Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Už druhý deň mám okrem skoro päťročnej dcéry na starosti ešte aj jej o rok staršiu neter. Hotové utrpenie. Dnes už musíme vypadnúť von. Je pomerne slnečno, ale od balkónových dverí mi ťahá na otlaky mrazivý chlad ako pri nepodarenom napĺňaní plynového zapaľovača. Nič to, nervy sú mi prednejšie, oblečieme sa ako v zime a ideme na trojku autobus. Od Zeleného kríčka sa prejdeme na Kalváriu (keď nás za cukrovarom nezrazí auto).
Niekedy sa človek núra v histórii, pátra, hľadá, ale niekedy história príde za ním sama. Aj ja som kus svojej minulosti, dávno zabudnuté časy asi spred štyridsiatich rokov, stretol náhle na ulici, a doslova som onemel. Išiel som s dvoma kamarátmi popri OD Jednota, vykladám, vykladám, oproti šla skupinka ľudí, taká dospelácka škôlka, ani som ju neregistroval, a zrazu som zostal stáť ako prikovaný.
V roku 1925 vyšla nákladom časopisu Nové Slovensko malá brožúrka Sprievodca mestom. Okrem stručných dejín Trnavy, opisu pamätihodností i vtedajšieho moderného priemyslu a vloženej orientačnej mapky sú niektoré stránky potlačené ešte secesiou voňajúcimi reklamami. Pričuchol som k nim vďaka maminmu 92-ročnému chorému strýkovi, ktorý zošitok takmer celý život opatroval, vďaka mame, ktorá mu ho nedávno potiahla a napokon vďaka maminej dcére, ktorá sa ho zmocnila, naskenovala a poslala aj mne. Začuchajme si teda spolu:
Niekedy je v robote riadna nuda. Najmä vtedy, keď niet do čoho pichnúť a pred okolím sa ešte treba tváriť, že akože nestíhačka. Dokonca aj pred šéfom, ktorý veľmi dobre vie, že práve prebieha malé divadelné predstavenie, a v duchu je rád, že sme kreatívni a nemusí nám robiť našepkávača.
Súhlasím, dnešný univerzálny sviatok na oslavu nežnejšej a krajšej polovičky ľudstva dupľuje iné, na ktoré si staršia generácia ešte nie a nie celkom zvyknúť - Deň matiek, Valentín..., a zrejme sa musí poberať do šrotu, ale Medzinárodný deň žien (MDŽ) sa vo mne nikdy nespájal s predstavou povinne oblečenej pionierskej alebo zväzáckej rovnošaty. Bol to deň, ktorý nám deckám už nejaký ten týždeň vopred robil starosti, ako, čím a začo prekvapiť mamu.
Život píše našťastie aj veselé príhody. Jednu, na ktorej som sa schuti zasmial, keď prišla z pošty manželka, napísal práve dnes.
Presne ako v slávnom slovenskom hite, ani my sme nikdy nezamkýnali, tu, na rovine. Či ako hovoria chalani z Hlohovca, v jame. Nezamkýnali sme dokonca ani zdnuka, keď bola búrka, ako stará mama jedného veselého holiča. Vtedy stačilo zapáliť veľkú sviecu hromničku a postaviť ju do starého dvojité okna. No a v byte bolo treba postupne rozmiestniť lavóre a hrnce, do ktorých z plafónu kvapkala voda. Bola to pekná hudba, rádio aj tak mlčalo, bolo na elektriku, a tá bola vypnutá ešte dlho po búrke.
Dnes som prišiel na jednu vec. Premýšľal som o včerajšej návšteve, no najmä o tom, ako ju posúdila (a odsúdila) po jej odchode moja manželka. Fajčiac na balkóne som, aspoň pre svoje vlastné uspokojenie, pochopil, prečo nemáme súdiť jeden druhého. Je to taká jednoduchá vec. Že som na ňu neprišiel už dávno. Bude tu namieste možno výrok môjho kedysi predáka Milana Jonáša: „Dnes mi to tak páli, až sa sám sebe čudujem.“ Svoj objav uvediem až v poslednom odstavčeku, čoby pointu, keď už musí byť na konci. Nenakúkať naspodok, prosím!
Tak toto už nedá dokopy nikto. Koniec! Definitívny! Takto na smrť rozhádaní sme ešte neboli nikdy. A to sa poznáme už štyri roky, z toho vyše pol roka sme zobratí. Vzala malú dcérku a buchla dvermi. Vraj som ich videl naposledy. Bože, čo teraz?
Verejnú dražbu dnes pozná už asi každý, niekto, žiaľ, ju pocítil aj na vlastnej koži, alebo sa o nej zatiaľ len dočítal v pozdrave od exekútora, šťastnejší jej priebeh zažili pri sledovaní starého slovenského filmu Dáždnik sv. Petra. My decká s našimi rodičmi sme si ju však vychutnávali v druhej polovici šesťdesiatych rokov takmer každú sobotu.
„Pred pár dňami sa u mňa stavil jeden kamarát. Len tak náhodou šiel okolo nášho domu, vybehol hore a dal mi sveter. Bolo mi to podozrivé. Dnes je odpočúvacia technika na vysokej úrovni, vo svetri bol bezpochyby vmontovaný citlivý mikrofón. Uvedomil som si aj ďalšie súvislosti. Nedávne udalosti nemohli byť náhodami, odrazu začalo všetko do seba zapadať. Bolo to jasné a tak bezočivo priehľadné – idú po mne. Iba som nevedel, kto. Mimozemšťania? Štátna bezpečnosť? Prezrel som sveter. Vedel som, že nič nenájdem. Dokonalá technika. Obliekol som si ho a prechádzal sa v ňom po byte. Vedia o mne všetko, aj moju veľkosť. Padol mi ako uliaty. Náročky zreteľne nahlas som si akože sám sebe rozprával, že nie som taký hlúpy, aby som nevedel, že ma chcú dostať. Ale začo? Nič som nevyviedol. Tak prečo mám byt prešpikovaný mikrofónmi a mikrokamerami? Ak som niečo vyparatil, tak jedine v kóme.
Keď sa otca niekto spýtal, koľko má detí, hrdo vyhlásil, že štyri páry. Viac ako hociktorý rozprávkový kráľ, ktorý sa zmohol maximálne na tri dcéry alebo troch synov. Ale keby sa nás spýtal, ako ho máme radi, asi by sme sa zhodli na tom, že radšej tú soľ.
„Počúvaj, veď vy ste ako prví mali v Trnave farebný televízor! Celá Zbožná ulica ho chodila obdivovať.“ Pozerám na Laca Mikulca ako puk, o čom točí, veď vo farbe sa vysielalo až niekedy v sedemdesiatych rokoch, a ja som ruský Rubín videl až o desať ďalších, aj to nie doma. A na Zbožnej, čo bol starší názov Vajanského ulice, sme bývali len do mojich desiatich rokov. Rok potom, čo z veľkého parkoviska odtiahli domov na gazíkoch okupačné vojská Maďarskej ľudovej republiky, sme sa sťahovali aj my, ale len na kraj mesta.
Sedíme okolo životodarného ohňa. Pri lenivo kolujúcej fľaške náladodarnej tekutiny s arómou pichľavého kríku a tónoch podladenej gitary si pripomíname zábavné príhody z minulých vandrov. Nenačatý mesačný koláč a blízkosť zrúcaniny kláštora s kostolom na Katarínke nás inšpiruje aj k strašidelnejším témam. Kamarát Paplón presne na tomto mieste zažil nedávno dokonca až priveľmi blízke stretnutie tretieho druhu.
Stáli sme ráno na autobusovej zastávke. Všetci s ovisnutými ksichtmi, každý ponorený sám do seba, do vlastných starostí. Hoci bez zjavnej príčiny, každý namosúrený na práve sa začínajúci deň.
Včera som si spomenul na kamarátovu úvahu, ktorú vyslovil pri pohľade na svoju obrovskú zbierku pirátskych nahrávok svetového aj nášho bluegrassu. Bol vtedy slobodný, bez priameho dediča, a povedal asi toto: „To som zvedavý, kto po mne zdedí všetky tieto kazety, čo s nimi urobí, premaže ich inými pesničkami, alebo vyhodí na smetisko?“
V poštovej schránke sme dnes konečne našli potešujúcu výzvu – k prevzatiu prídavkov na dve deti – očakávaných 1080 korún. Manželka sa okolo obeda pre ne vypravila na hlavnú poštu. Po odstátí fronty podala paničke za príslušným okienkom papier, a celá ohromená počúva jej reakciu: „Peniaze sú už vybrané!“
„Dobrý deň, som zo štátnej kontroly odberu vzduchu. Pustíte ma dnu?“ „Ku mne? Na piate!“ V slúchadle zavrndžalo, zachrčalo a tresli vchodové dvere. Bleskovo som utekal zatvoriť moje balkónové, okno bolo priklincované. Už-už som mal prst na vypínači televízora, že ho vypnem a schovám do skrine. Nie a nie sa zbaviť toho reflexu z obdobia škriepok, ktoré vyriešil zástrčkový zákon. Vlastne zásuvkový. Poslanci si to pomýlili so stredou.
Cesta osobákom z Trnavy do Senice trvala tentoraz večnosť. Aj pešia túra zo vzdialenej stanice od centra, okolo kasární, kde bol iba pred pár rokmi narukovaný Paľo Hammel, až do kolónky pri Hodvábke. Tam býva Zdena. Pred mesiacom odišla na prázdniny k tete do Jeseníkov, na dva týždne, ale ďalších dlhočizných štrnásť dní sa ešte neozvala. Telefón bral len jej starší čerstvo ženatý brácho alebo švagriná. Vedeli toľko čo ja. Nič. Rozvedená matka sa odsťahovala, teraz je tam navyše už len Zdena. Vlastne, momentálne nie je.
