Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Zastávka autobusu. Vlastne dve. Jedna pre smer do mesta, druhá pre smer z mesta. Jeden z prichádzajúcich autobusov zle zaparkoval. Nastáva zmätok. Ľudia sa náhlia, nastupujúci vystupujú, vystupujúci nastupujú, všetci do seba strkajú, nadávajú, hundrú. Malá plošina na kolesách je plná napätia...
Lenka milovala smsky. Neprešiel deň, aby nejakú nedostala, alebo nenapísala. V ten večer poslala dve. Obidve s rovnakým textom, no až tá druhá išla k správnemu adresátovi, pri prvej totiž zle naťukala číslo. Prešlo niekoľko dní a ona dávno zabudla na svoj smskový omyl, keď odrazu prístroj pípol a jej prišla správa z neznámeho čísla. DAKUJEM ZA TU NADHERNU SMS. SKODA, ZE NEBOLA PRE MNA.
O tete Kláre rodina tvrdila, že by dokázala vyžiť aj na holej skale. Náhodnému návštevníkovi jej bytu by však prirovnanie k holej skale zrejme nikdy neprišlo na um, pretože množstvo vecí od výmyslu sveta, ktoré Klára v svojom byte za celý život zhromaždila, doslova vyrážalo dych. Nikto netušil, kedy vznikla jej zberateľská vášeň, no pravda bola taká, že čo raz vošlo dverami jej bytu, to už odtiaľ nikdy neodišlo. Všetky deti v rodine verili, že medzi tetinými vecami sa nachádzajú skutočné poklady a všetci dospelí boli presvedčení, že väčšinu svojich pokladov našla Klára kdesi na smetisku. No teta na svoju "zbierku" nedala siahnuť ani dopustiť, takže ani ona sama neskôr nevedela vysvetliť, prečo sa rozhodla urobiť to, čo urobila...
Cítila tie pohľady všade okolo seba. Cítila tie pohľady, keď išla so synom po meste, keď sa hrali v parku, keď nakupovali. Niektoré boli ľútostivé, iné odsudzujúce, ďaľšie nechápavé....
Mala modré oči, gaštanové vlasy a nabrúsený jazyk, ktorým nešetrila nikoho. Zvíjali sme sa pri jej dobre mienených radách (presnejšie dobre mierených ranách) ako červíci na háčiku a ona sa na našich rozpakoch alebo bolesti( v závislosti od citlivosti obete) výborne zabávala...
Občas robievame chyby. Z nerozumu, z hnevu, z hrdosti, strachu a niekedy dokonca aj z lásky... A tak vyslovujeme slová, ktoré menia lásku na chlad alebo nenávisť a v srdciach zúčastnených zanechávajú dlho mokvajúce rany...
Mladá žena sa prepletá pomedzi stánky s ovocím. Odrazu sa zastavi pri krásnych jablkách a vezme jedno do ruky. "Len si kúpte mladá pani, sú výborné, sladučké", ponúka predavač. Ale žena akoby nevnímala. V hlave jej zavíria spomienky...
Bol mladý, vysoký a pekný. Mohol študovať, športovať, tancovať, alebo robiť manekýna pre časopis. Chôdzu na to mal, aj postavu. Mohol robiť hocičo, čo dnes robia mladí ľudia, len nie toto. Len nie robiť ošetrovateľa v nemocnici...
Telefón zazvonil v tú nedeľu krátko popoludní. - Mohol by som sa u teba na chvíľu zastaviť? - ozval sa v telefóne jeho hlas. Nikdy jej ešte nezavolal, hoci sa poznali už dlho. Pocítila v tele zvláštne mrazenie, keď si uvedomila, čo všetko môže jej súhlas znamenať. - Teším sa na teba,- pridal ešte a položil...
V šere ustupujúceho dňa si žena smutne prezerá fotografie svojho syna. Ako keby chcela zo seba vydolovať čosi, čo postupne zomiera. Pomaly obracia tisíckrát ohmatané listy albumu, bruškami prstov hladí milované črty. Matej v perinke, Matej v kočíku, Matej na hojdačkách, Matej v prvej triede. Slávnostná fotografia zo školského dvora. Matej s udicou a vedierkom... Žena zakaždým skončí na stránke, kde má jej syn asi tak šestnásť rokov. Ďalej už nikdy nelistuje...
Obývacia izba bola plná hnevu a napätia. Cez sklenené dvere prenikalo do detskej izby svetlo a hlasný hovor rodičov. Dievčatko malo zažmúrené oči a k hrudi si tuho tislo bábiku. Rodičia sa v poslednom čase hádali často. Dieťa ležalo v postieľke a tíško sa prihováralo bábike: - Neboj sa, neboj,- hladilo bábiku po vlasoch ako vždy, keď sa ono samo bálo. Možno rodičia nakoniec zmĺkli, možno dieťa zaspalo od únavy, a tak nepočulo, ako matka ticho vošla do detskej izby a vytiahla mu bábu z objatia...
Žena sedela v obývacej miestnosti, neprítomne listovala v časopise a spolu s hustnúcou tmou za okennými sklami stále častejšie obracala zrak k veľkým nástenným hodinám na stene. Už zase je pridlho v práci, vzdychla si pri spomienke na muža. Príde unavený, neprehovorí ani slovo, rýchlo zje večeru a pôjde si ľahnúť. S náznakom smútku si uvedomila, že z ich vzťahu sa čosi fatálne vytratilo. Komunikácia sa obmedzovala na veci týkajúce sa roboty, milovali sa stále zriedkavejšie. Asi by sme sa mali spolu porozprávať, pomyslela si...
- Kedy sa dnes vrátiš domov? - spýtala sa žena a upravila posledným pohybom mužov zovňajšok. - Neskoro v noci, nečakajte na mňa - odpovedal muž a netrpezlivo sa pozrel na hodinky. - A čo víkend? - spýtala sa mladá žena s nádejou. - Nepovedal som ti to? Idem na služobnú cestu, - odvetil muž a ponáhľal sa k autu. Žena si bolestne uvedomila, že jej zabudol dať bozk na rozlúčku. Dávaj si pozor, chcela povedať, no prehlušilo ju zaburácanie motora. Muž stlačil plynový pedál a vyrazil.
Muž si zobral z detských rúk noviny a usmial sa na dcérku. Dieťa sa k otcovi pritúlilo a oprelo si hlavu o jeho plece. A akoby to nestačilo uchopilo mu ruku a začalo ju nežne hladiť...
Muž skontroloval pred domom chlapčenské ruksaky naplnené na prasknutie. - Nič ste si nezabudli?- spýtal sa synov naoko prísne. - Viete, že budeme v lese aj nocovať!- Odpoveďou mu bolo presvedčivé pokývanie hlavou a rozžiarené chlapčenské oči. Také mával voľakedy aj on so svojím bratom, keď ich otec brával na rybačku a na niekoľkodenné výlety do hôr.
Vracala som sa unavená domov túžiac už len po pohodlnom kresla a šálke teplého čaju. Možno si dovolím ten prepych a budem chvíľu len tak leňošiť. Mala som za sebou náročný deň. Chudobný na úsmev a na pekné slovo a bohatý na výmenu názorov o násilí v dnešnom svete. V tej diskusii som sa nezakryte búrila proti akejkoľvek podobe násilia a vyslúžila si u kolegov potuteľné úsmevy, v ktorých sa skrývalo: ach, ty spasiteľka...
Začiatkom jari starká poslednýkrát vydýchla. Smrť mala tichú a pokojnú ako celý život. Starký zašiel na neďalekú poštu poslať deťom telegram. Prišli prvým vlakom všetky štyri. Otca letmo pobozkali na líce a tíško ohľaduplne zavreli dvere na izbe, kde starký držal pri nebožkej poslednú stráž...
Čupela pod bránou a zvierala v zašpinenej ručičke oriešky, na tváričke úsmev a v očiach modravú nevinnosť. - Teta myslíte, že sú čarovné? - spýtala sa ma dychtivo.
