Mirka Polohová
Chceš lepší vzťah? Vyrieši to rozchod!
Je to ako s mýtus, ktorý som už toľkokrát počula, ale nevedela som si to prestaviť v reálnom živote dvoch ľudí. A tu to je. Smeje sa mi to do očí a ja sa nestačím čudovať.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Nezaradené
Mirka Polohová
Keby si bola ako Zuzka... (vravievala Mikina mama)
Keby si bola ako Mika... (vravievala Zuzkina mama) ... alebo o tom kto sme a kým by sme mali byť podľa našich mamiek.
Mirka Polohová
Niekedy nie je...
Sú ľudia, ktorí sa nedopatrením a priamym riadením osudu nekvalifikovali na rok 2009. Poznala som jednu ženu. Poznala som ju iba slabých pár mesiacov a strávila som jej v prítomnosti iba pár prezvláštnych hodín. Babka Doris (tak sme ju volali) bola pani, o ktorú sa starala v USA v Pensy moja teta. Bola to žena so životným príbehom, ktorý by vystačil na trilógiu, rozprávkovo bohatá, so zmyslom pre humor, ktorý jej mohol závidieť aj Chris Rock a angličtinou tak staromódne lahodou, ako jej obľúbený sweet cereal and non-fat milk. Bývala na ulici, ktorá niesla jej meno. Na kopci, v domčeku so záhradou, do ktorej ujo Milan prirobil niekoľko búdok pre vzácne blue-birds.
Mirka Polohová
To fakt?!
Nestíham. Utekám o dušu, lebo viem, že autobusy v Košicoch, chodia zásadne priemerne. Čo ak pôjde skôr.. a práve dnes, keď by mohol minútku meškať. Už ho vidím. Utekám hore schodmi a počujem mechanizmus zatváracieho zariadenia. Ale to hádam nie! Dvere sa otvárajú znova a ja zadýchaná a s červeným nosom nastupujem po vysokých schodoch nahor. Vari sa blíži koniec sveta?
Mirka Polohová
Keď aj papierovo dospelí veria na Mikuláša
Keď som sa znovu ocitla pred prešovským domovom, prišlo mi nesmierne ľúto, že tam idem sama. Pred rokom som tam mala ako všemožnú podporu svojich kolegov a dobrovoľníkov, no tentokrát som s obavami kráčala po tichých chodbách s ruksakom naloženým čistým oblečením a mikulášskou nádielkou. Ticho, ktoré na mňa obyčajne pôsobí iba domovsky ma dnes trošku strašilo. Prvé, čo ma napadlo bolo, že som prišla skoro, možno som zle počula... hovorili o druhej či o tretej.... ? No dvere spoločenskej sály boli otvorené a na pódiu spievala Katka Koščová, veľmi jednoducho, veľmi skromne, iba s jedným gitaristom, zato pred nadšeným publikom. Mikuláš rozdával darčeky... Ale tak inak, ako si to pamätám z čias, keď som bola ešte malá.
Mirka Polohová
Nič mi nekupuj!
Stála som vymrznutá na zastávke. Kompletne stuhnutá a vduchu nadávajúca na to, že som sa zabudla prezuť. Presne kvôli takým hlúpostiam raz prechladnem, ochoriem a umriem. Vzadu, kdesi za novinovým stánkom sa práve odohrávala minidráma z rodinného prostredia. Muž, ktorý neskôr nastúpil do môjho troleja, hlasno dohováral žene na druhej strane.
Mirka Polohová
O tom, čo sa vidí a počuje v autobuse...
Do 27čky nastúpil mladý chalan. Všimla som si ho hneď, aj keď som presne nevedela, čo bolo na ňom také zvláštne. Po chvíli som si všimla, ako pokukuje po voľnom mieste. A hneď ako sa sedadlo uvoľnilo posadil sa. Na mladého človeka sa ale pohyboval zvláštne pomaly, opatrne si sadal a kráčal, ako keby bol zo skla. Keď si zložil z hlavy čiapku, do šera autobusu zrazu zažiarila jeho bledá lebka. Potom som si uvedomila, čo je na ňom také zvláštne. Nemal obočie, dokonca ani riasy...
Mirka Polohová
Môj tati ma tááááke auto
Z okna miestnosti kde pracujem sa občas ráno dívam na straky, ktoré si zhadzujú orechy z výšky, aby im praskli. Občas využívajú aj autá, ktoré prechádzajú po ceste. Nechávajú si nimi rozdrviť škrupinku a potom s krikom vyjedávajú jadrá. Jedno auto ich ale pravidelne každé ráno straší. Pár prvých výčinov otecka, ktorý vozieva svoje deti do škôlky vyľakalo aj mňa, ale po nejakej dobe som si na rachot motora a pišťanie bŕzd zvykla. Opakuje sa pravidelne ráno a potom znovu k večeru, keď detičky odchádzajú zo škôlky.
Mirka Polohová
Mam obamy, že to u nás už dobré nikdy nebude...
Naozaj ma to hnevá, nerozumiem ľuďom, ktorí potrebujú ísť na futbal, aby niekomu rozbili hlavu. Nechápem to. Podľa mňa by mali takéto veci zakázať. Jednu veľkú plazmu dať do Blavy na nejaké námestie, druhú niekde do Dunajskej do stredu mesta. A futbalistov by odviezli na tajné miesto do tajného mesta a tam by odohrali futbal. Zaujímalo by ma, či by potom niekto naozaj sledoval zápas alebo by oba tábory chuligánov iba tak postávali a naprázdno praskali kostičkami v rukách.
Mirka Polohová
Keď občas mlčím, počujem krásne veci...
Milujem jeseň. Jej melanchóliu a tichú krásu, ktorá mi vyráža dych a občas ma pobáda k bláznivému smiechu, keď sa teším z farebných listov a začarovaných stromov. Dokonca mi nevadí ani upratovanie hrobov, vyťahovanie trávy spomedzi bielych kamienkov a boj s ťahavými burinami. Z Kalvárie je výhľad na celé mesto a za bieleho dňa tam chodieva iba veľmi málo ľudí. A tak stalo, že som sa tam ocitla takmer sama. Ticho som si pohmkávala pesničku a zametala, keď som od neďalekého hrobu začula mužský hlas: No, kebi ši me tu nebula nechala sameho, ta še teraz nemušim s tim šickim trapic. Aľe ti ne... tebe je ľepši tam...
Mirka Polohová
Rómska verzia výroby "na sklad"
My tu už od nej máme 7 detí, tieto tri prišli iba včera... Z toho šoku som nemohla ani zhíknuť...
Mirka Polohová
Pán šofér, asi vám horí autobus...
Ako obyčajné veľká tlačenica, nespokojní študenti, matky s deťmi sa pretláčajú, aby si uchmatli pre seba a svojich drobcov jedno miesto na sedenie. Do toho obrovský smrad. Žeby sa to tu z Prešova dostalo až teraz? Na zastávke sa ale zápach dostáva na neúnosnú mieru. Malý chlapec, ktorý pristúpil z boku k vodičovi a ohlasil jóbovú zvesť, vyvolal dokonalú paniku. A potom že médiá nie sú všemocné. Autobusom sa šíri panika... horí, čosi horí, horíme!!! Zrazu niekto zo školákov zamrmle: Vypadnime odtiaľ, veď je to Solaris.... Autobus sa vypráznil rýchlosťou blesku... Vodič sa ani nemusel unúvať niečo vysvetľovať, nemusel vyhlasovať núdzový stav, ani zvolávať radu starších na poradu, čo teraz. - Ta asi budeme chodiť do školy už o šiestej - zamrmlala dievčina vedľa mňa a spolužiačkam oznámila, kedy ide najbližší spoj. Ale môžeme byť spokojní. Nikomu sa nič nestalo.
Mirka Polohová
Všetci na MHD v Košiciach nadávajú, oni ňou cestujú
Stretla som ich už druhýkrát. Dnes večer som si ich znovu všimla. On môže mať niečo po tridsiatke a ona má tak tri roky. Naposledy, keď sa k nej sklonil, aby si ju vyložil na plecia a pohojdal, na krku sa mu hompáľaľa tenká retiazka, na ktorej mal drobnú obrúčku. Podobala sa tej, ktorú mal na ľavej ruke on, len bola o poznanie menšia. Malá po 10 minútovom čakaní na autobus, ktorý stále neprichádzal začala vykrikovať: Tatíííí už ide na Lingov? A jemu neostávalo nič iné, iba odpovedať: Ešte nie Janulka, ale už o chvíľu príde. Ľutovala som to malé dieťa. Mne bolo tých 10 minút veľmi dlho. Prestupovala som z nohy na nohu a jasne cítila chlad chodníka na nohách.
Mirka Polohová
Neisto kráča, lebo pomaly stráca zrak alebo O košíku jabĺk
Už som sa bála, že leto preskočilo jeseň a podalo si ruky so zimou už v septembri. Ale nie. Ukázala sa v celej svojej kráse. S voňavými podvečermi, keď sa vraciam domov z práce a nevidím iba sídlisko ocikané psami a počmárané vulgarizmami. Ale vidím rodinku, ako kráčajú z prechádzky. Otec nesie najmenšiu na rukách, druhá sa drží kočiara, keď prechádzajú cez cestu. Vidím starčeka s jeho najlepším priateľom. Napriek tomu, že psík odbieha, skáče, neustále kontroluje, kam kráča jeho pán a keď na chvíľu zastane, pozoruje ho z diaľky, akoby ho strážil a zároveň sa tak trochu hral na schovku. Do takého príjemného dňa som sa zobudila aj v sobotu :)
Mirka Polohová
Si uvedomujete, že ste mi rozbil nové auto!!! Vás to vôbec mrzí?!
Stála som na chodníku a čítala správu od sesternice, v ktorej mi oznamovala, že z Prešova pôjdem až o pol ôsmej. Mala som teda ešte pol hodinu. Rozhodla som sa, že zájdem do neďalekých potravín, aby som dokúpila cukor a smotanu do kávy. V tom sa ozval tresk, šmyk a trúbenie. Normálna ranná havária. Nikomu sa nič nestalo, žena vystupovala zo striebornej fábie a zo staršieho formanu sa vyklápal muž. Netrebalo riešiť to, kto urobil chybu. Forman sa chcel pretlačiť cez dvojprúdovku doľava a Fabia mu v tom jednoducho zavadzala. Keď som sa po niekoľkých minútach vrátila, zbadala som novú scénu. Žena opretá o rozbitý nárazník nešťastne rozhadzovala rukami a zvláštne vystrašený muž sa díval opačným smerom. Vedel, že mu na to prídu...
reklama
Mirka Polohová
Nenápadná
Zvykne stávať na balkóne, na prvom poschodí panelového domu. Pofajčieva, skúmavo si ma prezerá, keď sa vraciam z práce, alebo keď chodievam vonku s našou miniatúrnou fenkou. Prvýkrát som sa jej pozdravila v utorok. V stredu sa ma opýtala, kde bývame a koľko nás vlastne je. Vo štvrtok, keď sme sa vrátili z povinne študensko - pracovných nákupov (sladkosti, ohromne zdravý chlieb a ešte zdravší jogurt) zaklopala u nás pani Nenápadná. V rukách mala malý hrniec, z ktorého sa parilo.
Mirka Polohová
Rodičia by si mali nájsť čas pre deti...
Tak znie pondelkové posolstvo. Veľmi romantické a zodpovedné tvrdenie má však jednu trhlinu. Povedzte mi prosím, kedy si deti nájdu čas na rodičov?
Mirka Polohová
Pracovný kolektív, sťahovanie a iné fóbie
Všetci mi vraveli, že ma moja práca projektovej manažérky rozmaznala. Pracovala som v dokonalom kolektíve skvelých priateľov a bývala v dome mojich snov. Bolo to tak... Nechodila som do práce, ale do domu, nechodila som na porady, ale na stretnutia. Pracovala som do úmoru, ale nikdy som nikoho nepočula sťažovať sa. Môj šéf bol môj najlepší kamarát. Vedel o mne viac ako som sama o sebe mohla iba tušiť. A potom sa začal skutočný život. Po oslavných famfárach promočnej slávnosti, po prečítaní príhovoru a dopití posledného dúška suchého martini, začala sa úplne iná doba. Naozajstný svet, skutoční kolegovia, seriózna práca v serióznej firme, pravdepodobne aj sťahovanie a domov iba na dve noci do týždňa.
Mirka Polohová
Najviac povedia, keď nič nepovedia...
Sedela som v parku na lavičke. Uprostred bláznivo striekala fontána a ja som si užívala internet, ktorý bol úplne free. Všimla som si ich iba tak na pol očka. Ona stála na chodníku neďaleko lavičiek a telefonovala. Keď sa približoval on, začala do telefónu hovoriť rýchlejšie, usmievala sa a keď pred ňou zastal, položila. Všimla som si, že sa neusmial. Díval sa na ňu, vysmiatu, uvoľnenú. V očiach sa jej dalo čítať zvláštne očakávanie, ale on uhýbal pohľadom a viac skúmal vlastné topánky ako ženu, ktorá sa na neho tešila. Tušila som, čo bude nasledovať.
Mirka Polohová
Môj život s novým iPhone
Nechystám sa veľmi potešiť nadšencov, ktorí tento hybrid považujú za dokonalosť techniky. Nemôžem povedať ani to, že sa v telefónoch vyznám. No som bežný užívateľ ako mnohí z vás a možno aj preto môže môj názor trošilinku zavážiť. S iPhone sa trápim niečo vyše týždňa. Prvá vec, ktorú som zistila krátko po tom, čo sa mi dostal do rúk bola, že tento telefón je beznádejne neprispôsobený na slovenské siete. Bolo to v momente, keď mi prvýkrát zazvonil. Napriek tomu, že volala moja mama, zistila som to iba po odčítaní čísla. Meno sa totiž zobrazí, iba ak je číslo zadané v štandardnom tvare, čiže 09XX XXX XXX. Pri telefonovaní zo zahraničia musím zadať číslo v medzinárodnom formáte, takže prepisujem, prepisujem...
