Katarína Stehlíková
Počuť niekoho usmievať sa
Sedím v preplnenom kupé a chcem si čítať. No moju pozornosť naplno zamestnáva dvojica mladých ľudí oproti mne.
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland

Sedím v preplnenom kupé a chcem si čítať. No moju pozornosť naplno zamestnáva dvojica mladých ľudí oproti mne.

Okopávam cibuľku. Raz slabo naklonená k zemi, raz zase úplne blizučko k nej vyberám burinky. Chvíľu ma to baví a chvíľu myslím na niečo úplne iné. Napríklad na ekonómiu. Ako som si v zime pri jej učení hovorila, že by som radšej aj burinu trhala... Teraz je to naopak. Nachvíľu.

K polnoci chýba už iba niečo cez pol hodinku. Ešte sedím pri počítači a tak nevnímam, že niekto vychádza na balkón. Zaregistrujem to, až keď tatino vchádza s víťazoslávnym výrazom v tvári späť dovnútra a súčasne nadšene seká rukou a z úst vyludzuje hurónske yeeees!.

Dostala som prvý svadobný dar – návliečky. Mohla som si vybrať medzi bielymi, ružovkavo-bielymi a zelenkavo-hnedo-bielymi. Zvolila som tretiu možnosť, lebo som si vedela živo predstaviť, ako by sa hodili k spálni z bledého dreva z Ikea. Neskutočná harmónia.

Stránky novín sú ešte stále plné nášho jediného strieborného medailistu Radoslava Žideka. Nemám nič proti tomu, len je to istým spôsobom málinko nepresné. U nás v rodine sú totiž tiež dvaja medailisti.

Dnes je tomu presne rok, čo som na blog uložila prvé písmenká. Niektorým sa darilo lepšie, iným trošku menej. A ja mám radosť z toho prvého a pri zemi ma drží to druhé. A ďakujem. Sebe, že som vydržala. Vám, že stále čítate. A dúfam, že vydržíte vy i ja. :-)

Ako sa to vlastne začalo, sa dozviete aj tu. Tiež som sa chytila do osídiel, lebo som sa stala, ževraj, jeho vyvolenou, nuž budem v štafete pokračovať.

Napríklad urobiť do snehu anjela s jedným krídlom a potom to - možno - vysvetľovať starým známym, že veď to sme my, lebo lietať môžeme iba v objatí.

Posledných sedem dní sme strávili na lyžovačke v Slovenskom raji.Keďže bolo fan-tas-tic-ky, dovolím vám nazrieť do môjho denníčka z týchto dní...

„Byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat, jak zakázali psát a zakázali zpívat, a bylo jim to málo, poručili dětem modlit se jak si přálo Veličenstvo Kat...“ (Karel Kryl)

Už aj u nás postavili kruhový objazd. Krásny. Celocyklický kruhový kruh. A ja sa po prvýkrát cítim byť integrálnou súčasťou dopravy. Vďaka kruhu.

Volám sa Katarína Stehlíková, takže môžeme pokojne hovoriť aj o mojom manifeste... Ale nebudeme.

V piatok doobeda som mala tú česť cestovať úplne preplneným vlakom. Počet osôb v uličke medzi dverami a záchodom osciloval okolo čísla desať, pod jeho hranicu však neklesol. Ako keby toho nebolo dosť, ešte prišla pokojná pani sprievodkyňa kontrolovať lístky a o absolútne zhustenie atmosféry sa postaral ujo ponúkajúci nápoje, ktorý si túto svoju činnosť nedobrovoľne obohatil aj rozličnými tanečnými kreáciami.

Mám takú úchylku - rada sa pozerám na smetiarov, ako berú smeti. I na tých, ktorí prichádzajú ešte pred nimi a z hlbín kontajnerov zachraňujú, čo sa dá.

Odišiel spolu s posledným snehom a odvtedy sa mi neozval. Až včera. Cítila som, že je to už len otázka niekoľkých hodín a my budeme opäť spolu.

Mamina. Tatino. Miško. Ja. Dvaja „hodnejší“ zaľúbenci (to akože im chutí papať). Teplý slnečný podvečer niekde pri vode (nech mi je odpustené, kde presne to bolo). Pašteka - tá „dedičná“, beckovský chleba, rajčiny, paprika a sirupová voda v hypermarketovej pet - fľaši.