SLOVENSKÉ LETISKOVÉ MRAVY
Bezpečnostná kontrola na bratislavskom letisku dopadla bez väčších problémov. Odhliadnuc od drobnej komplikácie so zabudnutou fľaškou v synovom ruksaku (pracovníčka letiskovej bezpečnostnej kontroly nám ju vzala), sme neboli konfrontovaní žiadnou patáliou. Dokonca im neprekážalo ani to, že plastové vrecká, v ktorých sme mali starostlivo odložené tekutiny podľa predpisov sa nedali uzavrieť, pretože som do nich toho poukladal akosi priveľa...:-) Zdarne sme prešli pasovou kontrolou, pri ktorej sa česky hovoriaca pani s náznakom úsmevu na tvári prihovorila môjmu synovi. Jemne sa zodvihla zo stoličky, aby si porovnala jeho tvár s podobizňou na pase.
LETISKOVÁ DRÁMA
Náš dvojdňový pobyt na anglickej pôde prebehol bez akýchkoľvek komplikácií. Cesta späť bola už trošku z iného súdka. Komplikácii na londýnskom letisku by sme sa vyhli, ak by nám pri bezpečnostnej kontrole nenašli v batožine zbalenú plastelínu v téglikoch. Ako zodpovedne uvažujúci rodič, som ju odmietol kúpiť, s odôvodnením, že to predsa máme aj na Slovensku a nebudeme ju so sebou pratať v batožine. Asi si viete domyslieť, že som to nedal a tak sme sa nakoniec museli s plastelínou popasovať na letisku. Jedna taška prešla cez skener bez problémov, druhá však skončila na perifernom páse. Letiskovej pracovníčke sa nepozdávalo, že vrecúška s tekutinami sa nedali zavrieť. Počerná slečna bola taká „kind", povyberala obsah vrecúšok, spýtala sa, čo z toho by som oželel a s precíznosťou začala ukladať mnou odobrené veci do vrecúšok. Snažila sa, aby sa tam toho zmestilo čo najviac a aby sa vrecúška dali uzatvoriť. Reparát v balení tekutín sme zdarne zvládli. Počerná slečna nastavila ruku, aby sme si na to ťapli rukou. Pohotovo som schmatol synovu ruku a s úsmevom na tvári sme si ťapli s milou slečnou. Batožinu, ktorá nám neprešla kontrolou, presunuli znova na vstup do skenera.
Taška znova zakotvila na vedľajšom páse. V tej chvíli mi začala tuhnúť krv v žilách. Z displeja mobilu na mňa doslova kričal čas 8:05. Náš let bol naplánovaný na 8:30. V hlave mi začali víriť myšlienky a doslova som si predstavoval, ako bežíme cez celý letiskový terminál, dobiehame k bráne a tam nám s poľutovaním oznamujú, že sme práve zmeškali let. Začal chaos. Niečo sa vo mne zlomilo a povedal som si: „Musíš sa začať hýbať.” Začal som veriť tomu, že to predsa len stihneme. O radu som poprosil pána, ktorý sa venoval úplne inej práci, než kontrole batožiny. Vysvetlil som mu, že o necelých dvadsaťpäť minút máme odlietať, len to akosi nejde...:-) Otvoril tašku a hneď navrchu sa zaskvela sada s plastelínami. V tej chvíli som si uvedomil, že sa lúčime s hračkou. Môj pohľad smeroval k synovej tvári. V jeho očiach som uvidel smútok a sklamanie. Začalo mu mykať kútikom na ústach. Už-už som videl, ako sa chlapec pustí do plaču. Keďže som optimista - realista, dúfal som, že pán nám zadrží plastelínu a plastové časti sady nám dovolí zobrať so sebou. Pracovník povyberal tuby a zabalil ich do plastového vrecúška. Na znak súcitu s našou uponáhľanosťou mávol rukou, a pustil nás.
Bolo 8:13 a my sme bežali cez dlhočizný terminál k bráne. Ja ovešaný taškami, synátor s ruksakom na chrbte... Obaja sme brázdili nekonečnú bezcolnú zónu a hľadali vstup k lietadlu. Už ani neviem, koľko bolo hodín, keď sme upachtení pristáli pred dverami jednokoľajového dopravného prostriedku, ktorý nás mal odviezť k lietadlu. Pri dverách som zbadal rodinku, náhodou som začul Slovenčinu z úst detí a tak som sa udychčaný opýtal ich mamy, či letia na Slovensko. Chvalabohu, dostal som kladnú odpoveď. Túto fotku sme urobili počas cesty k letiskovej bráne.
UŽ NIKDY NEKÚPIM PLASTELÍNU V ZAHRANIČÍ
Náš výlet sa končil usadením sa na palube lietadla. S myšlienkou na plastelínovú drámu sme sa odliepali od zeme londýnskeho letiska. Ak budete kamkoľvek cestovať, dajte si pozor na „neškodnú” plastelínu...:-)
