Martina Paulenová
Ako prežiť šestonedelie
Prešli ste dlhú a vyčerpávajúcu cestu naprieč tehotenstvom, prekonali ste všetky jeho útrapy a konečne vás čaká vytúžená odmena – ružový balíček šťastia v podobe vytúženého bábätka!
Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Prešli ste dlhú a vyčerpávajúcu cestu naprieč tehotenstvom, prekonali ste všetky jeho útrapy a konečne vás čaká vytúžená odmena – ružový balíček šťastia v podobe vytúženého bábätka!
S rastúcim tehotenským bruškom zažívam zo strany okolia nevídanú pozornosť, starostlivosť a ohľaduplnosť. Nie som na to zvyknutá.
S Bielikom som sa prvýkrát stretla vo veku dvoch rokov. Hoci z toho obdobia nemám veľa spomienok, táto konkrétna je celkom zreteľná.
Keď sa niečo volá ranná nevoľnosť, človek by očakával, že to znamená, že vám je za rána nevoľno. Teda aspoň ja som to predpokladala.
„Miláčik, veď ty ma vôbec nepočúvaš!“ oborím sa na manžela. „Veru nepočúvam,“ potvrdí, „lebo na mňa vysielaš jednu otázku za druhou. Veď to je ako plánovaný útok. Nemôžeme byť aspoň chvíľku ticho?“
Po niekoľkých mesiacoch každodenného kočíkovania po našich miestnych chodníkoch som moje tradičné trasy poznala dokonale.
Aj keď si ako rodičia až príliš dobre uvedomujeme všakovaké hrozby, ktoré na naše dieťa číhajú, snažíme sa krízové situácie zvládať s pokojom.
Niekedy na pokazenie dňa netreba veľa. Zhodou náhod koliesko kočíka nabehne na ľahko prehliadnuteľný no pekelne ostrý kamienok, ktorý rýchlo a zákerne jediným vpichom naruší plášť aj dušu dovtedy vernej pneumatiky.
Keď som bola ešte celkom mladučká, predstavovala som si, že raz nájdem niekoho, kto ma bude oddane obdivovať, milovať a túžiť po neustálej blízkosti.
Dnes u nás poriadne pršalo, takmer celý deň bez prestávky. Bol to dážď taký hustý a výdatný, že každý, kto sa rozhodol prebiehať len tak bez dáždnika, určite skončil o dosť mokrejší, než by si prial.
Odkedy som matkou na materskej dovolenke, začala som lepšie chápať význam slova rutina. Spozorovať odchýlku medzi priebehom jednotlivých dní niekedy naozaj nie je jednoduché.
Fascinuje ma, čo všetko dokáže detský mozog v prvých mesiacoch života absorbovať. Z čistej nepopísanej knihy sa mení na katalóg zážitkov, vnemov a pozorovaní.
Niektorí ľudia medzi sebou používajú sofistikované šifry, aby pravý význam ich komunikácie zostal pred spoluobčanmi utajený. Dômyselné inotaje používame aj u nás doma a to nie sme žiadni tajní agenti.
Pamätám si jednu rodinnú oslavu ešte z mojich násťročných čias. Bolo to tesne po večeri. Po prebratí bežných rodinných noviniek téma rozhovoru nebadane skĺzla na politiku a atmosféra razom zhustla.
Do prírody som chodievala veľmi často. Behanie, turistika, stanovačky, hrebeňovky. Bola to moja takmer každodenná rutina, niečo tak prirodzené ako spánok či umývanie zubov.
Keď kedysi moja mama s veľkým bruchom a opuchnutými nohami vošla do obchodu s výbavou pre deti, mohla si vyberať z dvoch druhov kočíkov, niekoľkých veľmi podobných vaničiek a z pár farieb toho istého strihu oblečenia.
Ako detská lekárka som plač počúvala v takých množstvách, že po čase splynul s bežným šumom pracovného dňa a ja som ho takmer nevnímala.
Kým niektoré rodiny si lámu hlavu nad záhadou v práčke miznúcich ponožiek, u nás pravidelne pátrame po nezvestných pyžamách. Hoci ráno si svoju nočnú košeľu vždy starostlivo odložím pod vankúš, večer po nej nie je ani stopy.
Deň začal dobre. Najprv som sa úprimne zaradovala, že sa vedľa mňa úspešne zobudil môj sympatický manžel. Potom mi zrak padol na ružové kvietky na našom posteľnom prádle, také krásne, že bolo priam nemožné neusmievať sa.
Malú Fatru považujem za svoje „rodné pohorie“. Bola som v nej nespočetnekrát. Pri prechádzkach jej dolinami a hrebeňmi ma vždy opantá zvláštny druh obdivu a celú hruď mi zaleje príjemné teplo.