Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
V robote ma už viackrát prirovnali k baletke a ja som sa cestou domov v myšlienkach toľko otancovala až som prišla k dverám bytu po vlastných. Chodiť veľa, to je moje a čo sa týka tej baletky telesne by som na ňu nikdy nemala, ale duša, tá keby mohla, hneď by sa išla popýtať či by ju nechceli do dákeho divadla, aby sa tam mohla rozvíjať. Vlastne duša môže. Môže viac ako telo, aj keď nie každá je tak slobodná.
Vo vlaku sa mi nesedelo dobre, lebo mladý muž vedľa mňa si zavesil kabát na moje sedadlo a ja som nemala srdce povedať mu, že mi zavadzia. Tak som sa len nápadne vrtela, no aj tak si nič nevšimol. Neskôr mi to už prestalo vadiť a tak som čítala, prišli aj chvíle keď som zatvárala očí a veľa myslela, potom som videla zopár sŕn a krásne lesy, potoky, rieky, priehrady a hovorila si, že by som sa veľmi bála tam len tak plávať, len tak tam ostať aj keď si niekedy prajem nebyť stiesnená kultúrou a žiť len tak pre sám život, nie pre mnohé výmysly, potom si poviem, ale čo znamená tak žiť, poviem si znamená to pokoj, znamená to mať v tele všetky živly a byť slobodná, nespútaná ako vietor, oheň, vzduch, hlina, voda, kvety, áno byť ako kvet, ktorý sa nestrachuje zajtrajška. Nestrachuje sa ako vtedy keď sme sa báli čo len s nami bude, keď nemáme prácu, ako sa len zoberieme, kedy sa vlastne zoberieme a budeme manželmi.
Keď od nás odišli a my sme im už iba kývali, odkráčali sme hore kopcom, privolali výťah, zabuchli dvere, objali sa. Ty ako muž si dal mne ako žene bozk na tvár a čelo, povedala som ti, že som rada, že náš vzťah zatiaľ neostal prázdny.
Z rána som si pomyslela, že mám večne zbalený kufor: sny sú tam zbalené, šaty v predstavách, ja sama v predstavách a my tiež. Čokoláda nie je v mojom jedálničku často, vlastne takmer vôbec, ale dnes som si odlomila šesť kúskov pomarančovej a osladila život. Zdal sa nechutný. Taký nijaký, na vypľutie z úst. Pozerajúc na novo kúpenú bielizeň som cítila chuť vzdať sa jej. Chuť vzdať sa jej, lebo ma bolelo srdce z toho, čo vidia moje oči. Tie chúďatá vidia všetko so mnou spojené chladne. Sú na mňa často prísne a ja potom obraz bytia neviem milovať.
Máme v pláne: buď "Babička" alebo "Jana Eyrová". Toto sú možnosti. Aj radosť je možnosť, aj tá sa dá voliť, preto utečiem od seba k príbehom a tebe. Príbehy a ty vo mne oslabia sebectvo, poviem si: život sa dá žiť ľahšie ak sa žije pre iných. Bremená budeme spoločne niesť.
Zošit pri mne, láska vo mne. Moja samota ako chvíľa s tým, čo má práve zahŕňa láskou a vôbec na mne nešetrí. Tu niekde je, môj neviditeľný Ježiš, viditeľne obsiahnutý v mužovi, skrátka v mužovi a iného pomenovania niet.
V týchto dňoch, tak naklonených ku mne, tak mne podobných, ku sklonku dňa primrznutých, ráno slnkom topiacich sa, akoby snívajúcich, naoko čistých (pod tou hŕbou vločiek), je mojou povinnosťou čítať. Čítať a potom prečítané zaznamenať, vlastným odborným spôsobom, ktorému som sa učila tých zopár rokov. Vymenila sa mi tu aj žiarovka, uvaril sa čaj-heřmánek, jednoducho sa robí všetko preto, aby sa mi tie činnosti páčili. Aby sa páčilo mne to moje, moje a nie to, čo volajú svojim iní. Aby som žasla a ďakovala za to, že ktosi dúfal, že v tom budem doma.
Keby ma niekto videl v takom neporiadku. Ach, myslel by si, že mi je tak dobre. Videl by všetok ten chaos, všetky rozletené strany, ktoré mi popadali na zem. Popadali a keď sa už usadili a nepohli, začali vyzerať ako kôpka nešťastia. Ja nad nimi. Keď na nich tak pozerám, mám ich za neskrotené a myslím, že silné. Silnejšie než ja, lebo je ich veľa a ja tu len jedna. Sama. Na nich celkom sama,
Zasvietilo na mňa slnko a ja som si pomyslela, že ho už ani nepoznám, tak dlho bolo preč. Musím si ísť kúpiť silonky a dostatočný počet podkolienok do čižiem. Ešte teplé ponožky a jedno tielko. Predvčerom sa zo mňa smiali, lebo raz som si tie ponožky, mokré sušila fénom. Raz som fénom rozmrazovala aj jahody a potom z nich bol jahodový kokteil pre Aničku. Povedali, že sa viem vynájsť. Celkom som aj súhlasila. A potom vôbec nesúhlasila. Keď svieti slnko myslím na dve veci, že buď ma prekvapí teplo, alebo riadny mráz. Chcela by som teplý vietor na tvár, alebo celkom mrazivý. Nič medzi tým. Ešte tak vlažnú vodu na telo, to znesiem. Som taká extrémistka a ktovie či sa to všetko urobilo len socializačným procesom, alebo to bolo dané zhora.
Ráno sa prebudím do sveta. Prebudím sa ako pôrodom. Tak mi to pripadá. O ôsmej sa to stane. O osem tridsaťosem už bojujem o život. Vôbec netuším, či som aspoň trochu statočná. Také dieťa musia zachrániť iní. Také dieťa je poddajné a nevládne a ovplyvní ho buď prevaha záchrancov, prevaha ľahostajných alebo prevaha vrahov.
Na ruke som si všimla krv a v dlani rozbitý pohár, posledný kryštálový, úplne posledný zo všetkých, ktoré som dnes umyla, chvíľu som si ho obhliadala a rozmýšľala či by sa mi páčil aj keby som sa sama mala rozhodnúť. Na rane mám teraz obväz a je zvláštne, že nebolí, neštípe ani teraz, ani vtedy keď ma tá črepina zranila.
Natrhali sme plné vedro sliviek, ja, babka, mamka a brat, jedli sme ich špinavé, veď no a čo, je to sloboda. Konáre na zemi a suché steblá nám doráňali nohy, ja som sa potom vzdialila, kráčala kopcom po sveter. Hovorili o mne, všetko som počula.
Vedela som, už keď si sadal, že to nebude cesta bez jediného slova, mal havranie vlasy a pri pohľade na moje nohy sa ma spýtal z akej severskej krajiny som sem prišla, prv sa mi zdal ako klasický typ devianta v čiernom, napadali ma hororové scény, čo ak ma bude sledovať, lebo si ma našiel a sadol ku mne aj keď bolo v autobuse ešte veľa miest. Napadali ma state z kníh o znásilnení, o rysoch takýchto mužov, o hodinách a dňoch kedy sú výskyty bolesti najviac pravdepodobné.
V poslednej dobe vstávam skoro, už pred siedmou, hranica spánku je plynulá, akoby by som vedela o všetkom v sebe podstatnom, bola prítomná v tom, v čom vždy som, neobmedzene myslím na to, čo potrebujem, ide o to, že sa len vyfarbujem a vyčleňujem z objektívnej skutočnosti ako subjekt, ktorý to urobiť musí. Aby miloval. Včera som si zapísala, od Terézie z Lisieux, že čím viac túžiš dať, tým väčšiu túžbu v človeku vzbudzuješ.
Vonku je krásne a my sme museli riešiť niečo, čo nás uväznilo medzi stenami, plakali sme, najprv stáli oproti a potom spolu proti, začala som ja ako zranená, čo zráňa a práve vtedy som bola ako pierko vyletené z vankúša, pierko bez ochrany, ktoré nechali tak, napospas osudu, túlať sa a túlať.
Ako, ako by som to zo seba dostala, myšlienky prúdia a nie len tak hocijako, myšlienky sa splavujú ako rieka na plti, vlny o seba udierajú a voda špliecha, som mokrá, som mokrá a najradšej by som už odišla niekam do sucha, nemala to, vyhodila to, pošliapala to, vykašľala sa na to, no ja tej plti korigujem smer, kým chodiaci Boh po hladine nepovie: cítiš, že si slabá? Je to tvoje, nemôžeš.
Sneh mi dáva pokoj, biely pokoj, ľahký pokoj-nenásilný, čistí mi topánky, chytám ho do rúk, neviem či hladí on či ja, neviem či iba mňa, či iba ja to vnímam, že tak chladný dokáže hriať či len mňa v tej chvíli, či to všetko prežívam po ceste do školy ja s ním, alebo on so mnou,
Vždy keď sa bojím začnem sa hýbať, alebo rozprávať a nedokážem obsedieť ako včera, keď som si opakovala Exupéryho vety Ale oči sú slepé. Musíme hľadať srdcom. Napil som sa. Dobre sa mi dýchalo. Piesok má na úsvite farbu medu. Svet sĺz je príliš záhadný.
Danka ma na cestu nabalila takými keksíkmi, čo majú v sebe karamel, čítala som o prenasledovaní a hanbila sa ich jesť, lebo čo ak narobím ľuďom chute a nebudem schopná povedať: dali by ste si, nech sa páči a tak si len hovorím: dievča, si ty prípad.
