Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Predstavila som sa do telefónu, ako sa patrí. Slušne a zrozumiteľne som povedala "Dobrý deň, požičovňa vzducholodí." Mama na druhej strane vyprskla a s predstieraným hnevom v hlase zakričí do sluchátka "Miricaaaaa". Viem, že volá kvôli tej istej veci ako každý piatok. A tak jej poslušne hlásim čas príchodu domov a bez toho, aby sa opýtala, jej rovno poviem, že dózy som zabudla v kuchyni. "Nič nové," odpovie a potom si už nemusíme hovoriť nič.
Sobota bola vždy o tom. V tej najjednoduchšej práčke tej doby sa v kúte mlelo prádlo s prachom na pranie. Celá pivnica bola zaprataná farebnými lavórmi a detskými vaničkami. Bol to čas farebných gumených čižiem a rozmočených rúk.
Ach jaj, zase tá moja naivita. Človek by si myslel, že na takej skazenej stránke v tej konkrétnej miestnosti nájde človek iba tých konkrétnych ľudí, skúsených v danej veci a pripravených na... ok proste pripravených. Pre potreby tohto príbehu budeme jeho volať Pasat a ju volajme tak kamarátsky Nika.
Na auto, na mužov, na kolegov, na lásku, na manželov a manželky svojich detí a na sladký melón musí mať človek jednoducho šťastie (alebo musí vedieť ako hľadať). Už je tomu tak. Neviem do akého štádia som sa to dostala, ale na konečný koniec sa jedno auto, ktoré ma chcelo našlo. Teda... ono ešte nevedelo, že bude práve moje. Prezrieravo som ostala 120 km v bezpečnej vzdialenosti, aby sa náhodou nezľaklo. Ženy by fakt nemali písať o takých veciach a hlavne sa do takých vecí starať. A preto som to nechala na mužov.
Človek (napríklad taký naivný ako ja) by si myslel, že kupovať auto bude zábava. Malo to byť vzrušujúce obdobie, ktoré sa končí obrazom mňa, ako s búšiacim srdcom na dialnici sledujem ako sa ručička posúva od stovky vyššie. Povedali mi, že si mám urobiť "prieskum". Aj som tak začala. Začala som si klikať autobazár za autobazárom, prečítala som hádam všetky články o tom, ako kúpiť jazdenku. Vyklikala som zoznamy málo a veľa kazivých modelov. Dozvedela som sa, ktoré značky nemajú pozinkované plechy. Dokonca viem, po koľkých kilometroch sa menia rozvody. Ó áno viem to! Aj o dieslových, aj o benzínových motoroch.
V piatok sa obyčajne z práce neponáhľam. Stačí, ak prídem domov na večeru. Niekedy mám po celom týždni chuť vyškriabať sa na kopec a zakričať. Nič konkrétne... iba tak si kričať. Naši na to majú iný recept. Rovnako dobre sa pri tom ventiluje a hlavne zabúda. Niekedy aj s trvalým efektom. Napriek definitíve času, ktorý plynie bez ohľadu na to, ako veľmi ho chceme zastaviť alebo zrýchliť. Čím viac toho je, tým viac ma to láka do teplej postele. Dokonca aj vtedy, keď... Našťastie soboty stále patria iba mne. Začína sa to tým, že sa desím obzrieť za seba, pretože by som videla to, ako môj otec poskakuje z konára na konár ako veveričiak Riško.
Na peróne pred vagónom zvykne v nočom šere postávať sprievodca. Skontroluje mi lístok a povie mi, ktoré kupé je moje. Cestujem lôžkovým vozňom. Nesťažujem sa na spolucestujúcich, netlačím sa v uličke ani sa nedesím cesty na toaletu. Samozrejme, občas to nadhadzuje, trasie, dokonca celkom nepríjemne. Raz je vzduch z klimatizácie studený a inokedy horúci a suchý. Stáva sa, že malé dieťa preplače celú noc alebo vo vedľajšom kupé nejaký chlap chystá drevo na zimu pre celú dedinu. Ale teraz nedávno ma sprievodca poslal rovno do vlaku: Len choďte, nech vám skonroluje mladý pánko lískok. Máte to potvrdené? Mladý pánko mal rukáv previazaný žltou stuhou.
Je to iba obyčajný pondelok, piatok... Stane sa to možno dvakrát do roka. Stane sa, že prestávam byť rozumná a realistická, lebo sa prichytím pri tom, že moje sny sa nenapĺňajú. Uvedomím si, že nerobím nič z toho, čo som si naplánovala v detskej izbe. Domča mi zvykne hovoriť, že na mne obdivuje to, ako dokážem myslieť realisticky a logicky. Vždy ma to zarazí, dokonca to vnímam ako svoju zlú vlastnosť. Ako keď poznáš sám seba a vieš, aké máš silné a slabé stránky a zrazu niekto vyzdvihne to, čo si na sebe vážiš najmenej. Boris povedal, že to z nás vypáli krematórium alebo to z nás vyťahá zem. Ale čo ak to z nás ťahajú aj ľudia... kolegovia v práci, neochotné predavačky a zlí lekári.
Nemusela hovoriť nič. Stačilo, že vošla a usmiala sa. Všetci sa automaticky pozreli, či už je niečo vidieť. Nikto jej nič iné nepovedal. Ženy k nej pristúpili a chytili ju za ruky. Usmievali sa a chlapi sa pochlapsky vytratili, aby si náhodou niekto nevšimol, že myslia na to isté. Že si pamätajú tú vôňu a nežné city, ktoré sa v nich vtedy objavili, schovali za monitory počítačov a pár poznámok na lepivých lístkoch.
Niekedy, keď otváram sklíčko so zaváraninou uvažujem, či sa o to mám pokúšať sama alebo ho mám radšej rovno zaniesť silnému mužovi. Myslím na to odvtedy, čo mi jedna múdra žena povedala, že muža musíš každý deň pochváliť, položiť mu jednu otázku a požiadať ho o pomoc. Viem, že tým nemyslela, nič veľké. Mala na mysli práve tieto každodenné maličkosti. Lebo napriek emancipácii a napriek modernosti súčasnej doby, stále je nám najlepšie a cítime sa najbezpečnejšie práve vtedy, keď je všetko ako má byť. Keď sa Vianoce začínajú adventom a keď je rodina úplná. Keď muži dolievajú olej do motora a ženy ukladajú na stôl sviatočné koláče.
Oci, mi povedz aj láv jú. Oci, veď mi to povedz. Budeme jak Američania. Alebo sa ma opýtaj, že hau ár jú. Tak jak mi Tom hovorí, helou! Oco si posunie okuliare bližšie ku koncu nosa, pozrie sa na mamu a povie jej niečo ako: už mi daj totu kávu. Ale naša mamka sa nikdy nenechá len tak vyviesť z témy, kým nie je vyčerpaná. Vždy sa pustí do niekoho iného. Do mňa samozrejme zapára so svadbou. Mirka, kedy sa vydáš? Ja to už musím vedieť, žeby som vedela, koľko musím šporiť. Ten tvoj kamarát si ťa chce zobrať? Opýtaj sa ho...
Sadla si vedľa mňa, keď som sa unavená a zamyslená vracala domov. Povedala mi, aby som si dala do uší "Annu", vraj potom nebudem myslieť na hlúposti. Tak som začala rozmotávať sluchátka a ona mi rozprávala o tom, že chalani idú z posilky, a preto to okolo "kruhu" tak dobre vonia. Pritiahla som si šál bližšie ku krku a zahľadela som sa na leskú bundu, ktorej spod kapucne vykúkal ošúchaný šilt. Pod pazuchou držala mikinu, ktorej na ramene vysela taška. Mikina sa jemne potácala, šírila okolo seba cigaretový dym a štipľavý zápach potu.
Vravela som Katke, že keď som šla ráno do práce, vietor mi fúkal do vlasov predčasne farebné listy z okolitých topoľov. Možno videl, že som kráčala s hlavou plnou otázok a chcel mi povedať, že je na to ešte priskoro. Tak som pristúpila na jeho hru. Zdvihla som pohľad až k najvyšším konárom a sledovala som lístie, ktoré v jemným piruetkách zavievalo k mojim vlasom. Vtedy som pochopila, že všetky moje smútky, starosti i radosti sa znásobujú práve pre ňu. Pre dámu, ktorá nás navštívi iba raz za rok. Jej oči sú modré a oblaky na jej čele vyzerajú ako z Picassových obrazov. Z jej dychu, čo mi necháva na tvári mi krv v žilách prúdi do všetkých letom zabudnutých miest a ja zrazu cítim všetko omnoho silnejšie. Každé slovo vážim a do klepotu opätkov si pospevujem Cohena. Všetko sa zdá zrazu jasné. Aj úvahy o šťastí sú nalinajkované melancholicky. Asi musíme na ceste za šťastím stratiť všetky očakávania a vlastné predstavy. Lebo to, čo pre nás osud pripravil, sme nikdy nečali.
V zamatovej krabičke mám odložený šperk, ktorý mi teta Marienka darovala ráno po svadbe. Je na jemnučkej retiazke a vyzerá ako keby ho klenotník vyrobil pohládzaním. Viem, že sa stane jedným z krabičkových darov. Sú to tie vzácne veci, ktoré pre mňa znamenajú toľko, že sa ich bojím nosiť. Od babky Doris, som dostala náušice zabalené v papierovom obrúsku. Mala obrovský dom, 4 manželov a čínske misky so sladkosťami. Náušnice, čo mi darovala, som si pritláčala tak pevne, až mi od nich úplne zčervenali uši. A potom som raz otvorila krabičku a kamienok bol vypadnutý. Neskôr v ten deň mi hlas v telefóne oznámil, že babka navždy odišla.
Nemali by nám chýbať. Mali by sme si ich užívať na všetky spôsoby a uvedomovať si, že pre niekoho môžu byť darom.
Zhrbený muž kľačal pred krížom a prosil Boha, aby ho zbavil utrpení tohto sveta. Mal na sebe oblek. Starý, zelený, páchnuci po ztuchline starých skríň. Opieral sa o obitú palicu, vyšúchanú jeho vlastnými rukami. Guma na konci jeho palice bola zpolovice ohlodaná. Nič, čo by malo mať svetský význam som u neho nenašla. Sadla som si obďaleč a počúvala, čo mu hovorí a rozmýšľala som, či ho počuje.
Môj dedo stašne podvázdal pri kartách, teda, ešte stále to robí, len už tak často nehráme karty. Dokázal vyťahovať žolíkov z rukáva, pozeral sa mi do kariet, keď som nedávala pozor pri sedme a zásadne zlepoval karty, aby sme mu nabili menej bodov, keď sme "písali". Ja som nevedela prehrávať, vlastne ani teraz to neviem, ale už tak často nehráme karty. Vtedy to bola čistá beznádej, teraz sa už viem na svojom nešťastí v hre pousmiať, lebo verím, že mám šťastie inde. Vždy sa to začalo keď si dedo pomädlil ruky na váľande v kuchyni a povedal: ta možeme zabavic. Vonku zvyklo husto snežiť a z lesa sa občas ozvalo zlovesté zavíjanie. Vytiahli sme karty, zápisník, nožom sme ostrúhali ceruzku a posadali si okolo stola. V piecke horel oheň a občas bolo tak horúco, že sme museli na pár sekúnd vpustiť do kuchyne ľadový vzduch. Na jar sme sedávali vonku. Naháňali sme sliepky do kurína, húsky naháňali nás a prasiatka v chlieviku spokojne odfukovali po bohatej večeri. Na sviatky sme čakali kvôli šunke. Bolo to v čase, kedy nebolo všetko po celý rok. Šunka visela na pôjde a provokovala svojou vôňou do Bielej soboty. Vtedy sa zvesila z háku... konečne!
Sme katolíci a katolícka cirkev už 2000 rokov trvá, zostáva a mení sa iba minimálne. Ale pred pár dňami nám ktosi dôležitý z farského úradu povedal: "To, čo trvalo 50 rokov, už nemôže byť dobré." Že to práve vyšlo od nich... Od tých, ktorí by si mali tradície vážiť nadovšetko. Takže znovu sa niečo zmení. Po sklamaní z polnočnej omše, sa čudujeme ďalej. Nebudeme kráčať ráno s košíkom na omšu a posviacku jedál. Nebudeme spievať ráno na našej milovanej Kalvárii a dívať sa ako slnko postupne stúpa. Nie. To, čo bolo 50 rokov dobré už dobré byť nemôže. Najhoršie na tom je, že všetci sa na to pamätajú. Na to, ako sme skoro ráno kráčali na kopec s výhľadom. Muži mali so sebou v striebornej ploskačke kvapku domácej, ktorou si pripili na ďalší dobrý rok. Potom ako prestali pestovať úrodu, pripíjali si aj tak ;). Ženy postávali s košíkmi a nechali sa pokropiť svätenou vodou. Po tom, ako všetko skončilo ponáhľali sme sa domov. Kto prvý prišiel, tam bola v tom roku prvá žatva. Boli to milióny drobností a možno sme spohodlnenli. Boli sme zvyknutí na čas, na miesto, na ľudí. No tento rok to bude inak. Lebo to predsa nemôže byť tak, ako kedysi... Ale prečo?
Rok sa prelomil do tretieho mesiaca. Zistila som to pred pár dňami, keď som znovu nesprávne napísala dátum. Sľubovala som si, že tento rok bude iný ako ten pred ním. Plánovala som zmeniť svoj život tak, aby bol niekto spokojný. Nevedela som síce, kto ten "niekto" je, čo sa mu na mojom živote nepáči a čo mi na ňom chce zmeniť, ale mala som neodbytný pocit, že toho robím málo a že mi niečo chýba. Ale po tom všetkom, čo sa v poslednej dobe stalo a po tom, čo som sa ani po týždni nevystrábila z chrípky som si povedala, že nebudem. Nebudem a nechcem! Zvládla som Vysokú školu našej kuchyne a verím, že som pripravená na všetko. Na to dobré ale aj na to zlé, čo ma čaká. Prečo? Preto.
V práci som zvykla potichu stláčať klávesy, aby som ani najmenším ruchom nezobudila drobca, ktorý svoju mamu občas systematicky privádzal na okraj. Mračila som sa pri každom hlasnejšom smiechu a rozčúlilo ma každé buchnutie dverí. Stačilo, aby sa na chvíľu pohol a utekala som ku kočiaru "trošku ho pokývať". Mala som pocit, že musí vedieť, že nedovolím, aby sa mu niečo stalo. Aj to vedel, že strážim jeho spánok ako svoj vlastný. Znamenal pre neho pár centimetrov navyše, pre mamu trochu odpočinku a dopísaný e-mail.
