Počula som príbeh v rádiu o synovi, čo sa vracal domov. Nevedel či ho príjmu, tak poslal list, v ktorom žiadal rodičov, aby vyvesili bielu zástavu do okna, na znak toho, že sa môže vrátiť. Jeho rodičia obtiahli celý dom bielym plátnom, z každého miesta na dome sa belela zástava... Rodina, tá nás prijme aj zbitých životom, s odretými lakťami od nerovného boja, bez ohľadu na knock-outy, ktoré sme si vyslúžili. Je to miesto, kde ich bolí každý náš zlý pocit, každý náš smútok prežívajú rovnako a zapoja sa do každej našej bitky. Nenadarmo vidíme rodičov postávať pred školami v čase skúšok, je dôvod prečo ich tak veľmi chceme nesklamať, prečo sa snažíme byť práve takými ako nás chcú mať. Aj bez príručky spoločenského správania vieme, že sú to tí prví ľudia za nami, keď hovoríme "áno". A také su aj sestry, to sú tie, za ktorými bežíme, keď niečo mešká a sú to bratia, ktorí sa pochvália svojim prvým razom. No rodina nie je bez omylov. Niekedy sa sklamú deti v rodičoch a niekedy rodičia v deťoch, sklamú sa bratia a sestry oplakávajú naše zlé rozhodnutia, ale sú tam. Vždy. Ako zrkadlo, jediné, okolo ktorého nemôžeme prejsť bez toho, aby sme do neho nenazreli a jeho odraz neskresľuje.