Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Dnes si pripomíname 89. výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika. Priblížiť sa k jeho mohyle na Bradle nad jeho rodnými Košariskami pred rokom 1989 v tomto termíne bolo nebezpečné. Kto sa tam motal, nedajbože s kytičkou poľných kvetov, okolo 4. mája pri mohyle architekta Dušana Jurkoviča s pochovaným Štefánikom, bol legitimovaný striehnucou políciou, následne perzekuovaný, študenti doštudovali, učitelia doučili.
Asi pred týždňom mala sviatok naša Zem. Vždy si 22. apríla spomeniem na jej veľký deň, už 18 rokov. A tiež aj na nebohú hlavu rímsko-katolíckej cirkvi Jána Pavla II. Práve vtedy bol u nás na Slovensku, vo Vajnoroch. No my sme boli vtedy v Trnave, oproti tzv. Fízlárne, pri Zverinci, ako sa hovorilo galérii vystavených portrétov nadľudí v životnej veľkosti, ktorých sme museli dobrovoľne voliť.
Ako dobre, že zatiaľ nie sme až taký pravoverný katolícky štát, aby sme v nedeľu pozatvárali hypermarkety. Ak tam ľudia prestanú v nedeľu chodiť, majitelia ich aj sami zatvoria. Kebyže na dedinách zatvoria počas omše krčmy, tam by to malo aký-taký efekt. V dochádzke. Možno.
Podkrovie dedkovho domu na Bočnej 13, v malej izbietke s jedným oknom kachle Peterky, nočný stolík s fľašou namiesto svietnika, ozdobenou voskom sviec všetkých farieb, masívna skriňa s falošným vzorom orecha, v ktorej namiesto kravát visia na farebných stuhách medaily za cezpoľné behy i šprinty, na jej dne pod visiacimi kabátmi štós časopisov s komiksom na zadnej strane s modrým psíkom Scampom s bielymi fúzami, a jedny dávno vyvetrané tretry. A handry a handry.
Bol rok 1971, keď som dostal svoju prvú mandarínku, celkom celú celučičkú, iba pre seba. Nie preto, že šlo v tých časoch, aj pár rokov po, o úzkoprofilový tovar. Občas, asi tak raz za uhorský rok, som videl toto čudo pomarančovej farby aj predtým, keď ho ako vzácnu vzorku priniesol odniekiaľ otec, ošúpal a rozobral na mesiačiky, aby sa ušlo každému z ôsmich labužníkov. A samozrejme, občas sa vyskytol aj v triede u niektorého spolužiaka, aspoň čuchom som si spomínal na jeho chuť.
Neviem povedať, roky ktorého obdobia v živote človeka sú tie najkrajšie, možno hociktorá sekunda na úsečke od bodu nula po S (s ako smrť), ale dve letá pred povinnou školskou dochádzkou a prvé ročníky základnej školy (no hlavne letá medzi nimi) boli akési hustejšie, plnšie. A tie som prežil v druhej polovici 60. rokov minulého storočia (aj tisícročia) v centre starej Trnavy, vo dvore s dvoma bránami, s jednou do hlavnej ulice a druhou na Vajanského.
Veduta je obraz, najčastejšie hradu, mesta, najlepšie celej panorámy, spravidla je to zobrazený pohľad na to najkrajšie alebo najtypickejšie. Krásne i tajomné veduty vznikli pre potreby tlačiarní, vydavateľov, ktorí chceli predstaviť čitateľom iný svet, iné kraje, alebo prezentovať svetu ten svoj. Mimo viazaných kníh sa zachovali aj na zvláštnych listoch, zberateľ plagátov skupín by povedal posteroch. Z niektorých majú múzeá alebo archívy aj štočky, vyrezané do dreva, vyryté alebo vyleptané do kovovej platne. Sú zdrojom pre bádateľov histórie, architektúry, pre topografov, často zobrazovali aj mimoriadne udalosti ako bitky, požiare, ale so zatajeným dychom sa na ne rád pozerá aj každý patriot, ktorému dobre známe miesta, po ktorých stáročia pred ním kráčali iní, prirástli k srdcu.
Minule, keď mi na pár hodín vypadol internet, som sa prichytil, že sa ma začína zmocňovať podobná nálada, akú má asi hore-dole sa prechádzajúcu lev v klietke, alebo ako kedysi, keď sme pri každej väčšej búrke čakali na elektrický prúd a rozsvietenie televíznej obrazovky.
V starších Novinkách z radnice som sa dočítal o židovskom cintoríne, ktorý vznikol za Trnavou na pozemku, odkúpenom v katastri Kamenný Mlyn od mesta ešte v roku 1801 židovskou náboženskou obcou. Priznám sa, existujem v Trnave už od roku 1959, v Kamenáči som bol x-krát, ale donedávna som o tomto odpočinku mŕtvych nemal ani šajnu. A mnohí ešte stále nemajú. Čo je niekedy aj dobre.
Kedysi mi Edo Urbanovič, starý suchozemský tramp i vodák, povedal zaujímavú vec. Sedel s kamarátmi, uťahanými z celodenného lozenia po skalách, ale nadchnutými krásou Slovenska, pred šenkom v jednej dedinke pod panorámou Roháčov. Neďaleko popíjala partia domorodcov, na prvý pohľad drevorubačov. Edo sa jednému z nich prihovoril, asi takto: „Ale máte šťastie, žiť v takomto nádhernom prostredí. My sem musíme z takej diaľky chodiť, a vy to tu máte za humnami. Určite ste pochodili všetky hrebene...“ „Ba kieho! Čože by som tam robil? Veď tam ničoho nieto! Tutohľa v lese som bol v živote najďalej, po drevo.“
Končí sa marec. Neviem, ako je to teraz v triedach, my sme mali za chrbtami, oproti Husákovi, nástenku a v marci mal kultúrny referent čo robiť, aby bola aktuálna. Na jednej jej polovici vystriedala výzdoba k Medzinárodnému dňu žien Deň učiteľov, na druhej boli po celý mesiac prišpendlíkované obaly z kníh a nápis: Marec – mesiac knihy. Platí to ešte? Alebo ho vystriedal mesiac DVD? Neviem, ale aj tak sa s týmto mesiacom rozlúčim s mojou obľúbenou knihou z mojej skromnej knižnice.
Nikdy som netušil, čo je to za skladbu a kto ju tak z duše hrá na trúbku. Počúvali sme ju každý večer, presne o 20. alebo 21. hodine, to už si nepamätám, je tomu vyše štyridsať rokov. Viem už len, že to bolo presne o celej hodine, kedy z veže Evanjelického kostola zazneli na celú Zbožnú ulicu štyri údery, a po krátkej odmlke ako medzi českou a slovenskou časťou spoločnej hymny odbilo ešte v inom tóne osem či deväťkrát. Zároveň začala znieť odniekiaľ z útrob budovy Pozemných stavieb vznešená, majestátna trubka.
Práve som sa vrátil s dcérkou z nedeľňajšej prechádzky, na ktorú nás vytiahli z trnavského paneláku slnko a kolotoče pri neďalekom supermarkete. Malá si v rukách niesla plyšového tučniaka a už ho šťastná ukazuje mamine, ktorá nám prišla otvoriť. „Pekný je?“ „Pekný!“ „Hádaj, čo stál.“ „Päťdesiat?“ „Pridaj, neboli sme v tridsaťkorunovom obchode, ale v Kauflande.“ „Tak deväťdesiat?“ „Sto päťdesiat!“ „Ty brďo!“
Grrrg a Prrrd boli bratia. Dvojičky. Nedisponovali ďalšími podrobnosťami z ich raného života. Ešte keď kakali do lopúchových plienok, uniesla ich zo vzdialenej osady ľudí mamutica a vychovala ako vlastných. Aj mená im dala ona, podľa zvukov, ktoré vydávala oboma koncami svojho statného tela. Mládenci sa už dávno osamostatnili, o čom svedčili aj dva obrovské kly pred ich jaskyňou spolu s hromadou ohryzených kostí.
Hľadáme syna národa? Okrem Štefánika poznáme už len legendami opradeného Jánošíka, ktorého poznali aj kúsok za dnešnými hranicami Slovenska? Denne chodia tisícky roduverných okolo pamätnej tabule, v roku 2004 umiestnenej na trnavskej radnici, ale ak sa niekoho opýtate, či pozná Jána Sambokého, odpoveď je rovnaká – a to je kto?
Blbý čas. Bol už aj horší, ale nebol veľkonočný pondelok. Mali sme sa len pekne držať hebrejského termínu Veľkej noci, ten bude až pri ďalšom mesačnom splne. Ale nie o tom som chcel.
Nie som pod papučou (fakt, to sa neutešujem). Iba vždy radšej ustúpim. Nenaznačujem tým, kto je múdrejší, respektíve kto menej hlúpejší. Moja žena je veľmi rozumná, ale neustúpi nikdy. Preto po niekoľkých márnych pokusoch trúbim na ústup ja. Nie ako porazený, ale ako záchranca manželstva, minimálne bytového zariadenia.
Práve som dal prečítať jednej známej (opäť ide o člena mojej rodiny, ale pre pokoj domu radšej nebudem konkretizovať) článok o neslávnych pytačkách môjho ujca, ktorý je úsmevný pre každého okrem neho (znenávidel aj živočíšne uhlie v ampulke), a hovorí mi, že to je nič proti tomu, čo sa kedysi stalo jej, keď bola Soňa ešte malá. Teda dobre pred dvadsiatimi rokmi:
Rada by som sa zoznámila s mužom nad 50 rokov, zdravým a mocným, ale hlavne inteligentným...
