Katarína Stehlíková
Noc na balkóne
Rozkladám karimatku, ešte slanú od mora. Oliznem si prsty. Viem, že sa to nepatrí, ale je 0:30, tma a ja som sama na balkóne.
"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland

Rozkladám karimatku, ešte slanú od mora. Oliznem si prsty. Viem, že sa to nepatrí, ale je 0:30, tma a ja som sama na balkóne.

Verejne sa priznávam, že až do včerajšieho dňa som nevidela ani jednu časť „bláznivých letných komédií“ Slunce, seno...

Raz mi bolo povedané, že keby som pred takými sto - dvesto rokmi v mojom veku nevedela ešte variť, bola by som zostala na ocot. Ale dnes sa karta obrátila...

Ne jednej strane ten mesiac ubehol rýchlo. Ak by som ho však rozpočítala na drobné, urobila som toho dosť. Pomerne.

Netušila som Čo je to haiku báseň Dnes to viem – myslím

Bola som na záverečnom ceremoniály Art Filmu. A dostala som sa k tomu ako slepé kura k žitu.

Nie, že by bol vlak plný, ale stále som dúfala, že predsa len nájdem prázdnejšie kupé. A našla som. Sadla som si do fajčiarskeho vozňa ku dvom Rómkam.

Je päť hodín ráno a mne zvoní budík. Nehnevám sa naň. Možno preto, že mám nastavenú veselú melódiu z Flinstonovcov. Neviem. Ale nehnevám sa.

Mám jeden taký pozitívny zlozvyk – zapisovať si výroky vyučujúcich.

Mala som jednoduchý plán – stretnúť sa s bratrancom a vyzdvihnúť si u neho knihu na skúšky. Teda nič zložité. Aj som to zvládla, všetko som vybavila tak, ako som si naplánovala, no zostala som fascinovaná pozadím tejto zdanlivo jednoduchej udalosti.

Iba málo ľudí vie, čo sa teraz odohráva za dvomi vysvietenými oknami vo Vatikáne... Poviem vám však, čo sa odohráva za tým mojím.

Už dávno som necestovala tak skoro ráno vlakom ako dnes. Ale oplatilo sa.

„Bytové jadro je jadro môjho problému...,“ spieva v jednej zo svojich piesní Rišo Müller. Až do minulého týždňa to tak bolo aj v prípade našej rodiny.

Môj život ovplyvňujú vlaky. Pred siedmimi rokmi sme si povedali svoje „áno“ a odvtedy kráčame (či hrkoceme) vedno po jednej koľaji...

Vždy som si chcela písať denník. Chcela som totiž, aby tu niečo po mne zostalo, až raz umriem. Ale...