Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Pred rokom kolegovi na stole zavibroval mobil. „Demitra zomrel,“ vypadlo z neho počas porady. Razom sme sa premenili na mátohy. Bez slova sme vstali od stola a presunuli sa k televízoru. Krvi by ste sa nedorezali.
Nebývala na intráku, mama jej nebalila rezne do vlaku, od malička chodí do tej istej knižnice. Bratislavčanka je lenivá a pohodlná. Nesnaží sa. Nemá predsavzatia a potrebu súťažiť. Lakte nevyužíva ani v práci, ani v obchodoch, ani v električke.
Hrozné peklo. V boku ma pichajú mamine rezne, v krku ma tlačí včerajší veterník a žalúdok mám zavalený krajcom chleba. Neviem sa nadýchnúť. Na lýtkach ma štípe pŕhľava, nohu mám zakliesnenú v teniske a na malíčku mi rastie pľuzgier. Funím ako prasa. Každý výdych mi reže telo. Kto vymyslel behanie?!
V studenom vzduchu blikajú sviečky. Mesiac vrhá tieň na osvetlené hroby. Ľudia, zdá sa, ani nenašľapujú. Šepkajú, klopia oči a opatrne zohýbajú telá nad zakopanými rakvami. Nechcú rušiť pokoj mŕtvych. V pozadí vyzváňa kostolný zvon. Cudzinec sa len díva. Takú krásu v živote nevidel. Tisíce horiacich sviečok a mĺkva ríša duší. Druhého novembra, na ten deň tak skoro nezabudne.
"Čo na tom divnom chlapovi všetci vidia?" čuduje sa teta Marta s ovládačom v ruke, keď zachytí správu o treťom výročí jeho smrti. Na obrazovke sa mihnú zábery, natočené roztrasenou rukou kameramana. Všade vreskot, cirkus, tlačenica. Spevák sa v kŕdli osobných strážcov snaží predrať k akýmsi dverám. Teta Marta sa lenivo načiahne za miskou jahôd, ktoré doniesla zo záhrady. Pohoda, o akej sa Jacksonovi mohlo iba snívať.
Do goliera snehobielej košele si streknem Gucciho a pery, na odporúčanie Kate Moss, zvláčnim rúžom Rimmel. Vezmem dáždnik a vyrazím do uplakaného januára. Pane Bože, bezdomovec na zastávke!
Postaví sa do radu k zapáchajúcemu stánku. Jej taška sa tesne dotýka vedra, z ktorého trčí barania koža. Teplá krv z mäsa visiaceho na šnúre kvapká iba centimeter od jej topánok. Predavač jej k mäsu zabalí aj otravnú muchu.
Nikto vám neverí, točíte sa v bludnom kruhu, neviete sa pozbierať. A potom nenápadne zabijete. Zaútočíte a ohúrite ako šelma schovaná v kúte. Stanú sa z vás tichí zabijaci.
Ležím na deke za záhonom ruží. Pri časopisoch a minerálke. Nado mnou štebotaví vtáci a plávajúca obloha. Lúče ma šteklia, vzduch vonia teplom a slnko oslavuje nedeľnú pohodičku. Zbytočná pretvárka. Cítim sa mizerne. Ja úbohá. Ja stratená. Ja nula. Mamííí, mááám depku!
V hustom daždi ležal na kraji diaľnice ako zmoknuté vrece vypadnuté z okoloidúceho nákladiaku. Autá prskali a kamióny odfukovali kúdoly špiny rovno do jeho vlasov. Vnútorný hlas mu šepkal: "Vstaň, prekroč svoj tieň a rob všetko novým". Nevládal.
Snažím sa zastaviť, ale nedá sa. Som ušliapaná v dave. Alebo s ním plávam ako konár v rozhnevanom potoku. Po uliciach, schodoch, koľajniciach. V obchodoch, baroch, halách. Pod strechami kaviarní, stromami v parku, sochami na námestiach. Som iba kvapka v mori. A nikde inde si to neuvedomujem viac ako tu. V šialenom Londýne.
Lenka si to praskla pod panelmi hneď ako ju prepustili z liečenia. A teraz nastupuje do prehriateho autobusu. Klesá na sedadlo, ofina jej padá do tváre, krk nevládze udržať hlavu v kokaínovom nebi. Vzdáva to v mene rajských pocitov. Spotené vlasy jej zakrývajú padnutú hlavu.
Keďže svet vonia a zeleň to hlce hlava nehlava, veci neriešim.
Dvíham kotvy, je čas ísť. Súmrak padá na asfalt, všade sa stmieva. Pozatváram okná, zhasnem svetlo. Už aj prvé hviezdy tušia, že nič iné mi neostáva. Prehodím cez plece zaplátaný batoh, v ňom sto kíl čakania a zabuchnem dvere.
Vraj ma ľúbi viac ako ja jeho. Vraj nič nie je veľa, keď ide o mňa. Je stále pri mne. Porazil svet a nazval ma jednou z mnohých. A jedinečnou zároveň.
Dnes splyniem s davom. Zabuchnem si dvere pred nosom a hotovo. Budem nervózne prešľapovať na autobusovej zástavke a tlačiť sa dnu keď príde. Budem sa motať v drogérii a netrpezlivo cmukať v príliš dlhej rade k pokladni. Zabudnem byť nad vecou. Dva neprijaté hovory, protivný predavač, otravný horoskop, rozkotúľané drobáky. Vytlačím si citrón na tvár a budem blúdiť ulicami. Ani raz ma nenapadne pozrieť sa na oblohu a zhlboka vdýchnuť svieži jarný vzduch.
Ja som Juro, obchodný zástupca pobočky jednej nemenovanej firmy. Nosím vyžehlené košele a čierne obleky s vhodnou kravatou. Otravujem väčšinou recepčné. V medzinárodných firmách na mňa manažéri nemajú čas. Som reprezentatívny, to hej. Ale je to peklo, usmievať sa a tlačiť tovar cez zuby. Pamätám si, že keď som bol decko, zvonili nám pred domom ovešané cigánky s veľkým batohom. Bol plný handier a náramkov. Ja vlastne robím to isté. Akurát nie tak okato.
Klasika. Budík, niečo na seba, parfum, bunda, kľúče. V autobuse kniha či vytlačené blogy. Čaute, sadám k stolu, zapínam počítač, češem mejli. Hrá Express, moderátor má v ústach čokoládu a hovorí niečo o upršanom víkende. Kolegyne si skladajú šálku kávy vedľa klávesnice. Dnes večer, všetci čo sme tu zaspíme pri krbe v objatí karpatských hôr.
Budem si pamätať: napriahnutého Bondru raketových Mariánov učebnicové brejky zaistené zadné vrátka rýchlosť presnosť pohodu
