Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Mená hrdinov tohto príbehu si radšej vymyslím. Nestal sa tak veľmi dávno, iba krátko pred érou mobilných telefónov, a hlavní aktéri sa k nemu ani v náznaku nevracajú. Čo sa však vtedy večer pred pohostinstvom v jednej malokarpatskej dedinke presne stalo, ostalo tajomstvom iba dvoch ľudí, ja ani ostatní zúčastnení sme sa detaily nikdy nedozvedeli, a ani sa nevypytovali.
„Ochorel mi škrečok, bola som s ním na veterine, doktor mu pichol injekciu a už mu je lepšie. Viete, čo ma to stálo? Päťdesiat korún! A pritom nový škrečok stojí iba dvadsať!“ Takto nahlas rozumovala jedna babka v čakárni u lekára. Cenové relácie naznačujú, že to bolo asi pred ôsmimi rokmi, ale úsmevná príhoda mi prišla na um pre analógiu so synovými patáliami s Nokiou 6300.
Nedávno, keď to už-už vyzeralo na jar, som ako vždy šiel do hypermarketu skratkou pomedzi obytné betónové bloky. Na jeden panelák stavbárom asi nezvýšilo dosť materiálu, tak tam urobili asfaltové ihrisko, pri ňom kĺzačky a pieskovisko. Na tom by ani nebolo nič čudné, ani na asi 13-ročných deckách, pofajčievajúcich a odpľúvajúcich po každom šluku, a s mobilmi v druhej ruke. No ako prikovaný k zemi som zostal stáť, keď som z hlúčika obďaleč sa hrajúcich menších detí začul: „Pane králi, kolik je hodin?“
Z okna našej izbičky na poschodí dedkovho domu vedie na ulicu, na drevený smolný stĺp, čierny pokrútený drôt. Od nepamäti sa na ňom hompáľa tisíckrát opršaný papierový šarkan, vlastne už len jeho kostra s vypĺznutým chvostom z postrihaných novín. Ani on však nezabráni tomu, aby k nám po ňom každý večer neprišla jedna teta až z ďalekej Bratrišlavy.
„Mladý pán, nekúpite ďalekohľad?“ osloví ma hlbokým altom pred hypermarketom hrdzavá fešanda, oblečená do červeno-zeleného kvetovaného vzoru pod nezapnutou športovou bundou s tromi pásikami ako na oravskej slaninke.
Patrím medzi šťastlivcov, ktorí vsadili na neobmedzené internetové pripojenie firmou T-Com. Uf, už vyše dva roky.
Matúš 24:5 Lebo mnohí prijdú pod mojím menom a budú hovoriť: Ja som Kristus, a zvedú mnohých. 24:23 Vtedy keby vám niekto povedal: Hľa, tu je Kristus! alebo: Tu! neverte! 24:24 Lebo povstanú falošní kristovia a falošní proroci a dajú veliké znamenia a budú robiť zázraky, takže by zviedli v blud, keby bolo možné, aj vyvolených.
Mojou prvou hračkou bol pokazený budík, ktorý som našiel za jednými dverami v domčeku na spadnutie, na kopci pod Brumovským hradom, kam sme sa nasťahovali začiatkom 60. rokov minulého storočia. Ale ani tento pokus usadiť sa v rodnom Valašsku otcovi nevyšiel, tak ako rok predtým vo Vysokom Poli. Po prezimovaní sme sa opäť vrátili do Trnavy, do manzardky rodinného domu k maminmu otcovi, kde ako vdovec vychovával piatich násťročných synov.
Keď sa nám 7. mája 2003 narodila Sára, napadlo mi, keď už nebude nič dediť, nech má po mne aspoň dôkladnú štatistiku. Keď bude väčšia, nech sa váži a meria sama, nech si sama ráta, prípadne odkladá vytrhnuté, vybité a vypadnuté zuby. No kým sa postaví na vlastné, zaskočím ja.
Nádherná krajina. Mať so sebou vodováhu, dlho by sme hľadali miesto, na ktorom by bublinka ostala nepohnutá na strednej ryske. Možno keby nebolo leto, našlo by sa také na zamrznutej Vláre. Valašsko. Tu sa narodili a zomreli otcovi rodičia, tu sa narodil a chcel zomrieť aj otec. Chcel...
Jedným z najvýznamnejších vynálezov ľudstva, podľa mňa, bola predchodkyňa igelitových nákupných tašiek - sieťovka. Obyčajná, sivá, nenápadná sieťovka, neznačková, bez loga. Zmestila sa mame do dlane, a pritom do nej vošli poľahky raňajky pre osem malých zvedavcov, ktorí sa nevedeli dočkať, čo v nej prinesie z obchodu.
To bolo dnes ráno! Najprv som sa zľakol, že horí, ale poplach robila manželka kvôli niečomu inému. „Vieš, čo som našla malému v bunde?!“ – kričala mi polohlasno do ucha. Ona je taká – keď šepká, tak polokričí. Pravým okom, ktoré sa mi vždy podarí otvoriť o minútu skôr ako ľavé, som zaostroval na ciferník nástenných hodín. Šesť! A ja som do jednej písal blboviny.
Takmer po roku sa konečne dočkal aj druhý kohút, ktorý pravdepodobne tiež viac ako 430 rokov tancoval, ako mu pískal vietor nad trnavskou rovinou. V tento pondelok, hodinu pred poludním, sa táto kovová veternica pomaly spúšťala po lane zo severnej veže Dómu sv. Mikuláša v Trnave niekam za budovu neďalekého farského úradu.
Nedávno medializovaná aférka, keď sa vytočený 65-ročný pedagóg zachoval nepedagogicky a žiaka pohladil - v porovnaní s tým, čo by chlapčisko vyfasovalo pred niekoľkými desaťročiami - mi pripomenula môjho učiteľa, aj s fackou, ktorú mi raz uštedril v matematickom kabinete.
Ľudia sa inak správajú doma a inak na verejnosti. Pritom nemusí ísť o pokrytectvo. Ale sú situácie, ktoré majú zostať navždy utajené medzi štyrmi stenami.
Modelová situácia: Stretne vás neznámy človek a veselo sa prihovorí: „Jéééj! Ahóóój, ako sa máš?“ „Ahoj! Dobre.“ „A čo nového? Porozprávaj!“ „Nó, tak, po starom. Akurát sa ale strašne ponáhľam.“ „No nič, nebudem zdržovať, tak sa maj!“ „Maj sa a pozdravuj!“ Ale koho, si nechám pre seba, neviem, kto to bol.
V posledný januárový deň sa slnko v Trnave zahralo na veľkého impresionistu. Spoločne s chmárami na oblohe odohralo náhodným divákom a študentom s polročným vysvedčením nezabudnuteľné divadlo. Pozvánka na veľkolepé predstavenie v podobe oslepujúcich lúčov sa jagala na čerstvo zrenovovanej streche južnej veže Dómu sv. Mikuláša. Na severnej sa pracovalo.
Kedysi dávno, keď nás bolo všetkých osem detí pod jednou strechou, mávali sme pravidelne každú nedeľu varené kura. Mohlo by byť aj pečené, ale nebol by z neho plný hrniec fantastickej polievky.
Z niektorých vecí sa mi riadne dvíha žalúdok. Môžem počúvať aj rozprávať hnusné vtipy o hlienoch, výkaloch a ...nič. Zbadám pri chodníku z hniezda vypadnutého čerstvo vyliahnutého neopereného operenca, podobného vyškriabanému ľudskému plodu na billboarde, pri spomienke na ten obraz ma striasa ešte pár dní.
Mám 7 rokov, cez veľkú prestávku v škole Pod Rádiom do mňa začal rýpať jeden tretiak. Zbadala to učiteľka a už ho aj ťahala za ucho (vtedy sa mohlo). „Nehanbíš sa, do takého malého?“ Veď počkaj, keď narastiem.
