Marta Macošková
Sherlock Holmes
Netušila som, aké veľké prekvapenie, aké zadosťučinenie chystá slovenská televízia, nám, všetkým priaznivcom Sherlocka Holmesa. Videli ste prvý diel?
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Zoznam článkov blogera
Marta Macošková
Hodiny
Sochy z ľadu sa už takmer roztopili. V studenom vetre som čítala názov diela. Chcela som počuť zvony ako na pravé poludnie, nezľaknúť sa tej sily úderov. Odrazu tu bola silná túžba po výstave, galérii, po divadle a múzeu, chcela som absolvovať všetko naraz. Prísť neskoro. Prísť neohlásene, iba tak. Prísť si pre poriadok, ktorý urobia druhí, a vďaka neporiadku, z ktorého tu vždy čosi ostane, nehovoriť o obyčajnom okamihu šťastia, iba ho žiť. A potom (nám) býva aj trochu ľúto. Za tým všetkým. Hovorím; ži, blázni, kresli, spievaj, ľúb. Životu sa nesmieš vyhýbať, ani keby čo bolo.
Marta Macošková
V stopách rozpísaných listov
Keď sa večer vraciam domov; v oknách blikajú farebné svetielka a horia sviečky, keď vtedy z dvorov vidieť obrysy živých stromčekov, akoby o sebe rozprávali, že boli pripravené na svoj slávnostný okamih, kedy sa zo škatúľ vybrali krehké gule a snehuliaci; som trochu ospalá, ale ticho, čo si ma kamsi unáša, má v sebe veľa tepla a pokoja.
Marta Macošková
Knižnica v batôžku a príbehy dievčat od kolovrátka
Keď ustala ťažká robota v hore a na poli, skôr než stromy zaobalil prvý mráz, konáre už skrývali zárodky púčikov na ďalší rok. Keď slnko v novembri už od únavy nedovidí na zem a srnce zhadzujú svoje malé parožie, tak včely sa vzájomne zahrievajú v zimných chumáčoch vo svojich domčekoch. Usilovní gazdovia, zameraní na drobné práce okolo domu, opravovali náradie, chystali čižmy, vozy, kone, aby sa vychystali na jarmok a večer - pri svetle petrolejovej lampy stružlíkali varešky, lyžice a hračky. A slobodným dievkam sa pri výšivkách rozžiarili oči, lebo nastal ich čas. V duchu si pripravovali lístočky s menami mládencov, farebné stužky, sukne a krpce do tanca.
Marta Macošková
Pavol Dobšinský: Rozprávky, čo potešia unavené oči
Odkaz Pavla Dobšinského je zvečnený v knihách a pamätiach. Rozprávky, ktoré po dlhé roky svojej životnej záľuby zbieral a zapisoval, boli inšpiráciou pre mnohých filmových tvorcov, preto rozprávky z kníh dostali pôvodnú televíznu a filmovú podobu.
Marta Macošková
Rozprávkar pod svietnikom zabudnutej knižnice
Stretli sme sa oveľa skôr. Asi sa to nemohlo začať inak, než v priestoroch detskej izby, lebo práve v nej prebiehali moje nezvyčajné literárne začiatky. Nezvyčajné, lebo sa odohrávali najmä po večeroch a pod posteľou. Zašitá som sa tam krčila, schovaná, ako pehavá myš v pelechu, aby svetlo z baterky nezobudilo moju malú sestru. Boli to knihy zo studnice ľudových múdrostí v rozprávkach od Pavla Dobšinského.
Marta Macošková
Lazy a tiché objatie Podpoľany
Zapraskali polienka, zašuchorilo októbrové lístie, keď som schádzala z polesnej cestičky a preskakovala vyváľané stromy. Najvyšší čas zísť z pustej hory do doliny, dediny, ľudí z prvej chalúpky, poprosiť o glg čaju horúceho lipového kvetu. Dobrí ľudia hneď nástoja, že ma prichýlia, ťahajúc ma cez prah, veď chladom vystlaná noc, noc, na ktorú padá hustá hmla, býva nebezpečná: Kde bys dievča takto navečer blúdilo! Spýtajú sa, pred kým utekám a okolo očí sa im vytvoria vrásky starosti; akoby sa za mňa cítili zodpovední.
Marta Macošková
Ľudové rozprávky z chalúpok, polí, lesov
Z hôr sa kedysi k poľom niesli čudesné spevy, šepot, zalykavé hlasy. To víly, pôvabné lesné bytosti, vábili onakvých mládencov. Mládencom najskôr počarovali lahodne zvonivým spevom, aby ich neskôr umorili pri tanci. Vravielo sa, že z rybníka pod leknovitými listami, veľkými ako lopúchy číha drobný zelený figliar - vodník. V opustenom mlyne poblíž zurčiacich vôd mátalo nejaké to zlovestné strašidlo. A každý les mal svojho ducha i piadimužíka - trpaslíka. Vraj bársaký chotár má kdesi zakopané dukáty a groše, lebo lakomí gazdovia a prostopašní zbojníci si v skalných puklinách i v dutinách stromov poschovávali poklady. Nejedno ošumelé miesto píše tajomným mlčaním svoju históriu, lebo čierna zem ledačo po tie stáročia skrýva.
Marta Macošková
Jeseň
Na severnej pologuli si sa začala 23. septembra. Zahýrila si sa farbami, preto som Ťa prostredníctvom listov rozposlala do rôznych kútov zeme. Občas, keď si vďaka hmle nevidím na špičku nosa, mám pred sebou obraz Pochmúrny deň. Netuším prečo. Vidím hrozivé súmraky a rozbúrenú vodu. Zmráka sa. Blíži sa ničivá búrka. Na obraze je skupinka sedliakov a obrezávajú stromy v zúrivej temrave. Autor obrazu, Pieter Bruegel, zachytil dramatický kontrast tieňov a drsnosť severskej zimy. A potom na ten obraz zabudnem a výjav, ktorý hmla spôsobí, sa vždy rozplynie ako sen.
Marta Macošková
O vlaku, ktorý popohnal túžbu malej ženy
Miestami mi jej meravý výraz pripadal ako smutný fliačik v očiach skrotenej medvedice. Upierala na mňa tie svoje gaštanové oči, sledovala nimi nehybné pery, čakala, že sa z nich vykotúľa odpoveď, hocijaká odpoveď, úsek, cesta v kilometroch, míľach - trasa, ktorú zadá do systému, tak strojene a automaticky, ako za posledných desať rokov, tým istým autobusom, dochádza do práce. Vytlačí lístok, vezme peniaze, peniaze vloží do pokladne a posunie kúsok papiera, lístok s patričnými údajmi, povie ďalší a viac na mňa nepozrie. Zavadziam.
Marta Macošková
Dieťa na ceste z temnoty
Prvý najdôležitejší vzor dieťaťa je rodič. Si poviete, čo už len tá môže vedieť o vzťahu rodiča k deťom, veď toto dievča žiadne deti nemá a žiadne nevychovala. Pravda. Je to vari výlučná zodpovednosť za jeho vývin, čo pociťuje rodič k svojmu dieťaťu? Je to neha, objatie, vôňa čistoty, čo sa nám vybaví? Keď privriem oči, vidím práve toto, rovnako vidím väzbu na celý život, lebo v živote človeka má rodina svoju atmosféru. Neopakovateľnú a nenahraditeľnú.
Marta Macošková
Okraje pred zápasom
Sade zošitov z recyklovaného papiera chýbali trojcentimetrové okraje a do najbližšej hodiny biológie nesmeli chýbať. Nášmu piatakovi neostávala iná možnosť, ako sa do nich čím skôr pustiť. Aby si prácu trochu uľahčil, poradila som mu jeden osvedčený trik s kružidlom. Kým sa mordoval s okrajmi, teta sa zašila v kuchyni a pripravovala strapačky s bryndzou. Pri skladbe Postcards From Paraguay sa mi vybavil budúcoročný koncert Marka Knopflera v Bratislave a strúhala som zemiaky. No viete si predstaviť.
Marta Macošková
Kultové filmové horory
O tom, aké prvky by mal obsahovať, koluje v radoch fanúšikov hororového žánru veľa názorov. Bez ohľadu na prešpikované efekty, pokiaľ diváka nestrhne svojou atmosférou v samotnom úvode, zavrhne celý film a zaradí sa medzi prepadáky. Dávate prednosť komornej atmosfére alebo nadupanej akcii plnej nečakaných zvratov? Sú to domy podmaňujúce svojimi strašidelnými historkami, úkazmi, kde sa v noci ozývajú kroky, hlasy a záhadný smiech? Sú to tajomné miesta pretkané čudnou minulosťou a poverami? Ste skôr na čiernobielu klasiku? Na niečo z dielne Alfreda Hitchcocka, ktorý sa právom radí k majstrom hororu, lebo sa stal inovátorom mrazivého napätia a určil jeho pravidlá? Aby však horor uspokojil nároky svojho diváka, dnes má inú podobu.
Marta Macošková
Keď sa blíži sanitka
Okamžite stojím a naskočia mi zimomriavky. Prepínam sa do zvláštneho režimu. Vnímam celú tú situáciu s húkačkou dosť intenzívne - pozorujem ľudí, autá, chodcov. Väčšina vodičov sa jej snaží vyhnúť na poslednú chvíľu, občas nastane poriadny chaos. Vtedy si hovorím, aby samotná záchranka dorazila bezpečne, nielen včas, aby celá záchranná akcia mala šťastný koniec. Že ide o veľmi silnú emóciu - automaticky myslím na rodinu a blízkych. A vtedy pociťujem akýsi rešpekt voči životu. V duchu poďakujem lekárom, ľuďom okolo záchranky, šoférovi. Celé to trvá iba okamih.
Marta Macošková
Ľahko je vyťať les
Lenže vysadiť ho, to znamená nedožiť sa jeho plnej krásy. Na to je ľudský život krátky. Voči našej krajine, teda voči lesom v našej krajine, cíti zodpovednosť hneď niekoľko ľudí. Takýmto ľuďom však tvrdé byrokratické lakte podkopávajú nohy, preto občas majú chuť všetko vzdať, veď si už vesmír, hádam, nejako poradí. Ako dobre, že to tak nie je, a tomu vesmíru sami dopomôžu. Kvantoví fyzici by zo mňa asi radosť nemali, pretože veci sa ustavične dejú - to už je raz tak.
reklama
Marta Macošková
Čo iné (ti) ostáva
Ešte naposledy som prešla po dome, ktorý som musela opustiť. Postávala som pred prázdnymi skriňami a prázdnym priestorom. Tu, kde predtým viselo niekoľko obrazov a fotiek. Privrela som oči a na poličkách boli opäť obľúbené knihy, zošity, v zošitoch príbehy a všetko. Nezmizli ani vône mesiacov, na ktoré mi raz jedno nové ráno zakázalo myslieť. Asi iba preto, aby som sa k nim ešte dokázala vrátiť. Iná, svoja.
Marta Macošková
Ten kus teba by potom chýbal
Si zdržanlivý, obyčajne len v úlohe poslucháča, čo pôsobí dojmom, že si plachý a neistý. Napriek tomu sa pri rozhovore pozeráš ľuďom priamo do očí. Rovnako pevne a odhodlane podávaš ruku. Všetci hneď vedia, kto si.
Marta Macošková
Občas
Sľuby kotvia v prístave našich nahnutých zajtrajškov a ukazujú na nás prstom. Mala by som si konečne uvedomiť, že čakať, kým čas sprace tie haraburdy v hlave, je nezmysel. Je to rovnaký nezmysel, ako čakať na lepšie zajtrajšky a veriť klamárom.
Marta Macošková
Srnka a divá pehaňa
Malí veľkí ľudia, čo sedeli pri ohnisku, sa smiali a čosi rozprávali. Unikala som slovám, tam pri nich, tak blízko, lebo áno, keď občas nepočuť, čo hovoria, mi býva (takto) naozaj dobre, slobodne, hoci to neznamená, že ľudí, ktorých nepočúvam, nemám rada. Mám pred sebou iba šumy, vône, pach. Obraz. Náčrt. A vôbec nevymýšľam. Vyzerali šťastne, uvoľnene, žiadne smenovky, telefonáty, žiadny uhundraný rušný kolobeh, ranné spoje, prípoje, žiadna nespokojnosť, porady, výkazy, kyslé pokrčené tváre a úsmevy plné blenu. A dokonca ani hlbší význam, iba obyčajné chvíle jednoduchých ľudí.
Marta Macošková
Tiene tajuplnej čistoty
Stmievalo sa, neskoro som zbadala, že schádzam po zlej strane lesa. Nikto nevedel, kam idem, čím som porušila všetky základné pravidlá turistiky. Čo už, veď sa to nestalo prvýkrát, teda sa nestratím, ako keď som bola malá. To som sa hojdala v sieťke pod gaštanom, na východnej strane letného krídla, za mandľovým domom v rozľahlej záhrade. Na návšteve u dobrých prívetivých ľudí v okolí drsnej vzdorovitej prírody.Ja, malý copatý spratek z mesta.
