Samo Marec
Desím sa výsledku volieb
Tak som si to včera kráčajúc z práce uvedomil. Desím sa. Normálne. Čím bližšie voľby sú, tým sa pravdepodobne budem desiť viac.
Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Tak som si to včera kráčajúc z práce uvedomil. Desím sa. Normálne. Čím bližšie voľby sú, tým sa pravdepodobne budem desiť viac.
V západnej Európe sa ľudia majú dobre, tak tam chodíme pracovať, aby sme sa aj my mali dobre. Lenže západná Európa je divná. V práci sa tam dosť často aj pracuje a to je problém. Navyše sa tam aj tak skoro nikdy nemáme tak dobre, ako priemerní obyvatelia. Nemáme ju teda radi, ale zase nie až tak úplne. Trochu radi ju máme, lebo by sme chceli byť ako oni. Chceli by sme, aby aj nás niekto nemal rád, lenže ani zato nikomu nestojíme. To je blbý pocit.
Začnime susedmi. Susedov máme radi, ale viac, ak ostávajú u seba. U nás ich máme radi iba keď prídu ako turisti a míňajú peniaze. Česi sa ešte radi hádžu pod lavíny. Ale predtým väčšinou tiež stihnú niečo minúť, takže nám to nevadí.
Nemyslím si, že sa mi kedykoľvek predtým podaril podobný nadpis, ktorý by v pár slovách tak jednoznačne pokryl jednu celú tematickú oblasť a zároveň aj niekoho urazil. Nezvyknem také články písať, ale zase keď treba, tak treba. A teraz treba.
Ono sa to udialo asi tak, že som tam prišiel, lebo niekoho hľadali a napchal do formuláru všetky vymyslené pracovné pozície, na ktorých som nikdy nepracoval. Tie, na ktorých som pracoval, sa mi nezdali vhodné, lebo zahrňovali pripásového opečiatkovávača mäsa, hotelového upratovača, hotelového prirecepčného postávača a pocestného ruží predávača. Na výber zamestnania som mal talent úplne vždy. A aj noviny som na ulici predával. Platili mi za to, že som žiadne nepredal, potom na to prišli a vyhodili ma. Bolo mi to jedno.
Fero Drumbľa vo svojej rurálnej epopeji Voloviny a kravíny na prvé stretnutie s dedinskou pipkou spomína nasledovne:
„Proste žijeme v takej krajine." - skonštatoval môj včerajší spolukonzument Tatranu, výborného to piva, najmä ak máte zápchu. Nemal som a ani keby som bol býval mával, aj tak by som ju teraz už nemal. Toľko na tému Tatran a jeho vplyv na trávenie.
„Mojími spolunominovanými sú Rómka a gay, mňa tam dali preto, že som písal o Albáncoch. Teraz už štyri mesiace píšem o Židoch a moja gardedáma je Maďarka. Tiso sa musí na šibenici obracať." Takôto múdrô som v súvislosti s Novinárskou cenou na Facebook napísal.
Keď tu zas napíšem niečo o láske, nikto mi už neuverí, že je to náhodou, lenže taká je pravda. Ľudia okolo štyridsiatky totiž zo zásady nezvyknú umierať plánovane. Nezvyknú a napriek tomu umrú, presne ako sa to napríklad pred pár dňami prihodilo Peteovi Steeleovi. Je úplne že mŕtvy.
And there she was. Takéto veci netrvajú dlho, ony sa nevyvíjajú, stávajú sa zazu. Ona tam sedela a presne vtedy sa to stalo. Vtedy som sa zamiloval, možno nie navždy, toto slovo nepoužívam, veď už nemám sedemnásť, ale zamiloval som sa. Oveľa viac a úplne inak ako do dredatej holky aj dievčiny v autobuse, lebo s touto dotyčnou sa tak trochu poznáme, študujeme na jednej katedre a aj si ju pamätám.
Jednou z mnohých zaujímavých otázok, ktoré otvára prípad Kaczyński a Wawel, je napríklad paralela so Slovenskom. Tá sa vlastne priam ponúka, pretože Poliaci sú naši susedia, Slovania a pre niekoho aj bratia. Chtiac-nechtiac si musíme priznať, že predstava, čo by sme asi tak robili my na ich mieste, je aktuálna. Nikomu nič zlé neželám, božechráň, ale ako povedal môj nemenovaný spolužiak na matike pred tabuľou, jeden nikdy nevie. Ani nevedel.
Ach, to boli časy, keď sme sa v Prištine viezli mestskou na kúpalisko. Chápete, slnko, leto, teplo a navyše pri vode čakala Fatima v plavkách. Človek mal normálne pocit, že sa má načo tešiť. Nie ako tu, zima, dážď a ešte je aj Fico každé ráno premiérom.
Keď som sa asi pred piatimi rokmi vybral na leto do Edinburghu, celý čas som sa cítil veľmi odľahčene a nebol to pocit náhodný, lebo hneď tretí deň ma niekto odľahčil o peniaze. A pas. To sa potom človeku hneď ľahšie dýcha, keď nemá čo stratiť. Doslova.
Môj život vôbec nie je taký plný udalostí, ako by sa vám mohlo podľa blogu zdať a vôbec si ani nehľadám priateľku, čo by sa vám tiež zdať mohlo. Nehľadám, to len aby sme si ujasnili pozície. Napriek tomu ženy stretávam, rovnako ako väčšina chlapov, ktorých poznám. Poznám aj takých, ktorí stretávajú len krčmárku vo svojej putike a potom ešte večer svoju rozčúlenú manželku, hoci to druhé si zvyčajne nepamätajú. Jeden taký býva vedľa. Ale k veci.
Týmto článkom splácam historický dlh svojmu rodu. Rod si to zaslúži a ja v neposlednom rade dám voľný priechod frustrácii, ktorá sa vo mne nazbierala za celé tie roky, v priebehu ktorých sa hrdím svojim priezviskom. A takto mimochodom mám spolu so svojimi rodnými a menovcami zajtra posledný deň meniny.
Sledovať ľudí okolo seba je zábavné a ja to občas robím. Kedysi som si napríklad zvykol sadnúť uprostred letnej sezóny na smokoveckú električkovú stanicu a zabávať sa na tom, ako turisti tesne pred odchodom spojov panicky pobehujú, nestíhajú a nakoniec sa aj tak nezmestia. Ach, to boli časy. Kadečomu ma naučili. Už si nepamätám, čomu presne, ale tá veta dáva článku taký ten hlbší nádych, ktorý by mu inak chýbal.
Link na svoj posledný článok spolu s krátkym sprievodným textom som preposlal vedúcemu oddelenia sociálnej a krízovej intervencie mesta Banská Bystrica. Dnes som dostal odpoveď, ktorú si skrátenú môžete prečítať. Nechávam ju bez ďalšieho komentára, azda okrem toho, že pánovi Langsteinovi za ňu ďakujem. Oceňujem jej rýchlosť - mail som písal v piatok večer a dnes ráno som dostal reakciu. Rovnako oceňujem, že sa v prípade angažuje aj nad rámec svojich povinností.
Kráčal som včera okolo bystrickej hlavnej pošty, bolo asi pol siedmej. Uprostred chodníka stála stará Cigánka s francúzskou barlou a keď som okolo nej prechádzal, niečo mi začala hovoriť. „Mám len päťeurovku a tú Vám nedám," odpovedal som jej automaticky a úspešne som ju nechával za sebou. Nemal som náladu rozdávať peniaze.
Za tento článok nemôžem, to treba povedať jasne. Nechcel som ho napísať a nikdy by som ho ani nenapísal, nebyť mojej drahej pedagogičky G.O. poľskej národnosti, pôvodom z Opola, ktorej na mojom vzdelaní záleží natoľko, že ma k nemu prinútila. Teda prinútila ma len porovnať slovenský a poľský jazykový zákon. Lenže to sa potom už tomuto článku vyhnúť nedalo.
Včera bol taký klasický prvomarcový jarný deň. Také bývali len za starých dobrých čias, keď ešte zimy boli zimami. Dnes už také nebývajú. Veď vravím, že to bolo včera.