Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
sme sa vybrali predminulú sobotu. Čo iné môžete od takej cesty čakať, keď všetky hlasy, ktoré na webe začujete, vám šepkajú do ucha unisono - ukrajinské cesty sú hrozné, ukrajinskí colníci nemihnú ani okom bez úplatku, ukrajinskí policajti si krátia chvíle naháňaním slovenských vodičov kvôli imaginárnym priestupkom a Ľvov je síce pekné, ale zakapané mesto. A na Ukrajine sa kradne. A je tam špina.
A opäť niečo o rozmaznaných deťoch, ktoré nevedia, čo od rozkoše robiť. Preto terorizujú dospelých svojimi vrtochmi.
Predstavenie Ako sa Vám páči na Hlavnej ulici Košiciach v rámci Letných shakespearovských slávností. Stojím viac než hodinu na mieste, o ktorom dúfam, že bude vchodom do priestoru vyhradeného pre platiacich divákov.
Hlavnou postavou tohto príbehu je bezdomovec Juraj. To, že je ostatným postavám venovaná podstatne väčšia pozornosť súvisí s faktom, že o hlavnej postave vieme poľutovaniahodne málo.
je názov expozície venovanej v Osvienčime utrpeniu slovenských židov v období Slovenského štátu. Súčasťou expozície sú stránky Slovenského zákonníka obsahujúce Nariadenie č. 198/1941 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov. Niektoré z jeho ustanovení:
Nemám rada dni s veľkým D. Deň žien, Deň matiek, Deň detí.........a mnoho iných. Nie, že by som nemala rada deti, ženy, matky, zem, vodu a všetky tie živé a neživé veci, ktorým sú DNI venované. Len mi pripadá...zvláštny ten zvyk - tváriť sa jeden deň starostlivo, zodpovedne, láskavo, úctivo a zakaždým viac–menej pateticky a ďalší ľahostajne, neláskavo, nezodpovedne, neúctivo a teda - normálne. Už viac než osem rokov sa snažím, jeden deň za druhým, byť starostlivá, zodpovedná, láskavá aj úctivá, tak hádam jeden deň môžem byť ( aspoň trochu ) aj patetická.
Hodina slohu v štvrtej triede. Čítajú sa domáce úlohy na tému - Opis a charakteristiky mamy.
Trojmesačné medvieďa sa zatúlalo do Tisovca. Bolo dosť malé na to, aby vzbudilo hystériu. Naopak, vyvolalo súcit.
Mládež je zlá. Aj deti sú zlé. Nikoho a nič si nevážia, dospelým sa vysmievajú, neboja sa poslať ich kade–tade, dokonca na nich vztiahnuť ruku. Skutoční antikristi. Kde sa vzali ? My sme si ich vychovali. My, dospelí.
Pri čítaní článkov na blogu sme mám pocit, že som sa nedopatrením ocitla uprostred zúriacej vojny. Bojujúce strany sú jasne odlíšené. Červení a čierni. Oheň a voda. Veriaci a neveriaci.
Po dlhom, predlhom čase som zavolala na zákaznícku linku T-Mobilu. Keď som tam volala naposledy, volalo sa to ešte Eurotel. Dôvodom mojej takmer hysterickej nechuti k takémuto rozhovoru je otázka: „Čo môžem pre vás urobiť ? “ Po nej pre mňa v podstate nikto nikdy neurobil nič. A tak som celú komunikáciu s mobilným operátorom zbabelo nechala na Juraja, ktorý je v tomto ohľade neporovnateľne odolnejší. Až teraz. Zabudla som, že JA tam nemám volať. Zavolala som.
„ Roxanka, povedz mi, prečo vlastne chceš chodiť do kostola ? “ pátrala som po príčine toho, prečo moja dcéra dôsledne trvá na tom, aby sa každú nedeľu zúčastnila na omši. A ja, samozrejme, s ňou. „ Pretože verím v Boha a je to moja povinnosť, “ bez zaváhania odpovedalo moje osemročné dieťa.
Ja sa nerada češem. ( Tento článok nie je o česaní ).
Niektoré veci sa skrátka nemenia. Napriek všetkej predstaviteľnej rovnoprávnosti, feminizmu, hnutiu za práva otcov - svet si žije svojim vlastným životom a nedbá na tieto kratochvíle doby.
Je to zaujímavý jav a priznávam sa, jedna z vecí, ktoré robia môj svet veselším. Ľutujú sa takmer všetci. Najnovšie sa pretrhla hrádza blogerskej samoľútosti
Ten strom, ktorý rástol pred budovou Priemyselnej banky v Košiciach. Tá vznikla na základoch sídla Slovenských magnezitových závodov. Po neslávnom konci tejto banky sa tam načas usídlila Slovenská sporiteľňa. A ten strom tam stál a stál. Už nestojí.
vo Vranove....sedel pred niekoľkými desiatkami rokov Ján Kostra a napísal o tom báseň. O tých, v ktorých som sedela pred niekoľkými týždňami ja, píšem blog.
