto, že toho chlapa som spoznal. S jeho bratom som sa kedysi kamarátil a aj s ním sme si onoho času hovorili Ahoj.
Život nie je zrátavanie kladných a záporných položiek: má dať, dal, požičali, musím vrátiť. Nesmúťte, ak dávate a nevracia sa vám, dávajte ešte viac. Blízkym, známym aj úplne cudzím ľuďom, dávajte životu.
Muži sa vraj medzi sebou rozprávajú väčšinou o troch veciach: o futbale, o politike a o sexe. O tom treťom (aj o čomsi inom) mi niečo zaujímavé povedal môj kamarát Peter, čerstvý ženáč, prežívajúci medové týždne.
„Mal som veriť tým lekárom na Prednej Hore. Už vtedy, keď som tam bol prvý raz,“ vraví mi jeden známy, ktorého som stretol po dlhšej dobe. Pozrel na otázniky v mojich očiach a pokračoval:
Voda stekajúca z oblohy bičovala zem a všetko to, čo ľudia na nej postavili, mohutnou silou, akej je schopný len prírodný živel. Všade vôkol bolo sivo, len svetlá reflektorov prechádzajúcich áut narúšali tento smutný a nezáživný kolorit. Bol to jeden z tých dní, keď človek prestáva veriť, že slnko skutočne existuje, že vietor je len neškodný (zväčša) presun vzduchu a vodu nevyhnutne potrebujeme.
Tak kvôli tomu sa oplatí písať na blog. Včera som dostal takýto e-mail: Dobrý večer prajem. Ráno som si prečítala Váš článok Anjeli v nemocnici. Veľmi sa mi páčil, pretože aj ja som mala takého anjela v nemocnici - môjho ocka. Píšem mala, pretože dnes poobede zomrel. Stihla som sa s ním rozlúčiť, dokonca som mu prečítala aj Váš článok, ktorý som si vytlačila. Tiež sa mu páčil a krátko pred smrťou žartoval, že už necíti svojho anjela strážneho, zrejme išiel po tie krídla, o ktorých ste písali. Mala som taký dojem, že vďaka Vášmu článku sa mu umieralo akosi ľahšie. Veľmi pekne Vám ďakujem. Obratom som tej pani kondoloval. Dovolila mi zverejniť tento e-mail. Meno, pochopiteľne, zverejňovať nebudem.
Včera sme boli na návšteve pri starej mame. Sanitka ju v piatok previezla na chirurgiu a odvtedy je na operačnom oddelení, kde ju pripravujú na operáciu žlčníka. Ako sme vošli do izby, všimol som si, že na lôžkach ležalo okrem našej babky ešte päť starších ľudí a všetci mali prekrásne snehobiele vlasy, ktorých belosť až bila do očí. Ako som neskôr zistil, nebol som jediný, čo si to všimol.
Kedysi (päť až pätnásť rokov dozadu) som sa venoval obchodovaniu so starožitnosťami; hlavne s obrazmi. Bolo to zaujímavé obdobie; stretávanie sa s ľuďmi, s ich príbehmi, bolesťami, radosťami, spomienkami. Prišli ma zavolať k sebe do bytu, alebo mi niečo priniesli do môjho obchodíka. Takmer každý pociťoval potrebu vysvetliť, prečo predáva: „Niežeby som bol od tých peňazí závislý, ale už ma nebaví utierať na tom prach,“ bola najčastejšia „omáčka“, ktorú k ponuke pridávali. Málokto priznal, že je vo finančnej tiesni.
Manželia boli u psychológa doktora Dušohreja so svojím synom Adamom, s ktorým si už nevedeli poradiť. Čert, malý diabol, postrach – to boli najčastejšie prívlastky, ktorými bol častovaný. Psychológ sa najprv porozprával s chlapcom, ktorý sa vyžaloval, že ho otec silno a pravidelne bije; pre akúkoľvek maličkosť. Tvrdil, že rodičia ho nemajú radi; voči bitke otupel. Potom si psychológ zavolal rodičov a chlapca poslal na chodbu.
Akosi sa na tú dnešnú školopovinnú mládež znáša kritika zo všetkých strán. Akoby tie deti už iba fajčili, kradli, týrali zvieratá či drogovali. Netvrdím, že to nerobia – aj keď to snáď nie je také hrozné, ako sa z príspevkov bulvárnych televízií a novín môže zdať -, no myslím, že pozitívneho je na ich adresu v médiách žalostne málo. Pridám zrniečko na tú misku váh, kde sa sústreďuje to dobré.
Určite poznáte film o zlobrovi Shrekovi. Mnohí z Vás poznajú aj rovnomennú počítačovú hru a niektorí z Vás ju aj hrali; či už sami, alebo s Vašimi deťmi. Aj ja som minule pomáhal môjmu synovi – teda skôr Shrekovi, Oslíkovi a Kocúrovi – s prekonávaním všetkých nástrah, ktoré nás čakali na ceste.
Príbeh lásky: vždy iný, nikdy nie obyčajný či banálny. O obyčajnosti či banalite láska skutočne nie je.
Rozhovor, ktorý tu publikujem, sa nikdy neuskutočnil; aspoň nie v takejto podobe. To však neznamená, že podobný sa nemôže v blízkej budúcnosti uskutočniť a jedným z jeho aktérov nemôžete byť aj vy.
Nebojte sa, nechcem vyzývať k hromadným vraždám, ani som k tákemuto presvedčeniu nedospel, lebo sa chcem čím skôr zmocniť majetku svojich rodičov; seniori ako takí mi vôbec nevadia, skôr naopak. Túto vetu som si vypočul pred niekoľkými dňami v čakárni, kde som absolvoval obvyklé dvojhodinové čakanie na obvyklú dvojminútovú mesačnú kontrolu.
Minule som bol s kamarátom na nákupoch v nákupnom centre. Teda na tom by nebolo nič zaujímavé, chodím tam pomerne často, zaujímavé bolo skôr to, koho tam kamarát stretol, či skôr nestretol. Že nerozumiete? S odstupom času tomu nerozumiem ani ja.
Aj karikatúra môže mať svoj príbeh. Začal som ju tvoriť v roku 1990, no stále ju akosi nemôžem dokončiť, aj keď by som veľmi chcel.
