Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
O tom, kedy sa pije Earl Grey, kde o tretej popoludní nevedia, či vám urobia dezert a o tom, či je „dark" biela čokoláda. Čiže, povedané slovami Pavla Satka, ďalšie malomeštiacke magoriny o štyroch hviezdičkách.
Toto nebude, použijúc slová týchto dní, veľmi vlastenecké.
Všimli ste si niekedy, čo ponúkajú naše reštaurácie na „ detských " jedálnych lístkoch ? Lahôdky typu vyprážané rybie prsty, kuracie nugety (samozrejme, tiež vyprážané), pochopiteľne s hranolkami, špagety s kečupom a palacinky. To je dôvod, prečo Roxanku zaujme akurát tak grafická úprava tohto menu. Tak, či tak, pred cestovinami s kečupom ju to nezachránilo. Kde? No predsa zasa opäť v Tatrách. Ospravedlňuje nás len to, že s hotelom Hubert sme doposiaľ mali len dobré skúsenosti.
Tak.........celkom potichučky. Každý deň urobí malý krok na ceste do krajiny spomienok. A my si zrazu uvedomíme, že naše dieťa už nie je dieťa.
Ja vlastne ani neviem. Mám sa tešiť, že Andrew Lloyd Webber skomponoval nový muzikál, alebo oplakávať biedny osud Fantóma opery, ktorého magický obraz ten istý skladateľ rozbil svojim najnovším opusom na cimprcampr ? Jedno je isté: teraz už možno definitívne zvolať -The Phantom of the Opera is dead - aj keď ten, kto nakoniec zomrie, nebude on.
Nemusíte mať televízor. Nemusite počúvať rádio. Nemusíte používať internet, nemusíte si kupovať noviny ani časopisy. Všade vás dostihne. Reklama.
Pamätáte sa na ten šialený nápad ktoréhosi z politikov pred niekoľkými rokmi, kompenzovať hoteliérom v Tatrách slabú lyžiarsku sezónu ? Našťastie, nápad sa neujal. Obávam sa však, že nebezpečenstvo ešte nie je zažehnané. Mám podozrenie, že lobisti na svoj okamih doteraz striehnu. Neviem si inak vysvetliť, prečo smemy všetci v pravidelných a krátkych intervaloch informovaní o tom, koľko Rusov, Čechov, Poliakov a (keď už iní neprídu) úbohých Slovákov zasa neprišlo tento alebo minulý týždeň utrácať eurá do tatranských krčiem, kto za to môže, či ti hnusní Rakúšania alebo vybití Poliaci. Tak naozaj, skúsme hádať. Kto za to môže ?
Priznávam, nie som som priateľkou prepiatej preformalizovanej prezdvorilosti. Ešte stále si vystačím s obyčajným „ dobrý deň" namiesto „ príjemný dobrý deň " a rozhovor, či stretnutie končím obyčajným „dovidenia". Ako nutné zlo znesiem, ak si vypočujem dvadsaťkrát denne, od ľudí prakticky neznámych, na rozlúčku želanie príjemného a úspešného dňa. Snažím sa prepočuť priania „ príjemný víkend " už od stredy a už v polovici decembra som unavená zo želaní veselých vianoc od predavačiek v hypermarketoch, ľudí, s ktorými prídem do kontaktu na päť minút a iných „blízkych osôb ".
Zaručený elektronický podpis. Najprv vymysleli že s úradmi, aspoň niektorými, sa dá komunikovať emailom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom. Potom dlho, dlho, dlho nič. Pravidlá chýbali. Po niekoľkých rokoch prišli aj pravidlá. A prišli ďalšie problémy. S certifikačnými autoritami, so zmenami pravidiel takmer z jedného dňa na druhý, s nemožnosťou používať tento zázrak informačnej spoločnosti aj keď mal platiť ešte pol roka a najnovšie aj so zamestnancami, ktorí vás niekoľkými slovami vrátia do doby, keď v tejto krajine veselo zúril rozvinutý socializmus, napriek tomu, že si ho, súdiac podľa ich veku, môžu pamätať len veľmi hmlisto, ako čas šťastného detstva.
Talianski vedci chcú exhumovať pozostatky Leonarda da Vinciho. A možno (?) sa dozvedia odpoveď na otázku : Je, alebo nie je Mona Lisa autoportrétom renesančného génia ? Už niet pochýb - svet sa načisto zbláznil.
Kedysi som kino milovala. Neušiel mi žiadny z filmov. No, možno s výnimkou tých romantických, určených predovšetkým pre citlivé ženské duše. Neviem celkom presne, či preto, že nemám dušu, alebo, v lepšom prípade, preto, že síce dušu mám, ale necitlivú a neženskú. Potom prišla Roxanka a aj tých zopár razov, čo sme sa odhodlali ísť na Matrix a Pána prsteňov som odtrpela výčitkami svedomia, že ja som tu a spiace bábo doma. Časy sa zmenili. Roxanka má 9 rokov a objavuje úžasný svet kina.
December. Môj najobľúbenejší mesiac. Pri slove december sa mi vždy vynorí predstava tmy a v nej blikotajúcich svetielok. A ešte pocit čohosi radostného aj tajomného zároveň. Pretože v decembri sú vianoce. A v decembri je Mikuláš.
Priznávam, máme doma televízor. Priznávam, z času na čas televíziu pozerám. Priznávam, Smotánka je po Vraždách v Midsomeri mojím najobľúbenejším televíznym programom a viem aj to, kto vypadol v poslednom kole Superstar. Priznávam, nerozumiem ľudom, pre ktorých je zábavný televízny program dôvodom na moralizovanie akéhokoľvek druhu.
Sem - tam začujem nejaké divné reči. O akejsi kríze. Matne sa pamätám aj na nejakých podivných bojovníkov proti kríze. A áno, tak sa mi zdá, že niekto prichystal, neviem či aj rozbalil, protikrízové balíčky. Neviem, prečo mi ten názov pripomína „ Súbor opatrení na zdokonalenie... “ (už neviem čoho, ale pamätníci si určite na toto zaklínadlo z osemdesiatych rokov minulého storočia pamätajú. Viac sa mi páčilo už len slovo chozrasčot. Tomu tiež nikto nerozumel, ale kraľovalo na sklonku socializmu na vrchole hitparády najpoužívanejších budovateľských buľkov. Nikto nevedel, čo to je, ale dobre, a hlavne tajomne to znelo. Ale naspäť ku kríze.
Nesledujem žiadne politické diskusné relácie. Poslednú som videla niekedy dávno predtým, než v televízii jeden politik zamával „ spánombohom, idem od Vás " a zostal tu až doteraz. Nepozerala som ani preslávenú Hríbovú Lampu. Všetko, čo potrebujem sa dozviem zo správ. Niekedy aj to, čo vôbec nepotrebujem. Ako napríklad včera.
Nemôžem si pomôcť. Vždy ma to zabaví, keď si vypočujem alebo prečítam o tom, aké je úžasne mať dieťa alebo deti, aká je radosť sledovať ich prvé krôčky a o iných podobných rodičovských radostiach.
Nikdy by som neverila, že ja budem písať takýto článok. Neoslavovala som búrlivo vznik Slovenskej republiky, označovať ľudí, ktorí tu žili v 9. storočí ako starých Slovákov mi pripadá zábavné a Svätopluka, nepovažujem za pevný bod vo svojej identite, ale skôr za „ nádobu všetkej vierlomnosti “. Nie som hrdá na to, že som Slovenka. Asi preto, že pocitu hrdosti nerozumiem vôbec. Napriek tomu.
Buľky sú zbytočné reči. Bývajú od veci, niekedy trochu (?) hlúpe, inokedy patetické a zvyčajne trochu smiešne. Voči buľkotvorbe nie je imúnny nikto z nás. Záleží od miery vlastnej súdnosti a existencie vonkajších regulačných mechanizmov v najbližšom okolí „ buľkáča “, či zostane na úrovni občasného neškodného úletu alebo sa rozvinie do štádia, keď všetci prítomní nasadia neutrálny, nič nehovoriaci výraz tváre, prázdne pohľady uprú do neznáma a útrpne čakajú, kedy konečne to buľkanie skončí.
sme sa vybrali predminulú sobotu. Čo iné môžete od takej cesty čakať, keď všetky hlasy, ktoré na webe začujete, vám šepkajú do ucha unisono - ukrajinské cesty sú hrozné, ukrajinskí colníci nemihnú ani okom bez úplatku, ukrajinskí policajti si krátia chvíle naháňaním slovenských vodičov kvôli imaginárnym priestupkom a Ľvov je síce pekné, ale zakapané mesto. A na Ukrajine sa kradne. A je tam špina.
