Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Ležím na deke za záhonom ruží. Pri časopisoch a minerálke. Nado mnou štebotaví vtáci a plávajúca obloha. Lúče ma šteklia, vzduch vonia teplom a slnko oslavuje nedeľnú pohodičku. Zbytočná pretvárka. Cítim sa mizerne. Ja úbohá. Ja stratená. Ja nula. Mamííí, mááám depku!
V hustom daždi ležal na kraji diaľnice ako zmoknuté vrece vypadnuté z okoloidúceho nákladiaku. Autá prskali a kamióny odfukovali kúdoly špiny rovno do jeho vlasov. Vnútorný hlas mu šepkal: "Vstaň, prekroč svoj tieň a rob všetko novým". Nevládal.
Snažím sa zastaviť, ale nedá sa. Som ušliapaná v dave. Alebo s ním plávam ako konár v rozhnevanom potoku. Po uliciach, schodoch, koľajniciach. V obchodoch, baroch, halách. Pod strechami kaviarní, stromami v parku, sochami na námestiach. Som iba kvapka v mori. A nikde inde si to neuvedomujem viac ako tu. V šialenom Londýne.
Lenka si to praskla pod panelmi hneď ako ju prepustili z liečenia. A teraz nastupuje do prehriateho autobusu. Klesá na sedadlo, ofina jej padá do tváre, krk nevládze udržať hlavu v kokaínovom nebi. Vzdáva to v mene rajských pocitov. Spotené vlasy jej zakrývajú padnutú hlavu.
Keďže svet vonia a zeleň to hlce hlava nehlava, veci neriešim.
Dvíham kotvy, je čas ísť. Súmrak padá na asfalt, všade sa stmieva. Pozatváram okná, zhasnem svetlo. Už aj prvé hviezdy tušia, že nič iné mi neostáva. Prehodím cez plece zaplátaný batoh, v ňom sto kíl čakania a zabuchnem dvere.
Vraj ma ľúbi viac ako ja jeho. Vraj nič nie je veľa, keď ide o mňa. Je stále pri mne. Porazil svet a nazval ma jednou z mnohých. A jedinečnou zároveň.
Dnes splyniem s davom. Zabuchnem si dvere pred nosom a hotovo. Budem nervózne prešľapovať na autobusovej zástavke a tlačiť sa dnu keď príde. Budem sa motať v drogérii a netrpezlivo cmukať v príliš dlhej rade k pokladni. Zabudnem byť nad vecou. Dva neprijaté hovory, protivný predavač, otravný horoskop, rozkotúľané drobáky. Vytlačím si citrón na tvár a budem blúdiť ulicami. Ani raz ma nenapadne pozrieť sa na oblohu a zhlboka vdýchnuť svieži jarný vzduch.
Ja som Juro, obchodný zástupca pobočky jednej nemenovanej firmy. Nosím vyžehlené košele a čierne obleky s vhodnou kravatou. Otravujem väčšinou recepčné. V medzinárodných firmách na mňa manažéri nemajú čas. Som reprezentatívny, to hej. Ale je to peklo, usmievať sa a tlačiť tovar cez zuby. Pamätám si, že keď som bol decko, zvonili nám pred domom ovešané cigánky s veľkým batohom. Bol plný handier a náramkov. Ja vlastne robím to isté. Akurát nie tak okato.
Klasika. Budík, niečo na seba, parfum, bunda, kľúče. V autobuse kniha či vytlačené blogy. Čaute, sadám k stolu, zapínam počítač, češem mejli. Hrá Express, moderátor má v ústach čokoládu a hovorí niečo o upršanom víkende. Kolegyne si skladajú šálku kávy vedľa klávesnice. Dnes večer, všetci čo sme tu zaspíme pri krbe v objatí karpatských hôr.
Budem si pamätať: napriahnutého Bondru raketových Mariánov učebnicové brejky zaistené zadné vrátka rýchlosť presnosť pohodu
Jano preradil na trojku a zamieril do Turína. Vzal so sebou manželku. Trikrát s džípom prekročili rýchlosť, vypili šesť káv a za osem hodín boli tam, kde sa díval celý svet. Lístky na otvárací ceremoniál mu zohnal Laco.
Už sú to iba šeky, letáky a zatúlané pohľadnice. Bola som prekvapená, keď sa mi v schránke objavil list s kostrbatým písmom. Dávna kamarátka z Čiech? Ofrankovaná známka toho veľa nepovedala.
Už dva krát sa nám sem podarilo dotiahnuť nášho kamaráta. Jeho meno sa skladá z mien jeho dedkov. Henrich a Ludwig rovná sa Henlu. Priletel z kozmopolitného Kapského mesta. Tam si mená takto vymýšľajú.
Chudák Človek, nezávidím Ti. Musíš umývať riady a mrznúť pod lampou. Kravata Ťa celý deň škrtí, efekt žiadny. Alebo hej? Aj tak Ťa ľutujem. Kŕmia Ťa realitami a popcornom. Fakt sila.
Bolo to niekedy v júni. Obloha sa však vôbec netvárila júnovo. Chrlila špinavé pľuvance šedej farby rovno na pôdu Osvienčimských chodníkov, ktoré sa menili na mláky a blato z nich sa na topánkach držalo neskutočne dlho. Skoro ako spomienky zotročených duší na jednej aj druhej strane barikády ľudskej dôstojnosti vo vystrašenom poľskom mestečku.
A tak som zavrela počítač o desať minút skôr. Aby som pred predstavením stihla s kamoškou kapučíno a minulotýždňové novinky. Zaplatíme a šup do divadla. Opona sa dvíha, hudba hraj! Privlečte ho na scénu. Copatého hrdinu z Terchovej. Jánošíka na ktorého čakáme celé leto.
Čo tak nevytiahnuť päty a relaxovať na Slovensku? Áno, tu u nás. Zbaľte si tepláky, rifle, nejakú bundičku, kvalitné tenisky a natankujte plnú nádrž. Ak to nevydržíte do Strečna, raňajkujte v nejakom fajnovom motoreste po ceste. Nech to má pravé slovenské grády pustite si No Name alebo Gladiátor. Za oknom sa mihajú orosené dediny, púpavové lúky, zapratané dvory, akýsi dobytok, žiguláky, cintoríny aj družstvo.
Dnes nám babka uvarila kukuricu, chrúmali sme ju vonku, ešte sa dalo, pršalo iba doobeda. Kristína nám už zúrivo smskovala pred novým podnikom, kde sme mali spicha. Bolo treba rýchlo sa rozlúčiť. Babka nás odprevadila k bráne a tam k nám dokrívala suseda. No zbohom, už sa neodlepíme. Ukecaná, šťavnatá, trochu uťahaná babizňa spustila sprchu otázok, komentárov a spomienok. Smiali sme sa, vysvetľovali aj doťahovali. Piaty september som si spájala iba s Vyvolenými a prehustenými ulicami prváčikov a šoférujúcich mamičiek. Babkina suseda ma však vytrhla zo sna.
