Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
Pretože Gréci ich chcú späť a Britské môzeum im ich nechce dať. Možno existuje aj iné vysvetlenie, ale stojan s letákmi, ktoré ponúkajú interpretáciu tejto legendárnej naťahovačky očami Britského múzea bol prázdny. Zato múzeum ponúka toľko artefaktov, že odpoveď na túto otázku oželiete.
Milan Rúfus hovorí, že to bolo dávno, veľmi dávno. A ja mu dávam za pravdu. Detstvo je pre väčšinu ľudí tou najvzdialenejšou históriou. A definitívne zabudnutou. Vtedy nás občas niečo aj bolelo a niekedy sme plakali. Niet na čo spomínať.Teraz nás nás nebolí nič a neplačeme. Nadávame. A do tohto podivného sveta ťaháme svoje deti. Niektoré sa úbránia.
Upozorňujem, že tento blog bude zasa o láske. O tej, ktorá sa skrýva v nedokončenej vete v jeho názve. Odporúčam preto všetkým, ktorým takéto blbosti lezú na nervy, aby nezabíjali vzácny čas svojho jediného života pokračovaním v jeho čítaní.
Včerajší večer na košickom amfiteátri. Vystúpenie folklórnych skupín v rámci Cassovia Folkfestu. Diváctvo sa sústredilo na sedadlá s najlepším výhľadom. Účinkujúci oduševnení, obecenctvo vďačné. Ja a Roxanka. Roxanka sedí na sedadle hneď vedľa uličky. Z druhej strany uličky medzi sedadlami sa usadil starší pán.
Slnečný deň. Rútim sa po Hlavnej. Hlava niekoľko minút pred nohami. Zrazu som si uvedomila, že oproti mne sa šúcha bezdomovec. Úplný abstrakt bezdomovca.
Odkedy si na tomto svete, naučila som sa o láske viac, ako za celý svoj dovtedajší život. Pochopila som, čo je láska, ktorá nemusí odpúšťať, pretože neodsudzuje. Spoznala som, čo je láska taká samozrejmá, ako nádych a výdych. Neuvedomuješ si ho, nesnažíš sa oň, len jednoducho dýchaš.
Nikdy som nechcela mať deti. Nechápala som, čo tie ženské, skláňajúce sa nad kočíkmi, v ktorých ležali celkom cudzie, dokonca ani nie ich vlastné deti, vidia. Tie výkriky typu „ aký je zlatý/zlatá “ nad deckom od hlavy po päty pozakrúcaným do dupačiek, perinky, deky, a ktoviečoho ešte, som považovala za ich sladkasto - gýčovitý folklór. Nevedia, čo so životom a pri ich bezduchých predstavách, je starať sa o škvŕňa s pokrčenou tvárou, často červenou od neutíšiteľného plaču, jediným naplnením ich plytkého života. Otrasné ! Bože a ten smrad z okakaných plienok ! Fuj !
Spomenula som si pred niekoľkými dňami na svoje detstvo a na chvíle strávené u mojej babky v malej dedinke na severovýchodnom Slovensku. Chodievala som tam celkom rada. Jediná veci, ktorá mi kazila tento zážitok, bolo pomyslenie na to, že tam zostaneme aj spať.
ING konto. Úžasný úrok. Žiadna viazanosť. So svojimi peniazmi nakladáte kedykoľvek ckcete.
Sankt Petersburg. Mesto, kde zabudnete, čo je to byť obletovaným turistom, len čo opustíte klimatizáciou podchladené sterilné bezpečie hotela a vykročíte na Nevskij prospekt, ulicu, o ktorej sa píšu básne.
Sme na vysnívanej ceste do Sankt Petersburgu. Za sebou sme zanechali nekonečné roviny severného Poľska, trochu zmätené dopravné značenie v Litve, osamelé usadlosti Lotyšska aj značky Pozor, soby ! v Estónsku. To všetko bolo. Teraz vchádzame do Narvy, mestečka, cez ktoré prechádza estónsko-ruská hranica. Za ňou už Narva nie je Narvou, ale Ivanogorodom.
To bolo ešte v lete. V Sankt Petersburgu. V prvý deň našej dovolenky sme sa vracali ľahkým šerom bielej noci po Nevskom prospekte do hotela. Sedela v okennom výklenku jednej z budov tejto legendárnej ulice. Na prvý pohľad typická bábuška z ruských filmov.
Na vysvetlenie - krčma je každé zariadenie, kde vám nalejú a nezáleží na tom, či ide o snobskú reštauráciu v ohviezdičkovanom hoteli alebo staničnú putiku.
