Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Na stole zostalo iba zopár skíc a pod stolom pokrčené papiere s prvotnými nepodarkami. Vôňa dreva, vosku a laku. Príliš prozaické peniaze na účte - akože odovzdám prácu, máme na chlieb...Ticho sedí v izbe a počúva, ako sa mu žalujem. Noc chce byť účastná, tlačí sa cez okno. Aj ona chce počuť. Svetlo mojej lampy ju obmedzuje, a tak zostáva niekde medzi oknami.
Je piatok. Pri mojej profesii nemusím chodiť do práce, ale predsa mi ráno zapípa budík. Pár sekúnd premýšľam, prečo a potom si uvedomím, že smeti vyvážajú každý druhý piatok. Aby som nezmeškala, rozospatá si ledabolo niečo nahodím a vyjdem do rána.
Snažím sa zahnať myšlienky sústavnou a intenzívnou prácou. Pobehujem s vysávačom, handrami, vedrami...Umývam chladničku, kusy nábytku, dlážku... Nalievam sa kávou a vodou a zase kávou a vodou... Keď mám pocit, že už nie je čo upratať, tak sa vrhnem na prácu - živiteľku. Chcem, už aby bol deň za mnou, aby už bol večer. Neskorý večer. Aby bolo zajtra - lepšie ako dnes.
Moja mamina bola vždy odvážna a stále taká je. Ráno nám v pionierskom tábore, niekde pri Brne, kde som trávila ako deväťročná leto, zvestovali, že vypukla vojna. Pamätám si, ako ma premkol pocit, že to hádam nemôže byť pravda... Mladé vedúce hystericky pobehovali a my decká sme nevedeli, čo robiť. Moja prvá myšlienka patrila otcovi - stíhačovi , či ho ešte uvidím....
Vonku hrmí a tuším ani poriadne nespŕchne...Dusno. Ani sprcha nepomôže. Ateliér je dnes iba môj a hudba môže revať tak, že ani telefón nepočujem...Len potom vypočujem pár zlostných odkazov. Veď nemusím byť stále na dróťe - je nedeľa.
Zohýbam sa nad prácou. Dlátko sa potichu vrezáva do dreva . Hľadá smer a tvar, ktorý potrebujem. Možno navonok vyzerám, že sa sústredím. Ale ja som taká vážna, keď sa ponáram do seba. Hľadám sama v sebe odpovede na otázky. Vraj mám sa riadiť srdcom. Srdce nemá rozum, poviem si. Nebudem sa ho radšej pýtať, viem, čo mi odpovie. Spýtať sa mojich očí? S okuliarmi na nose vidím dobre. Nevidím však pod povrch, to ma štve, a tak hľadám ďalej...
Odjakživa sa priatelím s Nocou...Má to korene niekde ešte dávno v detstve, kedy bolo pre mňa sviatkom, že ma rodičia nechali pred naším domom vonku dlhšie s priateľkou. Ležali sme na deke aj s bábikami , rozprávali sme sa o všeličom a pozorovali sme nočnú oblohu.. Navždy ma očarila a pochopila som, že Noci môžem všeličo povedať a ona potme ani nezbadá, kedy sa červenám a kedy nie... Dovolí mi odpočívať , počúvať Ticho i hudbu a snívať. Snívať kedykoľvek.
Vtedy si sadnem sama so sebou za akože ten čistý stôl. A začnem si vykladať tak, ako veštica bez karát. To i ono. Bohvie, či objektívne, ale snažím sa. Občas mi zavoňajú až sem Martine koláče a vôňa kvetov z Ľubkiných obrázkov. Víla Emonka mi požičala knižku...Čítam v nej o mnohých ženách a v každej nájdem kúsok tej víly a aj kúsok seba. Pomaličky prichádzam na to , čomu vlastne žijem...Emonka mi tvrdí, že žijem pravde...
A ty,črtek - ňečrtek , neper ty vác ve štvrtek! Ďe je hlava, ďe je riť? Ňemám koho obariť!!!! Tak táto zelenoštvrtková riekanka ma napadla, keď som dnes zavesila oprané záclony na šnúru v záhrade. Na zelený štvrtok by sa podľa povier nemalo vraj prať... Aj bosorky sa vraj viac aktivizujú...Jednoducho je treba sa mať na pozore...Všetko dnes vyzeralo ako krásny slnečný a kľudný deň...
Je deň. Odtrhnem sa od práce vyberiem sa na cestu. Idem smerom na juh. Na ešte väčšiu nížinu, než na akej žijem. Občas odlepím oči od cesty a vnímam priestor, ktorý pretínam. Prísna a zeleno-čierna horizontála. Stromy akoby rástli rovnejšie , vzpriamenejšie ako u nás. Pozostatky starých gazdovských domov. Hlavnú cestu križujú iné vedľajšie cesty a cestičky...
Nemôžem byť Popoluška, lebo už ani nemám ten jej krásny vek...Ale ona a jej príbeh mi občas príde na rozum. Vraj sa nadrela. Dnes som si povedala , kriminál, veď ja sa nadriem niekedy viac ako ona. Veď čo je to preberať nejaké fazuľky alebo mak...To jej ozaj mohli tie holuby pomôcť. Mne by pomôcť teda nemohli...museli by priletieť - ó, vlastne pribehnúť - aspoň tri medvede.
Veľmi sa teším, keď môžem pracovať nerušene...keď nemusím nikam ísť a môžem byť pri svojej robote. Keď teplo zo šporheltu sála a vonia úplne inak ako nejaké ústredné kúrenie....Dýcham ho spolu so všetkým drevom - jedno mi dáva teplo a druhému sa ja snažím vnútiť nejakú inú formu existencie...K tomu všetkému sa primieša vôňa kávy alebo čierneho čaju s citrónom..
Môj polročný kocúr sa volá Uhlík. Priznávam, že málokedy mu tak povieme, skôr mu povieme Uhel , čiže tunajším nárečím. Je s ním riadna zábava. Podarilo sa mi zachytiť ako reagoval na skromnú nádielku snehu...Moja havina sa iba povýšenecky prizerala, ako sa mladý vie baviť.
Keď už rozvlačujem po všetkých izbách na sebe stružliny a úplne sa topím v práci, tak je to už so mnou riadne zlé...Nemyslím na nič, len podávam výkony. Robím, pokiaľ necítim v svaloch na rukách bolesť. Takú štípavú...Zvyčajne to už býva neskoro večer...práca, káva,práca, čaj...Nejaké jedlo medzitým, samozrejme. Aj psa a mačky opatrím. Veď najlepšie proti nejakému nezmyselnému smútku je zaujať sa činnosťou.Svoju prácu milujem, o to to mám ľahšie. Vzdychnem si, že som v podstate šťastný človek, veď nič zlé sa nedeje. Žiadna tragédia, žiadna choroba...Deti zlaté a zdravé...
Tuším sme došli do módy,pomyslela som si pri letmom pohľade na reklamu produktu nórskej kozmetiky...Vraj Neutrogena - natrieš sa a si bez chyby. A keď si bez chyby - teoreticky by mal byť z tvojho pohľadu aj svet, aj život, krajší...Mojim rukám nič nepomôže. Sú vymakané, sem tam jazva.
Mami! Zabi ho! Zabi ho!, takmer hystericky vrešťala moja metalistka , keď kaprovi vo vani klesla voda tak, že začal akosi viac otvárať papuľu a šľahať chvostom... Mami, poď už, on sa trápi, nenechaj ho trápiť! Jasné, že ho nenechám, dočkaj, vezmem si handru! Mrcha - kaprík bol veľmi živý, kým mal vo vani vodu, vyskakoval takmer ako delfín a zhadzoval šampóny , mydlá a kadejaké peny k sebe do kúpeľa.
Pomenovanie koleda je odvodené od rímskych januárových prianí Calendae Januariae, čo predstavuje tradičný obrad pochôdzkového charakteru, ktorého pôvodným zmyslom bolo priniesť šťastie a blaho v rodinnom a hospodárskom živote, čomu nasvedčujú i slovanské názvy pre koledu - ščedruchi, ščodrówki ... Koledou sa nazývali obradové pochôdzky i dary, piesne a popevky, riekanky. Pri koledovaní sa spievali liturgické i ľudové piesne. Je s nimi spojené v celej šírke ľudové muzikantstvo, ľudový výtvarný prejav i život pastierov.
V jednej chvíli som si uvedomila, že moje vnútorné pocity sú nielen iba moje...Našla som si chvíľku času pre moju myseľ. Chvíľu nič netvoriac, nevybavujúc...Jednoducho chvíľku pre krôčik samej do seba, kráčajúc po chodníku len tak v pohode niekam. A vtedy som na to prišla. Vždy som si myslela, že moje sny sú iba mojimi...Nie je to tak. Teraz to viem, a ešte viac mi to pomáha žiť.
Neverím na piatok trinásteho. Zvyčajne to bol vždy deň ako každý iný..Niekedy to bol deň výnimočný a dokonca aj veľmi úspešný...Alebo taký krásny slnečný ako dnes. Vôbec ma nenapadlo, že by ma doslova schmatla nejaká smutná myšlienka... Ale stalo sa. Tak som ju vysypala do pár riadkov a ..hádam ma to prejde...:-) Zajtra bude iný deň....
Kostol sv. Michala archanjela v Dražovciach /ranorománsky, postavený v 11.storočí, prestavaný v 12.-13.storočí/.Náš klenot na prekrásnom mieste - neodmysliteľná súčasť siluety pohoria spolu so Zoborom. Ľudia vedeli, kde majú stavať svoje chrámy! Mám pocit, akoby nimi vyznačili miesta , ktoré považujem za nesmierne silné a doslova neobyčajné...Miesta, na ktorých sa nás zmocňujú iba pozitívne myšlienky a akási pokora , keď sa cítime doslova malinkí, hoci na krajinu sa dívame z výšky. Miesta, na ktorých sa nám žiada snívať , jednoducho zavrieť oči a nechať sa nabiť energiou pre ďaľšie dni...
