Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Mal som kamaráta, ktorý bol skinhead, čo v jeho prevedení znamenalo, že nosil plátenky, na jednej mal vzadu napísané Honda, to viem určite a na druhej asi Mazda, to dedukujem, lebo si presne nepamätám. Ďalej nosil riflovku, na chrbát si chcel nakresliť Peace, lebo tak naozaj nikoho biť nechcel, lenže zabudol čiarku v strede a tak chodil po svete s Mercedesom na bunde a bol s tým spokojný.
V Prištine bol jeden taký večer, keď som sa vracal z mesta na intrák a pred ním, na schodoch, prebiehala letná študentská párty v albánskom vydaní. Albánske vydanie letnej študentskej párty vyzerá v praxi tak, že sa sedí na schodoch, niekto hrá na gitare, ostatní spievajú a niekto ešte k tomu popíja pivo z dvojdecových plastových pohárov. Človek má pocit, že nie je na univerzite ale v tábore a nemá cez dvasdsať ale skôr menej ako desať rokov. Potom sa dospieva a všetci idú spať triezvi ako ľalie, žiadne lyžovanie sa po schodoch ako v Bystrici na intráku, všakže páni budúci telocvikári, s láskou pozdravujem.
Napíšem to tu, lebo to bude znieť strašne romanticky. Vyrastal som na Chate pod Soliskom. Že som tam nevyrastal celé detstvo, to nenapíšem, lebo to romanticky neznie.
Jožo Koky vošiel do triedy na začiatku tretieho ročníka a presne táto veta musí v perexe stačiť, lebo to, čo sa dialo potom, do perexu nepatrí.
Kedysi sme si s prázdnymi vreckami a náznakom sociálnej kritiky nerovnej kapitalistickej spoločnosti kládli rečnícku otázku. Toto je detstvo? Za tote peňeži? A teraz o inom.
Nie je nič rozumnejšie, Bohu a národu milšie, ako sa v sobotu vybrať spoznávať slovenskú históriu. Na Bratislavskom hrade som doteraz nebol, nemal som prečo, ale už mi dali dôvod, postavili sochu a ak si bývalý premiér želal, aby sa stala pútnickým miestom, ja som mu to splnil.
Celé svoje vysokoškolské štúdium som prežil bez televízie a poviem vám, boli to šťastné časy. Ráno som si kúpil noviny a rozčúlil sa na politike, ale bol som ušetrený všetkého toho crapu, trashu a rubbishu, ktorý je vysielaný v slovenských televíziách a prezentovaný ako nejaký program, panebože, ani mi to slovo do úst nejde.
Koncom minulého roka sa mi stala taká milá vec. Jeden z mojich článkov, konkrétne tento, prebral jeden portál, nepoviem ktorý konkrétne, lebo mu nehodlám zvyšovať čítanosť. Problémom toho portálu totiž, teda okrem toho, že to spravili bez môjho vedomia, súhlasu alebo uvedenia autorstva, bolo aj to, že ono to bol portál trochu radikálny.
Tento článok je veľmi zásadný, veď inak by som sa predsa nevyjadroval k téme, ku ktorej sa musí vyjadriť každý, kto má k cirkvi kladný, záporný alebo žiaden postoj. Čiže sa vyjadrujem.
Dva mesiace v stolici a nič sa nedialo. Až teraz môžem konečne otvoriť svoju novú rubriku a priniesť prvý zážitok z Bratislavy, ktorý, ako sa na pravidelného návštevníka cp.sk patrí, musí byť negatívny. Bez toho by to nebolo ono a navyše by si niekto mohol aj pomyslieť, že sa mi v tej Bratislave páči, abo čo a to zas ňe. Aj keby hej, aj tak ňe. Jedine žeby hej.
Ak sa nemýlim (ale môžem sa mýliť, je to predsa len päť rokov a vtedy už je dovolené mýliť sa), bolo to presne dva dni predtým, 5. júla, kedy Londýn získal práva na usporiadanie letnej olympiády. Boli toho plné noviny, Sebastian Coe, ktorý bol, ak sa nemýlim (ale opäť sa mýliť môžem), tvárou kampane, žiaril šťastím, celá Británia mala smelé plány ako sa pred svetom predvedie a Škóti potichučky rozvíjali svoje plány o tom, ako ich bude reprezentovať ich vlastný tím. Škótsky, chápete. Kilty, gajdy, ksichty pomaľované na bielo-modro ako William Wallace a sloboda! Tiež ako William Wallace. Periodicky ich to chytá.
Máme svoje dni. Nie často. Každé dva roky asi mesiac v lete, keď sú práve nejaké majstrovstvá, okrem toho ešte každé dva roky v zime a v lete, keď je olympiáda. Potom už len v utorok, stredu a štvrtok, vtedy bývajú európske poháre a v sobotu a nedeľu, aj vtedy sa vždy nejaký futbal nájde. Čiže svoje dni nemáme v pondelok a piatok, aj keď s tým piatkom to nebude celkom pravda, lebo aj kamarátom sa treba venovať a pondelok je zase pondelok.
Mám veľmi dobrú kamošku, ktorá už nejaký čas žije v Honkongu a táto moja veľmi dobrá kamoška sa s frajerom vybrala na Expo do Šanghaja. Potom sa vrátila, skonštatovala, že lepšie sme sa už ani prezentovať nemohli a len zaneprázdnenosť jej bráni v tom, aby o tom aj patrične nasrdeným tónom napísala. Namiesto nej to aj tak spravili iní, takže teraz vieme, že Slovensko prezentoval žlto-zelený pavilón vynikajúci fádnosťou a inak už asi ničím.
Tento príbeh sa začína niekedy koncom októbra v jesennej, romantickej a listovo zožltnutej atmosfére krakovského Starého mesta, kde stojím a čakám. Stojí a čaká tam aj ona a mne je v tom momente jasné, že čaká na mňa. Skracujem jej to čakanie, ešte jej nehovorím, že spolu budeme šťastní, pri prvom stretnutí by ju to predsa mohlo vydesiť, ale už to viem, už mi je to jasné.
Problém je ten, že na východ od nás bývajú Rusi, lenže keď im to poviete, tak sa naštvú. Nikto nechce, aby o ňom vraveli, že je Rus. Okrem Rusov. Tí to o sebe hovoria úplne normálne a bez hanby, lebo nevedia, že v slovenčine je to skoro taká zlá nadávka ako Maďar, zlepenec alebo Vatikánska zmluva. Lenže zase Rusi si môžu hovoriť, čo chcú a čo povedia, to aj platí, lebo sú strašne obrovskí, strašne pijú a dali svetu päťročnice.
Slovák má so Škandináviou zásadný problém a síce ten, že by sa chcel mať tak, ako Škandinávci a teda dobre. Lebo v Škandinávii sa dobre majú. Lenže oni nekradnú a v tom je ten zásadný problém. Ďalší zásadný problém spočíva v tom, že je tam drahý alkohol a Slovák sa tam teda nikdy nemôže cítiť ako doma, hoci ani doma sa vždy necíti ako doma. V Škandinávii býva veľa užitočných vecí ako napríklad Santa Claus, Uma Thurman a metal. Metal bol fasa, až kým sa ho nechytili Nemci. Ako väčšiny vecí.
Ustanovujúci dokument strany, ktorá ešte nemá meno, ale už má parádne heslo, chatová osada Zátrpkné, 10. júna 2010.
V nedeľu vedú všetky cesty do Bratislavy. Cesty na Slovensku vedú vôbec do Bratislavy, okrem tých, ktoré vedú do zahraničia.
Južná Európa sa delí na juhozápadnú a juhovýchodnú podľa východu a západu. Radšej máme tú východnú, lebo tam sa majú horšie ako my. V západnej sa majú lepšie, ale iba kým im to tam spadne na hlavu. Máme radi, keď niekomu niečo padá na hlavu. Menej radi máme, keď sme na hlavu padnutí my, ale to sa nám zase stáva častejšie. A úplne najmenej máme radi, keď nám to ešte aj niekto pripomína, že na tú hlavu padnutí sme. To nás potom úplne naštve a just zvolíme toho, čo nám vraví, že na hlavu je padnutý niekto iný.
V Británii sú všetci tuční, ženy majú veľké prsia, nosia melíry a veľké výstrihy, pijú, kričia a potom spia na chodníku. Presne v tomto poradí. Briti neexistujú, zato tam žijú Poliaci, Slováci, Rumuni, Španieli, Íri, Indovia a Pakistanci. A ešte Angličania, Škóti a Welšania, ale tých je tak málo, že nikoho nezaujímajú.
