Alexandra Beňová
Tak málo stačí...
tak málo stačí k bolesti,tak málo stačí k smútku...tak málo stačí k radosti,tak málo...
prudko inteligentná, nebezpečne ftipná a prirodzene krásna... no predsa tá najsamúžasnejšia:)) aa skromná, aby som nezabudla... :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
tak málo stačí k bolesti,tak málo stačí k smútku...tak málo stačí k radosti,tak málo...
Pár písmen, pár slabík, dokáže pomôcť, dokáže zabiť. Rozpúta vojnu, zničí to, čo včera bolo dokonalé. Priblíži moje srdce k tvojmu, a z veľkého sa stane malé.
A tak pozerám sa zase do diaľky... Pretože len v budúcnosti môžem pochopiť minulosť. Minulosť svoju, vašu, našu, ...
„Jedna žena sa ma spýtala, aké mám doma záclony. Povedala som jej, že žiadne, pretože chcem vidieť nebo.“
... posledná zomiera duša. Nedávno som sa rozprávala so známym a on vyriekol vetu, ktorá ma prinútila sa zamyslieť: „Po tom všetkom mi bolo už všetko jedno. Mohlo sa diať čokoľvek, mňa už to jednoducho nedokázalo rozhádzať.“
... alebo o tom, ako deti despotických rodičov nemajú právo už ani na choroby.
Drnkanie na moje nervy dnešným večerom vyvrcholilo. Posledné dni a týždne do mňa len každý rýpal, stále som bola ja tá zlá, dať mi za pravdu ani za nič. A tak tu teraz ležím, plačem a nadávam si, prečo som zase dovolila, aby to došlo takto ďaleko.
O tak veľa vecí človek prichádza len preto, že sa jednoducho bojí opýtať.. Čoho sa to vlastne bojíme? Sklamania? alebo skôr, že to o čo žiadame nám bude dopriate?
... alebo jednoducho podplácanie. Čím ďalej tým viac pribúda vyjadrovanie citov pomocou vecí a darčekov.
... možno nie, možno je to viac. Možno aj päť minút.
moje životné motto, heslo, ktorým sa už roky riadim, a ktoré sa mi vždy potvrdilo. U mňa to nie je inak.
Ako veľmi a prečo tak bolí uvedomenie si pravdy? Preniesť sa ponad niečo, opäť rozprestrieť krídla a skúsiť odznova hľadať ten svoj kúsok šťastia. Tak ľahko sa to hovorí, tak ťažko koná...
Ďalšia z tých krásnych viet, ktorá mi dodáva kúsok sebavedomia, keď už mám pocit, že som maximálne na dne. Keď prejdem okolo zrkadla (fakt krutý okamih, škoda, že ich máme doma toľko), keď ma niekto zraní, keď mi nevyjde niečo, na čo som sa fakt tešila.
Zajtra je deň matiek. Keďže pochybujem, že by som zajtra našla nejaké otvorené kvetinárstvo (to viete - malomesto), a preto som kúpila matke kvet dnes, nech sa zase nesťažuje, že som jej nič nedala. Keď som jej ho podávala, pozrela sa na mňa a povedala: To má byť akože pre mňa? Tak si to nechaj, ja od teba nič nechcem. A odišla.
Zo zrejmých dôvodov nebudem dávať slangové výrazy do úvodzoviek - článok by bol naozaj neprehľadný.
ďalšia z vecí, ktorú som stvorila v nie príliš dobrej nálade... možno povzbudí;)
Je mi ľúto, ak opäť niekto nepochopí pointu článku. Tentokrát to nie je žiadna hlboká filozofická úvaha, len prosté vyjadrenie názoru. Zasmejte sa alebo len pokrúťte hlavou, to nechám na vás...
Životné heslo, ktoré nám dáva potrebnú nádej či prázdna fráza, ktorá sa len pekne vyníma na oznamku z maturitného ročníka? Rozhodujúce je len jedno - to ako sa na to pozeráte.
Niečo čo poznáme všetci. Stereotyp, láska, trápenie... Čo všetko nás môže postretnúť za jeden jediný deň?
Máte veľký problém s tým, ako sa vyjadrujem, prečo píšem o témach, o ktorých by som na svoj vek nemala nič vedieť. Trošku vám to teda priblížim. Teraz to nebude o ničom inom ako o mne. Odsúďte ma alebo stojte za mnou. To nechám na vás.