Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Usadila sa u nás do kresla, keď sme sa zhovárali o pripravovanej svadbe. Po chvíli povedala: Ja neznam co to je. Tote vešeľa, šicko co še robi, tota laska... Toten sex, či to ma bic dobre abo plane, či jake to je. To ja neznam.
Tak Vás teda pozývam spomenúť si na Vianoce ... výnimočne trošku kriticky.
Kým sa definitívne stratím, chcela by som ešte povedať pár vecí. Nie, nemali by to byť reči o svetovom mieri, nič také, čo si zavesíš na na fejsbuk, aby si vyznel kontroverzne. Chcela by som povedať konkrétnym ľuďom, konkrétne veci, aby na mňa úplne nezabudli. Pokojne ma môžeš súdiť za to, že to zase vykrikujem celému svetu a že nemám právo otravovať ľudí tým, čo si myslím, ale možno chcem povedať niečo aj tebe. Možno aj preto, že viem, že na mňa postupne zabúdaš a ja, napriek tomu, že smrti sa nebojím, mám strach zo zabudnutia. Keď som dnes videla tie prázdne hroby, miesta, kde nikto tak dlho nebol, zamkla sa do mňa úzkosť. Poznám celé state polemík o tom, ako nezáleží na tom, čo je na hrobe, ale na tom, čo je v srdci, ale predsa... Predsa by som ti chcela ešte niečo povedať... Veď ak to nemôžeš povedať na Vianoce, tak kedy potom?
Keď som bola menšia, s iróniou tínedžerky som sa pozerala na to, ako moja teta vyplakáva pri telenovelách. Nerozumela som, čo je také úžasné na tom, že niekto dostal pri bráne bozk na dobrú noc. Čo už može byť také strašné na tom, že sa človek zobudí v posteli sám? Proste viac miesta pre mňa. Skončiť výšku, strednú, ovládať prácu s počítačom, hovoriť po anglicky, byť na facebooku alebo mať priateľov je samozrejmosť. Verila som aj v iné hlúposti a mala som predstavu, že v nedeľu o dvanástej sú všetci doma, že na Vianoce nikto nepracuje, lebo ľudia sedia za stolom alebo pod stromčekom, dívajú sa na telku alebo sa pripravujú na večer. Aj dnes narážam na veci, ktoré by mali byť samozrejmé, jednoznačné a obyčajne ľudské. To, že všetci robíme chyby, že láska si nenájde každého, že ľudia sú k sebe dobrí, lebo nikto nechce, aby sa k nemu iní chovali zle. Ale niektoré veci si človek musí odžiť. Aj toto znie ako klišé, ale skutočne...
Je mi smutno z toho, že sa skutočne dejú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ani vtedy, ak je spravodlivosť na našej strane. Môžeme sa iba prizerať na to, ako sa na Luníku IX rozpadávajú celé bytové komplexy. Zaplatíme za to, aby sa bezpečne zbúrali. Dáme pozor, aby sme jeho pôvodným obyvateľom veľmi nezavadzali, keď budú vyberať kusy "použiteľnej" ocele. Nikto nechce ďalšiu tragédiu. Nikto nechce aby zhoreli ďalšie deti. Ale preberať zodpovednosť za 6000 ľudí? Na to som ešte mladá, vážne, veď sa pozrite!
Vždy v pondelok sa veziem rozbitým autobusom nekonečných 25 minút na vzdialené sídlisko. Vždy v pondelok ma vezie ten istý šofér, ktorého sprevádza jeho syn. Dívam sa na nich, aj na to ako sa podobajú. Majú rovnaké nosy a rovnako vysoké čelo, rovné vlasy a ostrú bradu. Šoférov syn má asi dvanásť rokov. Na nohaviciach je vidieť ako rýchlo sa vytiahol, obzerá sa s hrdosťou, lebo nie každý má otca, ktorý vie šoférovať taký veľký stroj. Školskú tašku si ukladá k prednému sklu, hovorí s otcom a ten sa ho pýta na to, čo bolo v škole, skúša ho z nemčiny a občas z ničoho nič vybuchnú smiechom. Hovoria o tom, že mama je už asi doma a čo dnes bude variť.
Celú noc sa snažím vymaniť z objatia, nechať ho spať samého, aby sme neskôr neľutovali zle prebdetú noc, nemôžem. Stačí, že sa pohnem a nájde si ma. Pritisne si ma tak, aby som nemohla viac uvažovať o úteku. A keď sa ráno budíme, hovorí mi o tom, ako "hlasno dýcham" celú noc a vytláčam ho z postele. Možno ho to skutočne hnevá a možno to hovorí iba tak. Stáva sa zo mňa citlivka. Reagujem na každé slovo, niektoré odmietam počúvať. Bojím sa otázok, na ktoré nemám odpovede. Aspoň nie nateraz. Bojím sa, že sa zo mňa stane zlý človek. Žena, ktorá k sebe púta mužov tým najstarším spôsobom, žena, ktorá prišla sama o seba. Trochu som si už zvykla... na odchody a návraty a potom na tie kúsky šťastia, ohraničené iba nemyslením. Melanchólia, čo ma postihuje každý rok, si ma našla znovu.
Evina volá umelé party krásky ich typu "cicušky". Sú to presne tie ženy, ktoré vidíš postávať v topánočkách na ultra úzkom opätku, ktorý im pridá nejakých 10 centimetrov k výške. Keď ich dlhšie pozoruješ všimneš si, že kráčajú iba ak sa na nich nikto nepozerá a zásadne až vtedy, keď majú z pohára odpité toľko, aby sa z neho nič nevylialo.
Počula som príbeh v rádiu o synovi, čo sa vracal domov. Nevedel či ho príjmu, tak poslal list, v ktorom žiadal rodičov, aby vyvesili bielu zástavu do okna, na znak toho, že sa môže vrátiť. Jeho rodičia obtiahli celý dom bielym plátnom, z každého miesta na dome sa belela zástava... Rodina, tá nás prijme aj zbitých životom, s odretými lakťami od nerovného boja, bez ohľadu na knock-outy, ktoré sme si vyslúžili. Je to miesto, kde ich bolí každý náš zlý pocit, každý náš smútok prežívajú rovnako a zapoja sa do každej našej bitky. Nenadarmo vidíme rodičov postávať pred školami v čase skúšok, je dôvod prečo ich tak veľmi chceme nesklamať, prečo sa snažíme byť práve takými ako nás chcú mať. Aj bez príručky spoločenského správania vieme, že sú to tí prví ľudia za nami, keď hovoríme "áno". A také su aj sestry, to sú tie, za ktorými bežíme, keď niečo mešká a sú to bratia, ktorí sa pochvália svojim prvým razom. No rodina nie je bez omylov. Niekedy sa sklamú deti v rodičoch a niekedy rodičia v deťoch, sklamú sa bratia a sestry oplakávajú naše zlé rozhodnutia, ale sú tam. Vždy. Ako zrkadlo, jediné, okolo ktorého nemôžeme prejsť bez toho, aby sme do neho nenazreli a jeho odraz neskresľuje.
Vonku sa zotmelo. Na chodbu prenikajú svetlá monitorov z kancelárií. Všetci sú zabratí do práce iba naoko, počúvajú ako sa príroda vyrovnáva s horúčavou dnešného dňa. Dáva nám pocítiť, že na nás nezabúda a po šialenom teple prináša ochladenie. Pokoj pre rozpálené telá, horúce hlavy a rozdrásané srdcia. Keď som bola ešte dieťa, počuli sme búrku najprv na dvore. Šumela nad lesom a jej hlas sa odrážal od okenných tabúl maštale. Krava hlasno zabučala a ovce samé zbehli do prístrešku. Kone rozťahovali nozdry, aby sa nadýchali tej zvláštnej atmosféry. Akurát Maxi, biely čuvač, sa letargicky spakoval do stodoly. Vtedy pre nás pár hodín bez elektriny neznamenalo žiadnu katastofu, stačilo pozbierať prádlo a zatvoriť okná. Zvykli sme si posadať do predsiene k dedovi a cez otvorené dvere pozorovať dážď. Sedával na stolčeku bez operadla, na kolenách mal veľký cigarový popolník. Pofajčieval a rozprával nám. O lese, o vode, ktorá sa valila po ceste, o gumákoch zabudnutých pred domom.
Zbadala som ich hneď ako som vystúpila z autobusu. Dve dievčatá. Držali sa za ruky a striehli. Obzerali sa, raz jedna ťahala druhú k parku, potom zas druhá ťahala prvú k stanici. A potom obe zastali a dívali sa už iba jedným smerom. Brunetka s romantickými kučerami pohľadom posmelila ryšavku a tá vyrazila smerom k nemu. On stál, iba tam tak stál, čakal na ňu, usmieval sa, no neurobil ani jeden krok bližšie k nej. Povedala som si "grobian". Ale keď ona prístúpila k nemu, chytil ju za obe ramená. Pobozkal jej oči, potom čelo a nakoniec si ju silno privinul k sebe. Neďaleko v tráve sedelo niekoľko rómskych žien. Boli vyobliekané vo farebných šatách a živo diskutovali, hašterili sa a ich hlasy ku mne doliehali vo zvláštnej spevavej melodickosti. Vo chvíli, keď sa ich čakanie naplnilo, vzduch sa zmenil na živú, spontánnu radosť, deti a mladí muži, ktorí k nim prichádzali sa im vrhali do náručia. Aj tie, čo ostali sedieť mali odrazu lono plné nôh a rúk a pištiacich hlasov.
Žijem vo vojnovom stave. Vediem akúsi občiansku vojnu sama v sebe. Môj Sever hovorí, že raz aj tak musí zvíťaziť, že je to celé iba otázka času, ktorého mám stále menej. Hovorí mi o tom, že si čosi nahováram, že sa neviem poučiť z vlastných chýb, že sa nedívam do zrkadla, vstupujem tretí krát do tej istej rieky. A mňa to štve lebo tuším, že má pravdu. A môj Juh? Básni o pocitoch, ktoré zbytočne popieram, o nádejách, ktoré zahaľujem do obalu suchých vtipov a tom, že som nikdy neprestala snívať. A mňa to štve, lebo viem, že napriek tomu stále vidím jazvy vypálené žieravou zmesou chladných poznámok a ľahostajného mlčania. A ako tak sedím v kupé, uvažujem, či je rozdiel medzi mnou a tou cigánskou ženou, ktorá si celú cestu niečo mrmle popod nos. Má na rukách prstene a v ušiach veľké náušnice z mačacieho zlata, jej náramkové hodinky už dávno zastali. A tak sa mi zdá, že v nej horí rovnaká túžba skoncovať s vojnou. Možno preto v kuse rozpráva. Možno pred sebou vidí niekoho... /kohokolvek/, hovorí mu slová, ktoré by nevedela vysloviť nahlas, keby sa pred ňou ocitol úplne zhmotnený.
Deje sa to každý deň. Strácame ľudí, na ktorých nám kedysi záležalo. Dokocna strácame ľudí, ktorí nás mali milovať alebo nás dokonca milovali. Zrazu sa z nich stávajú ľudia, ktorí nás nespoznajú na ulici, keď prechádzame okolo. Zistíme, že si nemáme čo povedať. Je to trápne stáť na chodníku s ľuďmi prechádzajúcimi okolo, vrážajúcimi do nás, keď hľadáme slovo (aspoň jedno slovo o počasí) na začiatok, na koniec. A môže to byť človek, ktorý nemohol vyčkať ten moment, kedy ťa uvidí zeleného na skype alebo to mohol byť ten nikdy neodhalený nick na chate, adresa, na ktorú odišlo toľko e-mailových slov, vyznaní a tajných predstáv. Možno to bol niekto, kto o mne toho toľko vedel. A teraz? Neodpovie na správu, nezastaví sa. Koľko ľudí máme v "priateľoch", koľko ich je "zelených" celý deň, ale my nemáme čo povedať. Nevieme si spomenúť, odkiaľ prišli a čo sme plánovali, čo nás spájalo. Prestalo to zo dňa na deň, zrazu to bolo preč. Ale kam to odišlo? Je to iba tým, že sme sa pohli s našimi životmi ďalej? Volali sme sa niekedy "štvrtinky", aby sme mysleli na to, že vždy budeme celé, iba keď budeme spolu... Paradoxne to vydržalo iba štyri roky ...
Stratila som sa... v tom celom kolotoči lások a nenávistí, vecí, ktoré mali byť vhodné a vecí, ktoré sa nakoniec stali. Uverila som, že život je taký, aký si ho zaslúžime, no to dobré a vhodné si zaslúžia iba tí najlepší. Niekto na koho ukázal ukazovákom osud a povedal: ty, ty ... a ty tam vzadu. Uverila som, že láska musí byť komplikovaná, že v nej musí byť veľa utrpenia, túžby a vzdialenosti na to, aby bola pravá. Uverila som, že nie som ničím výnimočná, že nemám talent a nakoniec, nakoniec som si myslela, že naozaj ostanem sama. Príliš veľa ľudí, chodí po svete a dúfa, že ich niekto objaví. Že niekto siahne po obrázku nakreslom ceruzkou alebo po básni, ktorá sa prilepila na vnútorné vrecko kabáta. Že sa z knihy, ktorú nikto nečítal stane bestseller. Ale po čase človek zabudne na romantické predstavy z puberty a povie si: možno si len obyčajný človek a mal by si si nájsť obyčajnú prácu, obyčajný podnájom a žiť skutočný život bez nároku na "zmluvu o dielo". Ale ani tam sa nemusí život skončiť, ba možno sa v tom obyčajnom skrýva ... to pravé.
Chodievam ráno autobusom do práce a dívam sa z okna. Skúmam ľudí okolo seba a egoisticky si predstavujem, ako oni vidia mňa a pri tej predstave sa vystrieram. Popieram to aj sama pred sebou, ale neustále čakám, že ho stretnem. Po práci odchádzam do centra a pohľad mi behá po všetkých tých nemo, či hlasno prechádzajúcich okolo. Hľadám tvár, ktorá sa v dave neobjaví. Kráčam k predajni so zmrzlinou a uvažujem, akú má asi rád. Sedávam v parku na lavičke aj trikrát do týždňa, od piatej do siedmej, aj keď mi býva zima, aj keď svieti slnko. Nos mám zastrčený v knihe, čítam si Orwela alebo Ballu. Podchvíľou dvíham hlavu. Občas ma premkne strach z toho, že by sa objavil v tej záľahe ľudí. Vymyslela som si stovky dialógov, ktoré by sme mohli viesť, keby sme sa náhodne stretli. Viem, ako by mi prestalo na chvíľu biť srdce, v hlave by mi zneli hlasy a túžila by som sa ho dotknúť, no namiesto toho, by som si sadla na ruky, aby som premohla sama seba.
...a ja čakám kedy sa to stane. Od rána sa so mnou pohráva, práve tak, ako to nemám rada. Útočí nežne... tu zafúka a občas privanie mokrú vôňu do nosa. Narazí do mňa a znovu ma necháva čakať. Potom zahrmí, akoby silným hlasom a znovu sa odvráti. Naťahuje to... predohra pred milovaním, kým konečne vyprchá zo mňa ten nepokoj.... stále čakám. Do okien už udiera chladný mokrý vietor a vonku znovu počut jemné zahrmenie a kde tu zasvieti blesk, ale pršať sa nechystá... je to dlhá predohra... akési nežmé maznanie, kým nebudem mať pocit, že sa zbláznim, ak nezačne... ak ma neoslobodí od pocitu, že napriek tomu, že je na dosah... spustí sa, až keď bude sám pripravený... Potom prichádza. Prvá spŕška osvieži, až zalapám po dychu. Druhá už uvoľnuje ovzdušie, cítim ju na šiji... a je tu... búrka...
Keď som začala chodievať vlakom, mala som ohromný stres z toho, kedy a ako vystúpiť, aby som sa neviezla do neznáma ďaleko. Na druhej strane je cesta vlakom pre mňa ako plný tanier slepačej polievky pre chorého. Vyhľadávam nenápadné duše a skúmam príbehy ľudí. Dnes mám na dohľad muža, ktorý v trekovom oblečení zaspáva opretý o obrovský vak. Dievča sa učí na skúšky, odkedy sa vošla do vlaku, prehadzuje papiere, behá zvýrazňovačom po papieri... veru, skúška jej už dýcha na krk. Ale najnenápadnejší bol práve náš sprievodca. Teperila som sa s ruksakom na chrbte a on mi podáva ruku a vraví: Nech sa páči slečna. Nie je to ani to, čo hovorí, ale ako to hovorí. S pátosom v hlase, ako keby nestál v chodbičke vlaku ale na doskách, ktoré znamenajú svet.
Niekedy pri čakaní na zastávke postávam pred novinovým stánkom. Prechádzam okolo a nechávam sa zvádzať. 1,29 za film na DVD (kto toto vymyslel mal by dostať nobelovku), 99 centov za Ferda. 50 centov za to, že sa dozviem ako bude pani Dočekalová tráviť sviatky. 96 centov z ato, že budem vedieť pohlavie Paliho dieťaťa. 1,99 za to, že zistím „Prečo muži milujú striptíz". Aj to ma zaujíma že: „Prečo ženy podvádzajú" alebo „Prečo diéty nefungujú", už od 1,99. Alebo stačí 40 centov a zistím, že by som mala poznať nejakú Janu alebo dokonca jej sestru. A chudák Vlado už zbytočne schováva frajerku. Keď si priplatím, môj drahý zažije „Orgazmus na 14 spôsobov" (kua to až toľko ich je?) a budem vedieť ako na „párty" vyzerať lacno za veľa peňazí či draho za málo peňazí ... alebo tak nejak.
Nenápadne sa vytrácam z práce, výnimočne preplácam autobus, len aby som bola skôr doma. Na ruke mi stále ostávajú tri bodky, to aby som nezabudla vyplatiť nájom, dovolenku a kúpiť... Čo vlastne? V autobuse so mnou sedáva taký ten chalan, ktorého nikto nerieši. Tvoríme dokonalý pár. Obaja máme tichú dohodu o tom, že ja mu podržím miesto a on mi potom vyloží ruksak nad hlavu. V Prešove mi ho zloží a pokračuje ďalej. Ja mávam nos zastrčený v knihe, on zvykne čítať skriptá alebo zošit s poznámkami. Provokuje moje chuťové bunky desiatou, ktorú si vyberá z mastného papiera (žiadne igelitové vrecúška ani papierové servítky) a tesne predtým ako zídeme z diaľnice si z tašky vyberie diskokeksy. Celý je obsypaný omrvinkami. Má takú jednu plastovú fľašu od minerálky, v ktorej ma rozrobený pomarančový sirup. Stále tú istú.
