Branislav Sepeši
Bezzubý štrajk
Zdá sa, že s príchodom jari sa nezobúdzajú len medvede, ale aj slovenskí odborári. Opäť je tu štrajková pohotovosť a hrozby ostrým štrajkom.
predseda Fóra nezávislých názorov; radiačný onkológ Proton Therapy Center Czech s.r.o. Zoznam autorových rubrík: Etika, Medicína, Rôzne, Súkromné, Nezaradené
Zdá sa, že s príchodom jari sa nezobúdzajú len medvede, ale aj slovenskí odborári. Opäť je tu štrajková pohotovosť a hrozby ostrým štrajkom.
Súčasný stav nášho zdravotníctva je hanbou všetkých, ktorí sa na ňom zúčastňujú. Problém je len v tom, že každý zo zúčastnených obviňuje tých ostatných. Označiť ostatných za vinníkov dokáže každý, označiť seba za spoluvinníka nedokáže takmer nikto.
Také je už dnes asi povedomie verejnosti o profesii, ktorá si kladie za cieľ starať sa o zdravie ľudí a ich telesné a mnohokrát aj duševné blaho. Počúvajúc správy v médiách, pomyslím si vždy, že zdravotnícke povolania budú deň za dňom zriedkavejšie. Ani nie tak kvôli nedostatku ochoty pomáhať, ale hlavne kvôli nedôvere ľudí. Ba čo viac, kvôli podozrievaniu zdravotníkov z laxného prístupu, ak už nie priamo z úmyselného ubližovania. Preto som urobil kompilát sťažností a výčitiek pacientov, dohnal to do extrému a prinášam svoj odhad toho, čo si asi pacienti o nás lekároch myslia. Zdôrazňujem, že som sa pri tom vôbec nezabával.
Do diskusie k môjmu predchádzajúcemu článku prišla takáto reakcia. Nie som si istý, či sa vôbec oplatí zaoberať sa takýmito názormi, ale človek nikdy nevie, či nie sú rozšírenejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.
Liečba ionizujúcim žiarením je už vyše sto rokov platnou metódou v boji s onkologickými ochoreniami. Vek jej však rozhodne neuberá na účinnosti a pokroky, ktoré za celý tento čas prekonala sa odrážajú v zlepšujúcich sa liečebných výsledkoch. Napriek tomu na Slovensku upadá do zabudnutia nielen u laickej verejnosti, ale zdá sa, že aj u verejnosti odbornej.
Je to asi príznačné pre našu spoločnosť dnešných čias. Najmä pre tú humanistickú spoločnosť reprezentovanú ideami tolerancie a pochopenia, ktoré sú vydávané za základné piliere myslenia modernej Európy, ale pritom sa s nimi nevie ani zaobchádzať. Následkom toho je nerovnaký meter pre hodnotenie vecí, ktoré sa prakticky v ničom od seba neodlišujú.
Niekto si možno povie, že nemám srdce, ak neustále frflem nad medializovanými darmi pre detskú onkológiu. Ale nemôžem si pomôcť. Prakticky ani jeden halier darovaný na účty rôznych nadácii a občianskych združení, či iných právnických osôb týkajúcich sa detskej onkológie sa neobíde bez značnej mediálnej podpory. Veď treba zahrať ľuďom na city, aby z toho mála čo majú, niečo dali aj na dobrú vec. Veď treba ľuďom zalepiť oči piatimi-šiestimi nulami na metrovom šeku, aby sa nepovedalo, že celebrita je nenažraná a nemá sociálne cítenie. Veď si treba trochu prihriať aj politickú polievočku, aby národ videl, akých má obetavých politikov.
Túto jednoduchú a pravdivú vetu som onehdy počul povedať nebohého Viktora Kubala. Aj on ňou charakterizoval priebeh a výsledok spoločenských zmien, iba o niekoľko desaťročí skôr. O pár dní sa bude oslavovať zamatový štátny prevrat, ktorý do našej krajiny priniesol demokraciu a ešte všeličo iné.
Ostré slová vraj použil pápež Benedikt XVI. na adresu islamu, keď kritizoval ospravedlňovanie násilia zo strany islamských teroristov bojom za vieru. On, ktorý už niekoľkokrát od začiatku svojho pontifikátu dokázal, že jeho cieľom je v prvom rade medzináboženský dialóg a zmierenie ľudí rôznych vierovyznaní, sa opovážil napadnúť scestnú argumentáciu tých niekoľkých moslimských duchovných, ktorí fanatizmom spôsobujú falošnú hrdosť svojich zmanipulovaných veriacich a smrť a utrpenie obetí teroristických činov.
V diskusnej relácii STV „O 5 minút 12“ sa proti sebe posadili dve osobnosti slovenského politického života s vysokou afinitou k problematike vnútorných záležitostí a bezpečnosti štátu – exminister vnútra Vladimír Palko a súčasný vládca tohto rezortu Róbert Kaliňák. Podľa očakávania, keďže nová vláda toho ešte veľa nestihla, bolo predmetom diskusie vŕtanie sa v tom, čo pokazila, alebo aj nepokazila vláda predošlá.
Prakticky len dve veci týkajúce sa zdravotníctva bolo možné zachytiť v predvolebnej rétorike Róberta Fica a jeho nohsledov a aj to je dôkaz, že o problémy rezortu, ktorý snáď najviac zo všetkých potrebuje reformy a intenzívnu starostlivosť nie je zo strany „víťazných mocností“ veľký záujem. Ďalším dôkazom sú práve predmetné dve veci: zrušenie 20-, 50- a 60-korunových poplatkov a zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Nová vláda tým dáva najavo svoje nepochopenie problémov rezortu zdravotníctva a neschopnosť rozpoznať priority systému.
Po kvalite vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti sa volá už nejaké to desaťročie. A v súčasnosti, kedy je práca Slovákov a jej výsledky konfrontované s vyspelým svetom viac než kedykoľvek predtým, je potreba kvality ešte o to naliehavejšia. Nutnosť pracovať kvalitnejšie však nie je samoúčelná. Postupne sa aj slovenskí občania učia dožadovať sa kvality a nepodarok reklamovať. Napriek tomu proces skvalitňovania činnosti napreduje nesmierne pomaly.
Patrí už k dobrej tradícii, že z „reliktu chmúrneho stredoveku“ pred voľbami zvykne zaznieť tmárska propaganda odporúčajúca zaručene správny recept na rozhodnutie sa, komu odovzdať svoj hlas. Čierne košele a biele koláriky reakcionársky a s už povestnou rafinovanosťou manipulujú svoje dôverčivé ovečky, aby už konečne v Slovensku zvíťazila ich dávno prekonaná skostnatelá ideológia, ktorá by im umožnila ovládať porobený ľud a šíriť svoje bludy. Ešteže sa na Slovensku nájde zopár „osvietených“ ľudí ako protiváha reprezentujúca pokrok a demokraciu.
Už od prevratu v roku 1989 stále znova a znova počuť slová o potrebe rozsiahlych reforiem v rozorte zdravotníctva. Po celý tento čas súbežne znejú slová o akýchsi starých obyčajoch, rigidite a socialistických móresoch zdravotníkov, ktorí v snahe uchovať si pohodlné miesta i spôsob práce a štedrú ochrannú ruku štátneho rozpočtu vyvíjajú úpornú snahu, aby žiadna racionalizácia, ktorú im chcú vtisnúť „preosvietení“ reformátori, do rezortu neprišla. Takto je aspoň situácia prezentovaná spomenutými reformátormi, ktorých hlas v spoločnosti počuť podstatne viac než hlas dotknutých zdravotníkov. Skutočnosť, ktorá sa pri krátkom zamyslení sa a zabrúsení trochu pod povrch propagandy objaví, je však iná.
Pred časom sa mi pokazila automatická práčka.
Dlho som odolával všetkým príležitostiam prečítať si článok s nadpisom „Na pacienta kašľú“ uverejnený v najpredávanejšom týždenníku Plus 7 dní z 31.3.2006. Tento časopis totiž nekupujem práve preto, že je najpredávanejší, čo znamená, že, ako som sa už neraz v minulosti presvedčil, ide o jednostranný neobjektívny bulvár najťažšieho kalibru škandalizujúci kohokoľvek a čokoľvek so zištným cieľom čo najväčšieho zisku. Článok však natoľko rezonoval na mojom pracovisku, že som nakoniec podľahol a časopis som si obstaral. Už nadpis dával tušiť to, o čom som sa uistil hneď v druhej vete. Čo si teda autor, Miloš Luknár, jeden z mienkotvorných odborníkov na všetko všimol na slovenskom zdravotníctve?
Po ostatných parlamentných voľbách v roku 2002 zasadol do kresla ministra zdravotníctva MUDr. Rudolf Zajac. Stalo sa tak na základe dôvery istého percenta voličov v jeho víziu, ktorá, ako v predvolebnej agitácii plamenne zdôrazňoval, prinesie elimináciu dlhu zdravotníctva, vyššiu efektivitu a skvalitnenie zdravotnej starostlivosti. Navyše s tvrdením, ktoré ocení každý ekonomicky rozmýšľajúci človek, že v systéme nie sú potrebné žiadne ďalšie finančné prostriedky. I keď táto rétorika pôsobila prinajmenšom idealisticky, mnohí, a priznávam, že v duchu i ja, si povedali: „Dajme mu šancu!“.
6.apríl 2006 sa zapísal do dejín Slovenska. Možno nie takými písmenami ako 25.február 1948 a nie je ani isté či ho história nazve Víťazný apríl. Asociácia so socialistickou revolúciou sa zdá byť možno náhodná, ale i vtedajšie spoločenské zmeny sprevádzal štrajk. Dokonca „generálny“. Ťažko povedať, či by bolo užitočné hľadať paralely, štrajky vždy majú niečo spoločné. I keď dnes už málokto, možno s výnimkou členov a sympatizantov KSS, pochybuje o tom, že Víťazný február až tak potrebný nebol, o štrajku zdravotníkov sa to s takou istotou tvrdiť nedá.
Z vlády unisono znie: Nemáme vplyv na platy zdravotníkov. Tvorba miezd sa riadi zákonníkom práce. Obráťte sa na svoje manažmenty! Zhodná rétorika Dzurindu, Mikloša i Zajaca zodpovedá presne porekadlu „ja nič, ja muzikant“.
Videlo a počulo to mnoho ľudí. "Mali sme viac komunikovať, možno aj vľúdnejšie," - povedal 2.4.2006 premiér Dzurinda v relácii STV O päť minút dvanásť a doplnil, že reforma zdravotníctva nie je najhoršia, že je len najhoršie vnímaná reforma v očiach verejnosti. Nedávne prieskumy verejnej mienky priniesli 98%-né odmietnutie reformy ako nie dobrej. Nepokoje v zdravotníckej obci takisto svedčia o problémoch v reformnom úsilí vlády. Čo vyplýva z týchto faktov?